Výchova v starom Grécku
Staroveké Grécko nebolo jednotným štátom. Mestá na pobreží mora a v údoliach hornatého vnútrozemia tvorili so svojím okolím mestské štáty (polis – obec, štát), ktoré mali osobitú správu. V 7.-6. storočí pred naším letopočtom zanikli zvyšky rodového zriadenia a upevnilo sa otrokárske spoločenské zriadenie. Šľachta a ostatní slobodní občania tvorili len nepatrnú menšinu obyvateľstva, ktorú často viac než desaťnásobne prevyšovala početnejšia trieda otrokov, ktorí mali celkom bezprávne postavenie. Otroka nepokladali za človeka, ale za vec, alebo, ako to vyjadril Aristoteles „za dušou opatrený (oduševnený) nástroj“ alebo za hovoriaci stroj. Práca státisícov bezohľadne vykorisťovaných otrokov bola základom, z ktorého vyrastalo všetko bohatstvo a kultúra otrokárskej spoločnosti.
Syn aténskeho majetného občana po dovŕšení siedmeho roku začal chodiť do školy. Dovtedy býval doma v ženskom oddelení. Hrával sa s bratmi a sestrami, počúval piesne otrokýň, ktoré v dome priadli, tkali, vyšívali a varili, alebo počúval rozprávky pestúnky a matky. Cudzí mužskí nevchádzali do ženského oddelenia. Len otec zaviedol tam zriedkakedy syna na návštevu, alebo mu dovolil, aby bol prítomný, keď sa v dome zišli hostia.
Ale život detí nepozostával iba z radostných zábav. Boli v ňom aj smutné chvíle, keď ich za previnenie palicou prísne poučoval otrok - vychovávateľ, ktorého nazývali pedagógom, alebo sám otec. To pokladali za najlepší výchovný prostriedok vtedy, keď už nepomohlo nijaké prehováranie. Gréci deti vôbec nemaznali, kúpali ich v studenej vode. Aj za najchladnejšieho počasia chodievali ľahko oblečené, aby boli silné a otužilé. Ale práci ich vôbec nepriúčali. Veď rodičia mali otrokov, ktorí museli obsluhovať dospelých a deti. Od útleho veku si dieťa zvyklo opovrhovať prácou. Pre seba, ako slobodného občana, pokladalo prácu za nedôstojnú. Už od malička vštepovali deťom presvedčenie, že pracovať musí otrok a ich úlohou je rozvíjať telesné a duševné schopnosti, aby boli dôstojnými členmi ľudového zhromaždenia, dobrými štátnymi činiteľmi, udatnými vojakmi a vojvodcami.
V siedmom roku začalo dieťa chodiť do školy. Chlapci sa rozlúčili so ženským oddelením. Už sa nebudú viac hrať so sestrami! Dievčatá do školy nechodili. Veď aténske ženy sa nezúčastňovali ani na voľbách, ani na ľudovom zhromaždení, ani na súdoch. Od nich sa očakávalo, len aby boli skromné, pokorné ženy a dobré domáce gazdinky. Čím zriedkavejšie chodievali do spoločnosti, tým pyšnejší bol na ne otec a muž.
A pre dievčatá úplne stačilo, by sa naučili doma tkať vlnu, piecť chlieb a dozerať na otrokyne. A hľa, chlapec už ide do školy. Len čo slnko vyšlo, brána školy už bola otvorená. Zo všetkých strán prichádzajú do školy sedem až šestnásťroční žiaci. Za nimi kráčajú otroci, ktorí musia odprevádzať deti svojich majiteľov do školy. Nosia chlapcom školské potreby – drevené, voskom potiahnuté tabuľky na písanie, paličky – stily, ktorými píšu na tabuľky, a pre starších chlapcov aj lýru, na ktorej sa učia hrať. Školu vydržiaval učiteľ, ktorému rodičia za vyučovanie platili. Aténčania, ako i všetci otrokári, opovrhovali každým, kto pracoval za plat. Preto si spoločnosť učiteľov nevážila. Keď sa o niekom dlhší čas nevedelo, známi hovorievali: „Pravdepodobne umrel alebo sa stal učiteľom.“ Tým chceli povedať, že sa mu žije veľmi zle, a preto sa neozve priateľom. Ale to učiteľom, práve tak ako ani pedagógom a otcom, nebránilo, aby neposlušných a nepozorných žiakov štedro nepoučovali palicou, takže chrbát žiaka zavše vyzeral ako „pestrá hadia koža“. V škole sa obyčajne učilo niekoľko desiatok chlapcov (niekedy aj vyše sto). Pri vchode do školy stála socha boha Apolóna, ochrancu vied a umení a socha jednej z deviatich múz. Apolóna a múzy ctili v Grécku ako ochrancov vied.
V škole sa chlapec začal učiť čítať a písať. Aby sa ľahšie učil, učiteľ mu dával hlinené tabuľky, na ktorých boli napísané písmená s slabiky. Postupne sa naučil skladať ich do slov. Pre žiakov písali osobitné hry, v ktorých účinkujúcimi osobami boli písmená. Čítať a písať učili žiakov veľmi dlho, až tri roky. Najskôr ich naučili písať na voskové tabuľky, potom na zvitky papyrusu, ktorý sa pripravoval z egyptskej rastliny – papyrusu. Na papyrusy písali zaostrenou trstinou a namáčali ju do tušu. Keď sa žiaci naučili čítať a písať, začali čítať Homéra. Učiteľ sedel v kresle s vysokým operadlom a rozvíjal na stole zvytok, na ktorom boli napísané „Iliady“ a „Odysey“. Chlapci sedeli okolo učiteľa na nízkych lavičkách a pozorne ho počúvali. Keď učiteľ prečítal niektorý úryvok, vysvetlil ho žiakom. Potom im rozprával o bohoch a hrdinoch, ktorí sa v prečítanej básni spomínali, o politických zriadenia a bitkách. Príkladmi zo života hrdinov homérovských eposov sa snažil vštepovať im predstavu o tom, aký má byť dobrý občan, slobodný Grék, nie otrok. Učiteľ čítal aj báseň Hesioda o pôvode bohov, o stvorení sveta a ľudí, o tom, ako bojovali prví bohovia – giganti s olympskými bohmi, ktorí ich zradili.
V básni Hesioda „Práce a dni“ sa hovorilo o tom, ako treba viesť poľnohospodárstvo, ako roľníčiť, ako vybrať súcu loď na plavbu, ako zbohatnúť z obchodu. Hesiodove básne sa pokladali za veľmi poučné pre deti. Dávali im vedomosti o hospodárení. Každý Aténčan sa musel naučiť viesť domácnosť. Učili ich poslúchať. Každý dobrý občan musel vedieť poslúchať. V škole sa učili aj o iných básnikoch, najmä o takých, ktorí vo svojich básňach dávali poučné rady. Keď učiteľ prečítal básne, vyvolal žiakov a tí museli vedieť čítať. Pritom od nich požadoval, aby vyslovovali slová správne a výrazne. Nakoniec sa naučili básne naspamäť. Vzdelaný človek musel vedieť naspamäť mnoho básní od Homéra a iných básnikov, príležitostne ich musel vedieť použiť pre besede za stolom, v reči na ľudovom zhromaždení alebo na súde. Keď sa chlapci oboznámili s literatúrou, začali sa učiť hrať na gitare, lýre a flaute a tiež spievať. Každý Aténčan musel vedieť hrať a spievať. Už od útleho veku vystupovali v detských súboroch na hudobných pretekoch počas hier a osláv. Neskôr, keď vyrástli, spievali v rozličných zboroch alebo vystupovali v súťaži spevákov. Okrem toho boli Gréci tej mienky, že štúdium hudby pozdvihuje a zušľachťuje človeka práve tak ako vedomosti z matematiky. Aritmetiku a začiatky geomoetrie sa učili aj v múzických školách, ale nie veľmi podrobne. Vtedy bola aritmetika zložitou záležitosťou. Gréci nepoznali číslice podobné našim. Čísla označovali písmenami abecedy. To zapríčinilo, že úlohy s viacmiestnymi číslicami sa stávali veľmi ťažkopádnymi. Aténska škola ani nemala pripravovať žiakov na takú prácu, ktorá vyžadovala zložité praktické vedomosti. Práca bola určená pre otrokov, cudzincov. Chudobnejší Aténčania nestačili vydržiavať svoje deti v škole celých deväť rokov ako zámožnejší rodičia. Chudobní ľudia si osvojili len čítanie a písanie a potom sa vrátili domov, aby sa od otca naučili obrábať polia, chovať dobytok alebo robiť nejaké remeslo. Chlapci zo zámožnejších rodín chodili do múzických škôl do 16 rokov.
Chlapci od 12. – 13. roku začali súčasne navštevovať gymnastické školy, od 14. roku gymnastická škola takmer úplne vytlačila v ich živote múzickú školu. Vyučovanie gymnastiky sa nepokladalo za menej dôležité ako ovládanie hudby a literatúry. Veď občan musí byť aj vojakom. „A kto by chcel mať takých vojakov,“ vraveli Aténčania, „ktorí sa od zimy trasú, od horúčav zoslabnú, zadychčia sa od prachu, sú slabí a neobratní, ktorí nevedia na úder odpovedať úderom nie sú schopní preplávať rieku a naháňať utekajúceho nepriateľa?“ Polovicu dňa presedeli chlapci v múzickej škole, potom sa odobrali do palestry.
Tak nazývali gymnastické školy. Tam sa vyzliekli a telo si natreli olivovým olejom, aby bolo pružné a hladké. Potom odišli na otvorený, pieskom vysypaný priestor, kde cvičili. Učiteľ telocviku s trstenicou, ktorú používal práve tak horlivo ako učiteľ múzickej školy, už čakal na svojich žiakov. Začali cvičiť beh, zápasy, skok, hod diskom a oštepom. Mládenci sa usilovali, aby sa prípravami na športové preteky a na vojnu stali silnými, šikovnými a bystrými. Do palestry často prichádzali aj dospelí, milovníci športu. Prichádzali aj filozofi, aby sa porozprávali s mládežou a oboznámili ju so svojím učením. Tu sa mládež učí aj tancovať pri hudbe gitár a lýr. Tanec je spojený so spevom, lebo keď budú musieť vystupovať v zbore pri divadelných predstaveniach, musia vedieť spievať a tancovať súčasne.
Okrem súkromných palestier boli v Aténach aj tri štátne telocvičné školy – gymnáziá: Akadémia, Lýceum a Kynosarges. Na nariadenie štátu ich vydržiavali bohatí občania. Akadémia sa preslávila tým, že tam neskôr učil slávny filozof Platón. Lýceum sa stalo známe podľa školy, ktorú tam založil filozof Aristoteles, jeden z najslávnejších utečencov staroveku.
Keď mladí Aténčania troch prvých majetkových tried dovŕšili osemnásty rok, dokončili štúdium v školách a gymnáziách. Potom nastúpili vojenskú službu, stali sa efébmi. Keď sa chlapec stal efébom, už ho nepokladali za dieťa, ale za plnoletého. Vtedy ho zapísali do rodového zoznamu obvodu, stal sa plnoprávnym občanom. Mohol sa zúčastňovať na ľudových zhromaždeniach, mohol spravovať svoj majetok a keď dosiahol potrebný vek, mohol zastávať štátny úrad. Dva roky museli efébi ostať v aténskych pevnostiach – v Munychii a Akte, kde sa učili vojenčine a vykonávali posádkovú službu. Učili sa plávať, behať v plnej výzbroji, jazdiť na koni, strieľať z luku a praku a narábať s vojnovými strojmi. Za rok sa museli verejne, pred zhromaždeným ľudom preukázať, čo sa naučili. Potom dostali od štátu štít a kopiju. Keď sa koncom druhého roka ukázalo, že dobre vykonali svoje povinnosti, dodržali zákony a poslúchali svojich veliteľov, rada navrhla ľudovému zhromaždeniu, aby odmenila efébov, učiteľov a veliteľov. Odhlasovali im vence a čestné miesta pri hrách. Ale efébi počas svojej služby necvičili len športové hry a nerobili len vojenský výcvik. Vo voľnom čase navštevovali divadlá a palestry, súkromné domácnosti a verejné miestnosti, kde vystupovali aténski a iní filozofi, učenci a rečníci a na želanie poučovali prítomných.
Zvlásť veľa poslucháčov získavali takzvaní učitelia múdrosti – sofisti. Keď sa po meste roznieslo, že prišiel sofista Protagoras z Leontín na Sicílii, už od včasného rána sa zhromažďovali veľké zástupy mládeže a dospelých pri dome, kde sa zastavil slávny hosť. Rozpútavali sa spory, najviac uvažovali o tom, aký má byť človek, ako má žiť a čo má vedieť, aby robil dobre svojmu štátu a cítil sa šťastným. Pri rozhovoroch vznikali aj ďalšie otázky, ako napríklad: čo je podstata človek, ako vznikol štát, čo je šťastie, spravodlivosť, ako sa treba správať k bohom, ako vznikol svet.
Mládeži sa páčili smelé myšlienky sofistov, ich krasorečníctvo a presvedčivosť. Aj najpochybnejšie veci vedeli povedať tak, že im každý uveril. Mnohí mladí ľudia, ktorí sa chceli rečníckym umením vyšvihnúť na politických schôdzkach alebo na súdoch, radi vyhľadávali školy sofistov, aby sa naučili tiež tak krásne hovoriť, tak presvedčivo dokázať pravdivosť zastávanej mienky. Sofisti neodmietali prihlásených žiakov, ale za učenie brali vysoké poplatky. Za to ich mnohí odsudzovali. Podľa vtedajších náhľadov, každý, kto bral za svoju prácu peniaze, ponižoval sám seba. O sofistoch s opovržením hovorili, že obchodujú s múdrosťou. Ale tým sa počet ich žiakov nezmenšil.
Keď sa bohatý mladý Aténčan už istý čas poučoval u niektorého známeho sofistu, pokladal svoje vzdelanie za dokončené. Potom mohol dúfať, že vynikne vo vojne, zvíťazí pri ľubovoľných hrách, svojimi rečami na zhromaždení ľudu alebo na súde vzbudí pozornosť. Mohol vyniknúť v kruhu priateľov vhodnými recitáciami básní, v dieskusii s niektorým filozofom, úvahami o povinnostiach človeka a občana, pri sviatkoch spevom a tancom v súbore. Vedel už rozkazovať aj otrokom, ktorí obrábali polia alebo sa namáhali v dielňach. Tieto vedomosti mu úplne stačili. Teraz už bol presvedčený, že patrí medzi lepších, šľachetnejších a vzdelanejších ľudí a že sa môže zvysoka pozerať na tých, ktorí naň celý svoj život pracovali a zabezpečili mu dostatok voľného času na zdokonalenie duševných a telesných hodnôt.
|