Staroveké Grécko nebolo jednotným štátom. Mestá na pobreží mora a v údoliach hornatého vnútrozemia tvorili so svojím okolím mestské štáty (polis – obec, štát), ktoré mali osobitú správu. V 7.-6. storočí pred naším letopočtom zanikli zvyšky rodového zriadenia a upevnilo sa otrokárske spoločenské zriadenie. Šľachta a ostatní slobodní občania tvorili len nepatrnú menšinu obyvateľstva, ktorú často viac než desaťnásobne prevyšovala početnejšia trieda otrokov, ktorí mali celkom bezprávne postavenie. Otroka nepokladali za človeka, ale za vec, alebo, ako to vyjadril Aristoteles „za dušou opatrený (oduševnený) nástroj“ alebo za hovoriaci stroj. Práca státisícov bezohľadne vykorisťovaných otrokov bola základom, z ktorého vyrastalo všetko bohatstvo a kultúra otrokárskej spoločnosti.
Syn aténskeho majetného občana po dovŕšení siedmeho roku začal chodiť do školy. Dovtedy býval doma v ženskom oddelení. Hrával sa s bratmi a sestrami, počúval piesne otrokýň, ktoré v dome priadli, tkali, vyšívali a varili, alebo počúval rozprávky pestúnky a matky. Cudzí mužskí nevchádzali do ženského oddelenia. Len otec zaviedol tam zriedkakedy syna na návštevu, alebo mu dovolil, aby bol prítomný, keď sa v dome zišli hostia.
Ale život detí nepozostával iba z radostných zábav. Boli v ňom aj smutné chvíle, keď ich za previnenie palicou prísne poučoval otrok - vychovávateľ, ktorého nazývali pedagógom, alebo sám otec. To pokladali za najlepší výchovný prostriedok vtedy, keď už nepomohlo nijaké prehováranie. Gréci deti vôbec nemaznali, kúpali ich v studenej vode. Aj za najchladnejšieho počasia chodievali ľahko oblečené, aby boli silné a otužilé. Ale práci ich vôbec nepriúčali. Veď rodičia mali otrokov, ktorí museli obsluhovať dospelých a deti. Od útleho veku si dieťa zvyklo opovrhovať prácou. Pre seba, ako slobodného občana, pokladalo prácu za nedôstojnú. Už od malička vštepovali deťom presvedčenie, že pracovať musí otrok a ich úlohou je rozvíjať telesné a duševné schopnosti, aby boli dôstojnými členmi ľudového zhromaždenia, dobrými štátnymi činiteľmi, udatnými vojakmi a vojvodcami.
V siedmom roku začalo dieťa chodiť do školy. Chlapci sa rozlúčili so ženským oddelením. Už sa nebudú viac hrať so sestrami! Dievčatá do školy nechodili. Veď aténske ženy sa nezúčastňovali ani na voľbách, ani na ľudovom zhromaždení, ani na súdoch. Od nich sa očakávalo, len aby boli skromné, pokorné ženy a dobré domáce gazdinky. Čím zriedkavejšie chodievali do spoločnosti, tým pyšnejší bol na ne otec a muž.