1775 – Metoden Buch, o dva roky neskôr bola táto kniha preložená do češtiny
- bola to základná kniha triviálnych škôl (zostavovanie písomností, žiadostí, ...)
- neskoršie ju Felbiger doplnil o jednoduchší opis
- pôsobenie smerov, vplyvov z Nemecka – pedagogická veda na vyspelej úrovni.
Stúpenci logicko – gramatickej metódy
- táto metóda má rozpracované postupy pri tvorení viet, od jednoduchých viet k zložitým vetným konštrukciám
- nerešpektovanie detskej reči, detského záujmu
- uplatňovanie psychologického postupu – najskôr prípravné cvičenia, napodobňovanie vzorov a až potom sa pristupovalo k samostatnému tvoreniu.
Ďalší smer vychádzal z čítankových textov – tvorili ho mnísi – nezodpovedali veku, vyspelosti a záujmom detí.

Česká pedagogická literatúra
Antonín JANŮ
– výrazne zasiahol do vývinu
– r. 1887 vydal : Jazyk materinský a škola obecná
– vychádza tu z praktických potrieb života, žiada prípravu pre praktický život
– rozvoj ústnych prejavov, odsudzuje bezduché gramatikárčenie
– hovorí: „Sloh sa nemá vyučovať iba na hodine slohu, ale i vo všetkých predmetoch počas školskej dochádzky.“
Jozef Müller
- zasiahol do slohovej výchovy, r. 1903 vydal dvojzväzkové dielo : Sloh v nových prúdoch vyučovacích
- rozvíjanie ústnych prejavov a žiada návody na písomný sloh
- takisto hovorí, že sloh je súčasťou všetkých predmetov
Karel Jon
- r. 1912 vydáva: Voľný sloh
- zaznamenal sa úpadok v slohovom vyučovaní (prívrženci voľného slohu)
- žiaci písali slohy na nečistopis
- učiteľ slohy opravil a žiaci už hotové prepísali do zošitov
- žiaci nemali možnosť pracovať na sebe
- Jon žiadal, aby sa voľnejšie vyjadrovali pri slohovaní a aby učiteľ vôbec nezasahoval do ich prác
František Pátek
- r. 1925 vydal : Príručka slohu
- stúpenci činnej školy
- moderné slohové metódy
- základ: situačné prežívanie témy, kde žiaci majú možnosť pohotovo precvičovať jazykové prejavy
- žiada dramatizáciu, rýchlosť, pohotovosť vo vyjadrovaní
Vo vyučovaní slohu chýbala jednotnosť, do 40 roku chýbala opora v jazykovej a štylistickej teórii, neboli pevné teoretické základy. František Trávniček
- r. 1943 dielo : O vyučovaní slohu
- rozdelil sloh na 1. rozprávací, 2. opisný, 3. oznamovací
- položil pevné základy slohu
- po II. svetovej vojne nastúpila plejáda jeho stúpencov:
Jozef Bečka – r. 1948 – Úvod do českej štylistiky
r. 1960 – Základy kompozíce jazykových projevů
Eugen Paulíny – nestor slovenskej jazykovedy
Ján Horecký – zasahuje do všetkých rovín jazyka
- jazykovedný svetový formát
ďalší: Jozef Mistrík, František Miko, Ján Findra – zaoberajú sa jazykovými štýlmi. Vyučovanie slohu je už prepracované. Vyučovanie vychádza z tradície, poznatkov, úspešnosti minulosti.

Súčasnosť:
- nastali búrlivé zmeny
- začalo sa oslobodzovať od reprodukčného slohu, ktorý zastával názor, že dieťa ešte nie je schopné tvoriť.

Vzťahy medzi štylistikou a didaktikou slohu
- čerpajú z lexikológie, t.z.