Toto pásmo ako "hraničné pásmo mentálnej retardácie" a je to pásmo medzi mentálnou retardáciou a priemernou inteligenciou, v ktorom sa nachádza relatívne početná vrstva populácie, ktorú ani v najhoršom prípade nemôžeme zaradiť do pásma mentálnej retardácie, ale ani v najlepšom prípade nedosahuje priemernú mentálnu úroveň.
Vymedzenie pojmu "prospechovo slabší žiak" komplikuje to, že známka, klasifikačný stupeň odráža len výkon žiaka, menej učitelia berú do úvahy príčiny tohto stavu a podmienky, za ktorých žiak dosiahol tento výkon. Ďalšou komplikujúcou záležitosťou sú postoje a názory učiteľov na týchto žiakov. Učiteľ môže z rozličných dôvodov, napr. "haló efektu" vnímať schopného žiaka ako slabšieho alebo naopak. Faktom je, že učiteľ dosť ťažko mení svoje postoje a málo zohľadňuje prípadné zmeny. Žiaci, ktorí pochádzajú z menej podnetného prostredia, z prostredia sociálne znevýhodneného, rómskeho prostredia alebo z rozvedených, či dysfunkčných rodín, sú často označované za problémových. Nielen učiteľ, ale aj verejnosť im pripisuje neúspechy skôr z týchto dôvodov než napr. z dôvodov nízkej snahy, nedostatočnej motivácie k učeniu a pod. 2. VÝSKUMY PROSPECHOVO SLABŠÍCH ŽIAKOV
Výskumy, ktoré previedol Hvozdík koncom šestdesiatych rokov, dokazujú, že medzi výsledkami psychologických rozumových skúšok a stupňom prospechu je veľká zhoda. Najlepšie výsledky v inteligenčných testoch dosiahli veľmi dobrí žiaci, stredné výsledky mali žiaci s priemerným prospechom a najhoršie výsledky dosiahli neprospievajúci žiaci.
Matějček koncom šestdesiatych rokov vo svojej práci uvádza, že v minulosti bolo bežné, že v normálnych školách obstáli deti slaboduché (IQ 70-80), keď sa im dostalo doma dosť pomoci, sústavného vedenia a keď spolupráca školy a rodiny bola dobrá. Dnes takéto dieťa v základných školách obstojí len výnimočne a osobitná škola tiež prijíma deti s podpriemernou inteligenciou (IQ 80-90). Našou snahou by malo byť umožniť žiakom v hraničnom pásme mentálnej retardácie, ktorí sú preraďovaní do špeciálnych základných škôl, vzdelávať sa opäť v bežnej základnej škole. Integráciu do základných škôl možno uskutočniť pomocou špeciálnych vyrovnávajúcích a akcelerujúcich programov. Guilford (1974) konštatuje, že pôsobenie učiteľa by malo byť zamerané najmä na deficitné funkcie, a to sú schopnosti, percepcia, reč a myslenie. Podľa neho je slabosť z týchto oblastiach najčastejšou príčinou zlyhania žiakov.
Shepardová, Lee Smithová a Vajir (1983) zdôrazňujú, že je potrebné medzi slabšími žiakmi oddeliť tých, ktorí majú nižšiu inteligenciu od tých, ktorí sú menej schopní učiť sa. Náhodne vybrali na analýzu 790 coloradských žiakov označených ako neschopných učiť sa. Zistili že, psychologické odhady boli často nepresné, založené len na kvantitatívnych testoch, najmä inteligencie. Päťdesiatsedem percent týchto detí trpelo inými problémami než len problémami v učení. Napr.