Cez trubicu viedol zvukové signály do porušeného ucha s cieľom rozvinút’ sluch. Galena môžeme snád’ považovat’ za prvého špeciálneho pedagóga.

STREDOVEK

V ranom stredoveku niektorí lekári pokladali hluchonemých za chorobomyseľných. V stredoveku sa vplyvom kresťanstva postihnuté deti už neusmrcovali, ale ich život bol úbohý. Rady postihnutých sa rozširovali krutými trestami (odseknutie končatín, týranie, oslepovanie, vytrhávanie jazyka a pod.).
Postihnuté deti sa pokladali za plod čerta so ženou. Je to pomsta čerta za dokonalé božie dielo. Podľa povery feudálnych čias postihnutá osoba prináša pomstu na zdravých, preto mu feudál dával almužnu, za ktorú čakal požehnanie na tomto svete. Tak sa postupne utvárali charitatívne strediská pomoci, poväčšine pri kláštoroch, kostoloch i nemocniciach. Vyskytovali sa prípady, že napr. mníšky a mnísi sa zaoberali v kláštoroch s hluchonemými najmä preto, aby ich naučili modliť sa. Sú záznamy o tom, že anglický biskup John približne v r. 700 nauči1 hluchonemého žobráka vyslovit’ niekoľko slov.
Niektorí kňazi chceli liečit’ hluchonemotu strašidelnými kúrami. Aj telesným mučením nútili postihnutých vydávat’ zvuky. Vyskytli sa však aj iné pokusy naučit’ hluchonemého hovorit’. Tak napr. v prírode na širokom priestranstve alebo v zavretých sudoch pobádali hluchonemých kričat’.
Až v 14. - 16. st., v období renesancie zaznamenávame začiatky výchovnej a zdravotnej starostlivosti o postihnutú mládež. Sú tu však myslitelia F. Petrarca, R. Agricola, E. Rotterdamský a H. Cardano, ktorí tvrdili, že postihnutí ľudia sa dajú liečit’ a vzdelávat’. Agricola a Cardano považujú hluchonemých za rozumných ľudí, lebo ich možno úspešne vzdelávať. Cardano správne zistil, že príčinou nemoty je spravidla hluchota. Hluchonemý má v poriadku hlasové orgány, preto sa môže naučit’ artikulovat’ a hovorit’.
Do polovice 20. storočia osoby s vážnym narušením sluchu a následnej aj hovorenej reči boli označené za hluchonemých.

16. A 17. STOROČIE

Prvé začiatky vzdelávania hluchonemých sa v 16. st. zaznamenávajú v Španielsku. Trojica Španielov položila základy vyučovania hluchonemých. Boli to mních P. de Ponce, učitel’ R. de Carrion, J. P. Bonet. Ponce dokázal, že hluchonemého možno vzdelávať. Carrion bol prvým profesionálnym učiteľom hluchonemých, vypracoval a uplatnil metódu rozvíjania hovorenej reči. Bonet bol teoretikom, sledoval prácu Carriona a ako prvý utvoril prstovú abecedu, ale nikdy nepočujúce deti nevyučoval.