Charakteristika základných pedagogických pojmov

Vážený pán docent, vážené kolegyne.


0. Úlohou mojej seminárnej práce je charakterizovať základné pedagogické pojmy, napríklad výchova, vzdelanie, učenie alebo vyučovanie. 1. Podľa Kaisera a Kaiserovej v učebnici pedagogiky je “výchova na to, aby človek dosiahol primeranú formu existencie a keďže si neprináša žiadne pevné spôsoby, reakcie je teda voči svetu otvorený, možno ho vychovávať. Výchova je teda zameraná na schopnosť človeka konať.” V slovníku cudzích slov je výchova definovaná ako: “sústavné cieľavedomé pôsobenie na mladého človeka zabezpečujúce jeho všestranný rozvoj.“ Keď toto všetko zhrnieme, možno konštatovať, že výchova je cieľavedomá zámerná sústavná činnosť, ktorou formujeme všestranne harmonicky rozvinutú osobnosť po stránke psychickej a telesnej a to v súlade s potrebami spoločnosti.
Na osobnosť mladého človeka pôsobia jednak vonkajšie vplyvy a faktory, ako je prostredie, výchova, a jednak vnútorné vplyvy. Ide o pôsobenie pedagogicky nezámerných faktorov (funkcionálne pôsobenie) a pedagogicky zámerných faktorov (intencionálne pôsobenie).
Výchovný proces je podmienený spoločensky i individuálne. Z hľadiska spoločenského všetko, čo obklopuje dieťa v kladnom či zápornom zmysle, vplýva na jeho výchovu. Výchovný pracovník však musí poznať aj štruktúru vnútornej psychiky, kvalitu psychických procesov, vôľových, poznávacích, emocionálnych, morálnych vlastností, ale aj sklony a záujmy detí.
Učiteľ vytvára aktívne vzťahy medzi objektom a subjektom výchovy. Čím je sila pôsobenia subjektu výchovy účinnejšia, tým možno očakávať vyššiu efektívnosť vo výsledkoch výchovy. V systéme výchovy je žiadúce optimalizovať vzťahy medzi cieľom výchovy, subjektom a objektom výchovy, prostriedkami a podmienkami výchovy.


1.1 Výchova mimo vyučovania vo výchovno-vzdelávacom procese sa uskutočňuje najmä v školských kluboch.
Toto pôsobenie na žiakov mimo vyučovania je neoddeliteľnou súčasťou našej výchovno vzdelávacej sústavy a je jednou z najvýznamnejších foriem starostlivosti o deti zamestnaných rodičov. Uskutočňuje sa výchovno-vzdelávacou činnosťou organizovanou školou mimo povinného vyučovania a činnosťou ostatných inštitúcií ktoré sa podieľajú na výchovno-vzdelávacej práci s deťmi a mládežou.

Ich obsahom je naučiť deti účelne využiť voľný čas relaxáciou, štúdiom a záujmovou činnosťou.
Súčasťou výchovno-vzdelávacej práce mimo vyučovania je záujmová činnosť, ktorá významným spôsobom pomáha vo výchove a vzdelávaní žiakov so slabším prospechom i žiakov talentovaných, ovplyvňuje a usmerňuje deti pri voľbe povolania.
Osobitný význam má v súčasnosti výchova k účelnému využitiu voľného času. Neustále rastúce hmotné zabezpečenie ľudstva vedie zákonite k rozširovaniu priestoru na voľný čas. Tento proces v sebe skrýva veľké nebezpečie najmä vtedy, ak bude bez regulácie a kontroly ponechaný živelnému vývoju. 2. Obsahom vzdelania je presne vymedzený okruh vedomostí, zručností a návykov,
ktoré tvoria základ všestranného rozvoja študentov. Veľmi dôležitou zložkou vzdelania je všeobecné vzdelanie. Zabezpečuje žiakom osvojenie si základov vied o prírode, spoločnosti a ľudskom myslení. Odborné vzdelanie zahŕňa súbor vedomostí, zručností a návykov v určitej pracovnej oblasti. Vzdelanie získava človek vo vzdelávacom procese, ktorý prebieha predovšetkým na vyučovaní. Tu získava potrebnú sústavu vedomostí, zručností, návykov. Zručnosť je schopnosť človeka vykonávať určitú činnosť na základe predchádzajúcich skúseností. Zručnosť tesne súvisí s návykom. Návyk je činnosť pre ktorú je charakteristický vysoký stupeň osvojenia. Morálne hodnoty človeka sa formujú vo výchovnom procese v škole i mimo nej. V ňom získavajú žiaci aj žiaduce normy správania, mravný profil osobnosti.
Vzdelávací a výchovný proces prebiehajú v dialektickej jednote, navzájom sa obmieňajú. Oba procesy však majú svoje špecifické zvláštnosti, osobitný priebeh.


3. Vyučovanie zahŕňa činnosť učiteľa a činnosť žiaka. Učiteľ vyučuje a žiak sa učí. Pod vedením učiteľa sa žiaci zapájajú do práce: počítajú, porovnávajú rôzne varianty riešenia príkladu, dokazujú správnosť zvoleného riešenia. Vyučovací proces je produktívny vtedy, keď učiteľ a žiaci aktívne a cieľavedome pracujú. Vyučovanie je teda proces odovzdávania a osvojovania vedomostí, zručností a návykov. Teoretické otázky týkajúce sa obsahu vzdelania a vyučovania, jeho formy a metódy, študuje didaktika. Didaktika, rovnako ako celá pedagogika sa neustále rozvíja. K jej rozvoju výrazne prispel Jan Amos Komenský, ktorého spis Veľká Didaktika mal obrovský vplyv na rozvoj učenia a je pre každého pedagóga nepostrádateľnou knihou. Poznáme rôzne alternatívne formy vyučovania, napríklad skupinové, diferencované či otvorené vyučovanie.


3.1 Pod pojmom skupinové vyučovanie chápeme takú organizačnú formu, kedy sa vytvárajú malé skupiny žiakov (3 – 5 členné), ktoré spolupracujú pri riešení spoločnej úlohy.
Táto skupina je sociálnym útvarom. Medzi jeho členmi sa rozvíjajú sociálne interakcie. Chovanie jednotlivca je v ňom riadené ako spoločenským cieľom, tak i chovaním členov skupiny.

Skupinové vyučovanie využíva možnosti, ktoré vznikajú začlenením skupiny ako nositeľky poznávacieho procesu do vzdelávacieho procesu. Jeho najpodstatnejšie rysy sú dané práve tým, že podporuje rozvoj sociálnych vzťahov medzi žiakmi priamo pri vyučovaní, že vytvára pedagogické situácie umožňujúce vzájomnú interakciu žiakov medzi sebou, a ich vzájomnú spoluprácu priamo pri vyučovaní. Práve v uplatnení sociálnej interakcie v skupine spočíva didaktická funkcia skupinového vyučovania. Skupina tu funguje ako sociálny psychologický útvar, ktorý má svoju vnútornú štruktúru. Činnosť žiakov s skupine potom ovplyvňuje priebeh učenia žiakov.
Mnohí odborníci, ktorí skúmali skupinové vyučovanie a robili rôzne experimenty dokazujú, že skupinové vyučovanie môže prispieť k zvýšeniu účinnosti vzdelávacieho i výchovného pôsobenia na žiakov (J. Bartecki, E. Chabior, J. Jedlička).
Kladné momenty skupinového vyučovania vidia mnohí odborníci aj v tom, že si žiaci navzájom pomáhajú, že sa uplatňujú i pasívni a menej výkonní žiaci, žiaci nesmelí, ktorí sa vo väčšom kolektíve neodvážia zaujať vlastné stanovisko. Práca v skupine prispieva k rozvíjaniu takýchto vlastností ako aj ochota k spolupráci, zodpovednosť, kritičnosť, tolerancia k mysleniu druhého, vlastná iniciatíva žiaka tiež. Rozvíja a upevňuje sa schopnosť spolupracovať, navzájom si pomáhať, viesť diskusie, vymieňať si názory, organizovať spoločnú prácu.
3.2 Slovo diferenciácia v pedagogickom chápaní znamená rozlišovanie žiakov podľa ich schopností a záujmov. Ak hovoríme o diferencovanom vyučovaní, máme na mysli vyučovanie, pri ktorom prispôsobujeme obsah, metódy, formy vzdelávania a riadenie výchovno- vzdelávacieho procesu skupinám žiakov alebo jednotlivcovi tak, aby bol vyučovací proces čo najefektívnejší.
Zmyslom diferenciácie je riadiť vyučovací proces tak, aby zodpovedal každému žiakovi. Schopní a nadaní žiaci pri takomto riadení vyučovania plne využívajú svoje schopnosti. Priemerným a slabším žiakom umožňuje zvládnutie učiva. Správne uplatňovaná diferenciácia podporuje aktivitu žiakov vo vyučovaní a prispieva k jeho efektívnosti. Diferenciáciu možno deliť rôznymi spôsobmi. Najčastejšie je delená na vonkajšiu a vnútornú


3.3 Otvorené vyučovanie je pedagogická koncepcia, ktorá sa usiluje o celkovú zmenu charakteru vyučovania v zmysle „otvárania školy dieťaťu“ podľa jeho záujmov a schopností, aj „otváranie školy navonok“, t.j. prostredníctvom kontaktov k mimoškolskému prostrediu.

Nadväzuje na niektoré princípy reformnej pedagogiky, najmä činnej školy.
V užšom zmysle slova je to organizačná forma vyučovania, pri ktorej žiak preberá v zvýšenej miere zodpovednosť za plánovanie vlastného učenia (voľná práca). To umožňuje prispôsobiť tempo práce individuálnym potrebám žiakov a napomáha vnútornej diferenciácií.
Otvorené vyučovanie sa realizuje na niektorých školách v Nemecku, Anglicku a inde.


4. Učenie možno opísať ako proces, prostredníctvom ktorého organizmus mení svoje správanie na základe svojej vlastnej skúsenosti. Z dôvodu komplexnosti procesu učenia rozlišujeme päť jeho foriem:

- respondentné učenie (známe aj pod názvom „klasické podmieňovanie“)
- kontiguitné učenie
- operantné učenie
- učenie na základe pozorovania
- kognitívne učenie


4.1 Respondentné učenie sa dá stručne charakterizovať takto: Reakcia je vyvolaná už známym podnetom. Veľmi dobré príklady výskumu tohto druhu učenia pochádzajú od I. P. Pavlova. Správanie sa mení na základe skúsenosti. Napríklad veta „vyberte si čisté papiere“, ktorá pôvodne neobsahovala nijakú potenciálnu hrozbu, sa tak môže zmeniť na základe skúsenosti na činiteľ strachu.


4.2 Kontiguitné učenie. Jeho predpokladom je spojenie, súčasné vyskytovanie sa nepodmieneného podnetu a podmieneného podnetu. Už Aristoteles formuloval tri asociačné zákony, ktoré objasňujú, kedy je toto učenie účinné:

- zákon podobnosti – ak dva osvojené obsahy sú si navzájom podobné
- zákon kontrastu – ak dva osvojené obsahy sú veľmi odlišné
- kontiguitný zákon – ak obidva obsahy sa v našom vedomí objavili spolu, časovo aj
priestorovo. V prípade školy je tento typ učenia typický pri učení sa naspamäť (mechanické učenie).
4.3 Pri operentnom učení na rozdiel od respondentného učenia, ale podobne ako pri kontiguitnom učení, ani pri operantnom učení sa nepredpokladá, že bude pôsobiť nepodmienený podnet, napríklad emocionálna reakcia alebo iné fyziologicky podmienené reakcie. Predpokladá sa, že pri tomto učení je správanie indivíduom spontánne „emitované“. Odkiaľ táto emisia pochádza, aké sú to podnety, ktoré toto správanie produkujú, je pri tomto učení sekundárne a neuvažuje sa o tom, ako to bolo v prípade respondentného učenia, že nejaký podnet vyvolal nejakú reakciu. Tu ide o vzťah medzi spontánne produkovaným správaním a následkami tohto správania, ktoré vznikajú práve vďaka tomuto správaniu a práve tieto následky majú podobu (vlastnosti) posilnenia. Následky vlastného správania sú pri tomto učení rozhodujúce.


4.4 Učenie na základe pozorovania.

Jednou z najfrekventovanejších foriem tohto učenia je napodobňovanie pozorovaného správania. Príklad: ak dáme chlapcovi alebo dievčaťu do ruky tenisovú raketu, ktorú predtým nikdy v ruke nedržalo, pravdepodobne ju bude vedieť správne uchopiť, zaujať správny postoj a správne ňou udrieť – teda prinajmenšom ňou pohybovať. Podobne je to aj v prípade jazdenia na aute: pretože sme to už mnohokrát niekde videli, aj keď sme prvýkrát sadli za volant, časť z potrebného vieme takmer ihneď. To poukazuje na fakt, že učenie na základe nápodoby je dôležité a že ho zrejme často používame. Ak napodobňujeme správanie sa človeka, potom hovoríme o modeli a jeho správanie sa nazýva správanie sa modelu. A pretože pozorovanie modelov vedie k zmenám nášho správania – aj v tomto prípade môžeme hovoriť o učení.


4.5 Kognitívne učenie. Časť pedagógov sa domnieva, že žiadny z vyššie uvedených druhov učenia nezohľadňuje kognitívne procesy, ktoré sa na učení podieľajú. K takýmto kognitívnym procesom patria: vhľad (náhle pochopenie), chápanie (porozumenie), myslenie, odôvodnenie a využitie induktívnej a deduktívnej logiky. Žiadna z vyššie uvedených foriem učenia nie je schopná vysvetliť tie procesy, ktoré sa týkajú naučenia sa logických, racionálnych a nenáhodných vzťahov. Kognitívne učenie je pre školské učenie najvýznamnejšie.


5. Záver. Základným a neoddiskutovateľným zmyslom výchovy a vzdelávania je rozvíjať vrodené schopnosti. Škola sa má stať miestom, ktoré uľahčuje učenie a celý mnohostranný rozvoj osobnosti každého žiaka. Proces učenia už od prvého dňa v škole musí obsahovať prvky, ktoré obohacujú a prehlbujú vzťahy k sebe samému, k rodine, k spoločnosti, k ľudstvu, k planéte a celému vesmíru. Veľký význam sa podľa E. Mistríka musí klásť na rozvoj autonómie, zodpovednosti, tolerancie, solidarity, porozumenia, kooperácie, sebadôvery, rozvoj demokratických hodnôt a občianskych kvalít, utváranie národného vedomia, výchove k ľudským právam a multikultúrnemu porozumeniu. Explicitne musíme zdôrazňovať preferenciu postojov a všeľudských hodnôt, ako sú demokracia, humanizmus a ľudské práva.