PRAVEK

V prvotnopospolnej spoločnosti u národov nenachádzame vôbec žiadne znaky starostlivosti o postihnutých.
V prvotnopospolnej spoločnosti u ľudí rozhodovala materiálna životná stránka. Ak sa podstatnejšie zhoršili materiálne životné prostriedky, bolo treba v záujme zachovania rodu vylúčiť veľmi starých, slabých a hlavne postihnutých, ktorí zaťažovali a tým ohrozovali životaschopnost’ kmeňa. Aj osoby s ťažšími poruchami sluchu boli z kmeňa vylúčení alebo boli priamo zabíjaní.

STAROVEK

Vznikom otrokárskej spoločnosti sa zmenila sociálna štruktúra a zmenili sa aj vzťahy človeka a spoločnosti. Už nevylučova1i starších a chorých zo spoločnosti, ale postihnuté deti, najmä novorodenci boli zabíjaní aj z toho dôvodu, aby nezaťažovali rodinný majetok, aby sa chránil štát proti preľudneniu.
V Lykurgových (aténsky politik a rečník 4. st. p.n.l.) zákonoch aj v zákonoch rímskych boli určené, že otec rodiny má právo ihned’ zabit’ novonarodené postihnuté dieťa. Toto sa udržalo až do stredoveku. V Sparte novorodené dieťa, ktoré boli rodinnou radou uznané ako slabé, postihnuté, boli pohodené dravým zvieratám do priepasti v pohorí Taygetu. Rimania ich hádzali v košíku do rieky Tiber, Indovia do rieky Ganges. Kartáginci usmrcovali postihnuté deti utopením v mori a severské národy hádzali jednoducho do mora.
Okrem toho treba poznamenat’, že postihnuté deti boli ponechávané pri živote a odpredávane ďalej do otroctva. Používali ich k najhrubším prácam, deti s nápadnými chybami boli posielané na žobrotu, ktorej výťažok museli odovzdat’ pánovi.
Existujú písomné záznamy aj o kladných postojoch k postihnutým ľuďom. V starovekom Egypte postihnutí ľudia dostali napr. vždy vhodné zamestnanie. V Aténach zase poskytovali invalidným občanom štátnu podporu.
Významni filozofi tej doby: Sokrates, Platón, Aristoteles, boli aj pedagogickí myslitelia. Významným lekárom tej doby v Grécku bol Hippokrates. Hippokrates, Aristoteles a Plinius st. tvrdili, že hluchonemý je idiot, neschopný vzdelania, lebo kto nevie hovorit’, nemá rozum. Platón vytvoril jednu z prvých teórii počutia a zmienil sa aj o posunkovej reči. Prvé pokusy vzdelávat’ hluchonemých zaznamenali pravdepodobne Plinius st., Archigenes a Galenos. Plinius st. opisuje, ako naučil hluchonemého mladíka maliarskemu umeniu. Archigenes v 1. st. n.l. navrhuje, aby pri rozhovore s hluchonemými sa používala sluchová trubica.