Bol autororn prvej učebnice o vyučovaní nepočujúcich.
Potrebu vzdelávania nepočujúcich vyzdvihoval aj J. A. Komenský. Známy je jeho výrok: ,,Z ľudského vzdelávania sa nevymyká nič, iba nečlovek!”
V Anglicku sa vyučovaním hluchonemých zaoberali B. Wallis, W. Holder, J. Bulwer, G. Dalgarno. Bulwer vydal práce ,,Prstová abeceda” a ,,Posunkové umenie”. Sám vyučoval hluchonemých a dokázal, že hluché dieťa sa môže naučit’ odzerat’ reč z pier a naučí sa aj hovorit’. Za najvhodnejší prostriedok vzdelávania pokladal písomnú reč, ktorá môže nahradiť hláskovu reč. Wallis bol znamenitým učencom svojej doby. Učil sluchovo postihnutých praktickú reč. Holder vo vyučovaní kládol dôraz na veľkú zásobu slov a na osvojovanie veľkého množstva vedomostí. Dalgamo zostavil obojručnú prstovú abecedu. Hlásal, že sluchovo postihnutým treba poskytnút’ informácie rovnako, ako počujúcim.
J. K. Amman - holandský lekár a súčasne učitel’ hluchonemých, pri vyučovaní nepoužíval prstovú abecedu. Dokázal, že využitim náhradných zmyslov, zrakom a hmatom možno naučit’ hluchonemého hovorit’. Napísal významné diela ,,Hovoriaci hluchý” a ,,Pojednávanie o reči”. Vo svojom diele ,,Pojednávanie o reči” dáva pokyny ako odstraňovat’ rečové chyby.

18. STOROČIE

Pod vplyvom osvietenských mysliteľov sa vytvárajú podmienky na výchovu a vzdelávanie postihnutej mládeže a na zriaďovanie výchovných ústavov. Prvé špeciá1ne výchovné ústavy vznikajú pre hluchonemých. Priekopníkmi na úseku tejto starostlivosti boli: Francúzsko, Nemecko a Rusko.
Prvý Ústav pre hluchonemých vznikol v Paríži v roku 1770. Jeho zakladateľom bol rímsky kňaz Ch. M. de ľ Epée. V r. 1760 sa v Paríži náhodou zoznámil s dvojičkami hluchonemých dievčat, ktoré začal vyučovat’ vo svojom byte. Postupne sa počet hluchonemých žiakov rozrástol, preto z vlastných prostriedkov prenajal na školské účely dom na Montmartri. Za finančnej podpory kráľovskej pokladne a štátu, v budove opusteného kláštora, založil ústav. Prostriedkom vzdelávania sa stala posunková reč. Jeho metóda vyučovania, ktorá obsahovala prstovú abecedu a umelé posunky, je známa ako francúzska metóda.
V Nemecku S. Heinicke založi1 v roku 1778 v Lipsku Ústav pre hIuchonemých. Z vyučovania nepočujúcich úplne vylúčil posunkovú reč a učil ich iba pomocou hovoreného slova, písma a písania, čiže uplatnil čistú orálnu metódu - je známa tiež ako nemecká metóda.
S. Heinicke a ľ Epée viedli medzi sebou ostrú polemiku o správnosti svojich metód.