Nadväzuje na niektoré princípy reformnej pedagogiky, najmä činnej školy.
V užšom zmysle slova je to organizačná forma vyučovania, pri ktorej žiak preberá v zvýšenej miere zodpovednosť za plánovanie vlastného učenia (voľná práca). To umožňuje prispôsobiť tempo práce individuálnym potrebám žiakov a napomáha vnútornej diferenciácií.
Otvorené vyučovanie sa realizuje na niektorých školách v Nemecku, Anglicku a inde.


4. Učenie možno opísať ako proces, prostredníctvom ktorého organizmus mení svoje správanie na základe svojej vlastnej skúsenosti. Z dôvodu komplexnosti procesu učenia rozlišujeme päť jeho foriem:

- respondentné učenie (známe aj pod názvom „klasické podmieňovanie“)
- kontiguitné učenie
- operantné učenie
- učenie na základe pozorovania
- kognitívne učenie


4.1 Respondentné učenie sa dá stručne charakterizovať takto: Reakcia je vyvolaná už známym podnetom. Veľmi dobré príklady výskumu tohto druhu učenia pochádzajú od I. P. Pavlova. Správanie sa mení na základe skúsenosti. Napríklad veta „vyberte si čisté papiere“, ktorá pôvodne neobsahovala nijakú potenciálnu hrozbu, sa tak môže zmeniť na základe skúsenosti na činiteľ strachu.


4.2 Kontiguitné učenie. Jeho predpokladom je spojenie, súčasné vyskytovanie sa nepodmieneného podnetu a podmieneného podnetu. Už Aristoteles formuloval tri asociačné zákony, ktoré objasňujú, kedy je toto učenie účinné:

- zákon podobnosti – ak dva osvojené obsahy sú si navzájom podobné
- zákon kontrastu – ak dva osvojené obsahy sú veľmi odlišné
- kontiguitný zákon – ak obidva obsahy sa v našom vedomí objavili spolu, časovo aj
priestorovo. V prípade školy je tento typ učenia typický pri učení sa naspamäť (mechanické učenie).
4.3 Pri operentnom učení na rozdiel od respondentného učenia, ale podobne ako pri kontiguitnom učení, ani pri operantnom učení sa nepredpokladá, že bude pôsobiť nepodmienený podnet, napríklad emocionálna reakcia alebo iné fyziologicky podmienené reakcie. Predpokladá sa, že pri tomto učení je správanie indivíduom spontánne „emitované“. Odkiaľ táto emisia pochádza, aké sú to podnety, ktoré toto správanie produkujú, je pri tomto učení sekundárne a neuvažuje sa o tom, ako to bolo v prípade respondentného učenia, že nejaký podnet vyvolal nejakú reakciu. Tu ide o vzťah medzi spontánne produkovaným správaním a následkami tohto správania, ktoré vznikajú práve vďaka tomuto správaniu a práve tieto následky majú podobu (vlastnosti) posilnenia. Následky vlastného správania sú pri tomto učení rozhodujúce.


4.4 Učenie na základe pozorovania.