Zajakavosť

Tento referát o zajakavosti a práci si zajakavými deťmi je opisom práce a skúseností Pavla Sabadoša, ktorý sa mnoho rokov venoval logopedickej starostlivosti. Jeho publikácia Výchova reči u zajakavých vychádza zo skúseností práce so zajakavými v letných kurzoch, kde pôsobil ako vedúci skupiny, neskôr ako vedúci kurzu. Sabadoš uvádza, že „zajakavosť považuje za neurózu reči, postihujúcu motorickú oblasť hovorovej koordinácie, charakterizovanú nepomerom, t. j. patologickým zvýšením oboch základných nervových procesov, procesu podráždenia a útlmu.“
Zajakavosť vzniká najčastejšie medzi 3. – 6. rokom. Myslenie dieťaťa je totiž lepšie vyvinuté ako jeho rečové prejavy. Pomerne viac rozumie reči svojho okolia, ako je schopné samo rečovo vyjadriť, preto dochádza k nezrovnalostiam, čo sa prejavuje zajakavosťou. Sú to fyziologické nedostatky, ktoré si dieťa neuvedomuje a postupne ich prekonáva. Závisí potom od výchovného prostredia dieťaťa, či spomínané nedostatky zmiznú, alebo sa zmenia v neurotizovanú reč – zajakavosť. Okolnosti spôsobujúce zajakavosť môžu byť vonkajšie a vnútorné. Vonkajšie okolnosti majú obyčajne pôvod spoločenský a prejavujú sa vo forme akútnych traum, alebo traum chronických. Vnútorné faktory vzniku zajakavosti sú dispozície, teda súhrn vnútorných faktorov, ktoré spôsobujú neurózu reči. Zajakavosť vzniká u traumatizovaných detí, ktoré majú k zajakavosti dispozície. Zajakavosť môže vzniknúť aj u zdravého dieťaťa, keď naň zapôsobí neúmerne silný podnet, prípadne prekonaním infekčných chorôb, ktoré oslabujú činnosť mozgovej kôry. Zo všetkého, čo bolo o zajakavosti povedané vyplýva, že zajakavosť je neuróza, ktorá sa prejavuje v prvom rade poruchami v rečovej oblasti. Pozorovaním zajakavých detí Sabadoš zisťuje, že sú zajakavé deti, ktoré:
1. si uvedomujú svoje nedostatky sa hanbia za svoju reč.
2. sa preniesli cez psychické traumy a napriek svojim rečovým nedostatkom sa rozprávajú s kolektívom žiakov.
3. sa uchyľujú k tichým zábavám, najmä k čítaniu. 4. radšej mlčia, sú tichými poslucháčmi a pozorovateľmi. 5. namiesto reči si pomáhajú posunkami.
U mnohých detí sa vyskytovali silné tonické a klonické kŕče. Súviseli často tiež so súčinnosťou nôh, trupu, rúk, hlavy, súhybmi tváre a pod. Rečové nedostatky, pre ktoré sa dieťa nemôže pohodlne zapojiť do kolektívu, sa nepriaznivo odrážajú aj v jeho psychike.

Zajakavosť však nielen sťažuje dorozumievanie a spôsobuje traumy, ale záporne môže vplývať i na celkový charakterový vývin, čím vznikajú rôzne výchovné ťažkosti. Medzi zajakavými deťmi pozoroval Sabadoš deti precitlivelé, roztopašné, rozmaznané a nedisciplinované. Mnohé deti sa pomočujú ,alebo sú inak neurolabilné. Zajakavosť v určitých prípadoch vplýva na slabý rozvoj slovných výrazových prostriedkov a na zvýšenie štylistických nedostatkov. Často sa totiž stáva, že zajakavé dieťa má ťažkosti aj vtedy, keď má hovoriť o konkrétnych situáciách, ktoré vidí. Nejde tu len o nedostatočné výrazové prostriedky, ale aj o nedostatočnú diferenciáciu. Dochádza k tomu tak, že v siedmych rokoch, pri začatí školskej dochádzky, sa dieťa stretáva s neúspechom vlastného príhovoru. Tým sa znižuje jeho motiváciu k danej činnosti a postupne si dieťa netrúfa zaoberať sa myšlienkovo ani rečovo, tým, čím jeho kamaráti so správnym rečovým prejavom. Ako vidíme, zajakavosť sa nám javí ako mimoriadne komplikovaný pedagogický problém. Pri odstraňovaní sa nesmieme zacieľovať len na rečový prejav dieťaťa, na techniku reči, ale aj na jeho myslenie, na citovo – vôľovú oblasť, teda na celkovú osobnosť dieťaťa. Je dôležité, aby lekár a pedagóg navzájom úzko spolupracovali. Urýchli a skvalitní sa tým liečebný proces a dostavia sa trvalejšie výsledky. V mnohých prípadoch bolo nutné liečenie reči ovplyvniť i medikamentózne, uvažovalo sa i o liečení spánkom, aspoň v prvý týždeň kurzu.

Zdroje:

Sabadoš: Výchova reči u zajakavých -