Učenie nás sprevádza celý život. Hovoríme, že učíme sa celý život a hlúpy umrieme. Keď sa na to pozriem čo všetko sa nenaučíme tak by som mohol s tým súhlasiť. Alebo „Múdry sa učí na chybách iných, hlúpy na svojich“. Niektoré učenie prebieha bez toho aby sme si to uvedomovali. No napriek tomu aj toto učenie môžeme ovplyvniť. Chcel by som sa pozrieť na učene z psychologického hľadiska, teda nie z pedagogického i keď tieto oblasti majú veľa spoločného. Ak totiž dobre poznáme sami seba, poznáme spôsoby učenie môžeme lepšie využiť svoje schopnosti, čiže svoje nadanie, ktoré sa práve dosť často spája so schopnosťou učiť sa, môžeme efektívnejšie sa učiť. Veľa krát (som vyučený v inom odbore ako ten v ktorom teraz pracujem) počujem názory načo ti bola škola, keď dnes robíš niečo iné. Podľa môjho názoru však škola by mala naučiť žiaka ako sa má učiť. Nie vychovať z človeka encyklopédiu, ale uvedomelého, zmýšľajúceho človeka, ktorý na základe určitých základných vedomostí vie si v záplave informácii nájsť tu správnu pre seba. Bartko s.106 uvádza, že niektorý žiaci zo začiatku zaostávajú vo vedomostiach a potom to dobehnú, sú však žiaci ktorí zo začiatku majú dobré výsledky a neskôr začnú zaostávať. Ako uvádza je to preto že nevedia organizovať svoj čas, hospodáriť so schopnosťami. Nevedia sa učiť.
Tak skúsme sa teraz pozrieť na tento problém bližšie. Je naozaj potrebné učiť sa ako sa učiť? Stačí zobrať knihu, časopis alebo iné informačné médium a jednoducho čítať a čítať, prípadne pozerať či počúvať? Vieme naozaj ako pedagógovia čo všetko vplýva na učenie a ako negatívne faktory v čo najväčšej miere potlačiť? Dúfam že aspoň z časti sa mi podarí tieto otázky zodpovedať. 1.Základné pojmy

Pojmom učenie sa zaoberali mnohí odborníci, z nich vyberám aspoň niektoré:
Učenie:
Podľa Ďuriča s.73 učenei je jedným z podstatných faktoroch vývinu. Dieťa duševne vyspieva tým že sa učí (či už organizovane, t. j. v podobe riadeného učenie, alebo živelne). Zároveň však učenie musí rešpektovať u dieťaťa úroveň zrenia v jednotlivých oblastiach.
Uvádza názor Leontieva A. N. (1960) s.84, ktorý učenie chápe ako proces, v ktorom si organizmus osvojuje individuálnu skúsenosť. Nielenže navodzuje zmeny správania u ľudí, ale aj rozvíja jeho osobnosť.
Taktiež spomína názor Maršálovej L. (1970), podľa ktorej učenie možno definovať ako zmenu v organizme človeka, resp.