Didaktika slovenského jazyka a slohu (vypracované otázky pre učiteľa I. stupňa)

1. Propedeutika didaktiky slohu, vývin názorov na vyučovanie slohu, vzťah didaktiky slohu k iným vedným disciplínám

Podľa učebných osnov sa vyučovanie slohu pokladá za druhú zložku vyučovania SJ. Už pri globálnom určení obsahovej náplne obidvoch zložiek sa zdôrazňuje ich vzájomná spätosť:
1. časť : žiaci poznávajú prostriedky hovoreného i písaného spisovného jazyka (jazyková zložka)
2. časť : učia sa využívať tieto prostriedky vo vlastných hovorených i písaných jazykových prejavoch (slohový výcvik)
Konečným cieľom vyučovania SJ vôbec je naučiť žiakov recipovať (prijímať) a produkovať (tvoriť text).
Jadrom slohového výcviku v osobitných hodinách slohu je tvorenie súvislých ústnych aj jazykových prejavov, pri tom sa uplatňuje rozprávací, jednoduchý oznamovací a opisný postup. Náročnosť na vecnú , jazykovú a slohovú stránku jazykových prejavov sa postupne zvyšuje. Medzipredmetové vzťahy, do ktorých sa zapája slohová výchova zasahujú najmä prvouku, vlastivedu a prírodovedu. Teda úloha vychovávať žiakov k náležitému vyjadrovaniu pripadá vlastne každému učebnému predmetu, lebo vyučovať niektorý predmet znamená učiť žiakov primeraným postojom a diferencovanému výrazu, ktorých sa žiaci príslušného predmetu zmocňujú.
Vývin názorov na vyučovanie slohu
Komenský – metodik jazykového vyučovania
- výcvik ústnych prejavov
- žiadal, aby sa sloh precvičoval na tej učebnej látke, ktorá sa preberá na iných predmetoch
- stanovil pomer medzi obsahom a jazykovou stránkou prejavu, keď žiada, aby sa oboje cvičilo súčasne
Metodický postup, ktorý žiada Komenský
- začínať reprodukciami, aby si deti osvojili istý prehľad, ale najväčší dôraz kladie na tvorivý sloh.
Na rozvoj ústneho vyjadrovania vplývajú ústne cvičenia a dobré čítanie.
Felbiger - r.

1775 – Metoden Buch, o dva roky neskôr bola táto kniha preložená do češtiny
- bola to základná kniha triviálnych škôl (zostavovanie písomností, žiadostí, ...)
- neskoršie ju Felbiger doplnil o jednoduchší opis
- pôsobenie smerov, vplyvov z Nemecka – pedagogická veda na vyspelej úrovni.
Stúpenci logicko – gramatickej metódy
- táto metóda má rozpracované postupy pri tvorení viet, od jednoduchých viet k zložitým vetným konštrukciám
- nerešpektovanie detskej reči, detského záujmu
- uplatňovanie psychologického postupu – najskôr prípravné cvičenia, napodobňovanie vzorov a až potom sa pristupovalo k samostatnému tvoreniu.
Ďalší smer vychádzal z čítankových textov – tvorili ho mnísi – nezodpovedali veku, vyspelosti a záujmom detí.

Česká pedagogická literatúra
Antonín JANŮ
– výrazne zasiahol do vývinu
– r. 1887 vydal : Jazyk materinský a škola obecná
– vychádza tu z praktických potrieb života, žiada prípravu pre praktický život
– rozvoj ústnych prejavov, odsudzuje bezduché gramatikárčenie
– hovorí: „Sloh sa nemá vyučovať iba na hodine slohu, ale i vo všetkých predmetoch počas školskej dochádzky.“
Jozef Müller
- zasiahol do slohovej výchovy, r. 1903 vydal dvojzväzkové dielo : Sloh v nových prúdoch vyučovacích
- rozvíjanie ústnych prejavov a žiada návody na písomný sloh
- takisto hovorí, že sloh je súčasťou všetkých predmetov
Karel Jon
- r. 1912 vydáva: Voľný sloh
- zaznamenal sa úpadok v slohovom vyučovaní (prívrženci voľného slohu)
- žiaci písali slohy na nečistopis
- učiteľ slohy opravil a žiaci už hotové prepísali do zošitov
- žiaci nemali možnosť pracovať na sebe
- Jon žiadal, aby sa voľnejšie vyjadrovali pri slohovaní a aby učiteľ vôbec nezasahoval do ich prác
František Pátek
- r. 1925 vydal : Príručka slohu
- stúpenci činnej školy
- moderné slohové metódy
- základ: situačné prežívanie témy, kde žiaci majú možnosť pohotovo precvičovať jazykové prejavy
- žiada dramatizáciu, rýchlosť, pohotovosť vo vyjadrovaní
Vo vyučovaní slohu chýbala jednotnosť, do 40 roku chýbala opora v jazykovej a štylistickej teórii, neboli pevné teoretické základy. František Trávniček
- r. 1943 dielo : O vyučovaní slohu
- rozdelil sloh na 1. rozprávací, 2. opisný, 3. oznamovací
- položil pevné základy slohu
- po II. svetovej vojne nastúpila plejáda jeho stúpencov:
Jozef Bečka – r. 1948 – Úvod do českej štylistiky
r. 1960 – Základy kompozíce jazykových projevů
Eugen Paulíny – nestor slovenskej jazykovedy
Ján Horecký – zasahuje do všetkých rovín jazyka
- jazykovedný svetový formát
ďalší: Jozef Mistrík, František Miko, Ján Findra – zaoberajú sa jazykovými štýlmi. Vyučovanie slohu je už prepracované. Vyučovanie vychádza z tradície, poznatkov, úspešnosti minulosti.

Súčasnosť:
- nastali búrlivé zmeny
- začalo sa oslobodzovať od reprodukčného slohu, ktorý zastával názor, že dieťa ešte nie je schopné tvoriť.

Vzťahy medzi štylistikou a didaktikou slohu
- čerpajú z lexikológie, t.z.

z celej jazykovedy, využívajú všetky jazykové roviny a ich prepojenia
Rozdiel: štylistika sa zaoberá všetkými štýlmi
didaktika slohu sa zužuje na dorozumievacie štýly.
- vo vzťahu k téme:
štylistika – téma nie je najdôležitejšia, orientuje sa na analýzu textov
školská štylistika – téma je základ
didaktika slohu – základ je stavba slohového prejavu.
- štylisti hovoria – proces prebieha v celku
did. slohu – jednotlivé fázy, tvorby textu
Spolupráca didaktiky slohu s inými vednými disciplínami:
Psycholingvistika, sociolingvistika, vývinová psychológia.




2. Problematika, obsah, ciele a zložky na 1. stupni ZŠ

Integrujúca úloha slohovej zložky
Na hodinách slohu sa najväčšmi uplatňuje princíp integrity jazykovej a slohovej výchovy.
V jazykovej zložke pri učebných témach z náuky o slove sa žiaci oboznamujú aj s niektorými štylistickými hodnotami slova. Sú poučení napríklad o tom, kedy je a kedy nie je vhodné použiť výrazy zo školského slangu, v akých komunikačných situáciách je potrebné hovoriť správnou, spisovnou slovenčinou, kedy je prípustné použiť nárečové výrazy a podobne.
Pri témach zo skladby sa učia poznávať vetnú stavbu , súvetia, spojky, slovosled, atď. Tieto vedomosti využívajú pri tvorení viet a súvetí s slohových útvaroch. V literárnej zložke sa čítaním rozširuje slovná zásoba žiakov. Jazykovým rozborom textov sa oboznamujú s presnosťou , vecnosťou alebo obraznosťou pomenovaní, osvojujú si výrazy a frazeologické jednotky , ktoré dovtedy nepoznali.
Slohová výchova sa musí opierať o učebný obsah jazykovej zložky, pretože žiak sa musí naučiť prakticky uplatniť v reči primerané jazykové prostriedky s ohľadom na rozmanité okolnosti, za ktorých prejav vzniká. Príklady na spájanie gramatických a pravopisných tém so slohovou výchovou:
Už pri vysvetľovaní gramatických javov treba pripomenúť aj ich štylistické využitie. Napríklad pri preberaní prítomného času slovies v 4. ročníku nestačí vysvetliť len jeho tvary a pravopis prípon, ale žiada sa upozorniť aj na také využitie prítomného času v rozprávaní, pri ktorému sa prijímateľovi celkom priblíži obraz deja. Príklad sa uvedie bez odborného pomenovania (historický prezent). „Pokojne sme sedeli a čítali. Zrazu sa dvere naširoko roztvoria a Mariena posotí Ivana. Všetci sme sa razom rozosmiali.“ (dvere sa roztvoria, Mariena posotí Ivana) a „“exponuje „ v prítomnom čase, aby sa viac priblížila čitateľovi.
Aby si žiaci overili fungovanie tohto jazykového prostriedku, určíme dobrému štylistovi, nech porozpráva príhodu, ktorú prežil cez prestávku.

V rozprávaní použije slovesá, ktoré sú súčasne heslovitou osnovou: zazvonilo, hrali sme sa, odletí, vojde, stíchli sme, spýtala sa, začalo sa.
Pri vyjadrovaní časových a priestorových vzťahov medzi javmi (ale aj príčinných a ďalších ) majú významnú úlohu predložky.
V jazykovom vyučovaní treba pri ich gramatickej funkcii venovať viac pozornosti aj obsahovej (sématickej) funkcii a presnému používaniu predložiek v reči.
Príklad:
Časové vzťahy sú vyjadrené týmito predložkami (ich sematický význam) znázorňujeme žiakom graficky, napr. :

do nedele od nedele

k nedeli NEDEĽA po nedeli

na nedeľu z nedele

pred nedeľou v nedeľu






Obsah, cieľ a výchovná úloha vyučovania slohu
Na hodine slohu tvoríme ústne a písomné jazykové prejavy, pričom používame tri slohové postupy – jednoduchý, rozprávací a opisný.
Mistrík uvádza aj výkladový slohový postup.
Úlohy vyučovania slohu sledujeme
- v oblasti zručností – žiaci sa majú naučiť správne vyjadriť po stránke lexikálnej a gramatickej (pestrosť vyjadrovania), majú súvislo a jazykovo správne vyjadrovať myšlienky,
- v oblasti vedomostí – sa kladie dôraz na kritériá na štylistickú stránku, žiaci sa majú pohotovo vyjadrovať. Štylistické zručnosti precvičujeme na lexikálnych a štylizačných cvičeniach. Ďalej tvoriť pekné vety, súvislý jazykový prejav.
Výchovná hodnota slohu
- rozvoj reči a myslenia žiakov
- rozvoj tvorivých schopností, fantázie, rozumovej výchovy, mravnej a estetickej stránky.
Obsah vyučovania slohu
- môžeme ho rozdeliť do 4 základných častí
- 1. Postupné vytváranie návykov, používať tie isté jazykové prostriedky so zreteľom na podmienky a funkcie prejavu.
- 2. Vytvorenie dostatočnej zásoby vetných a súvetných konštrukcií (štylizačné cvičenia).
- 3. Rozširovanie, spresňovanie slovnej zásoby žiakov, začleňovanie nových výrazov a slovných spojení do aktívneho používania.
- 4. Využívať štylistické zručnosti spolu s kompozičnými pri vytváraní jazykových prejavov.
Dôležité je:
Dobré poznanie vecí a javov, o ktorých máme hovoriť, či písať.

V učebniciach je slohová zložka priebehu jazykového vyučovania 1krát týždenne, podľa určenia učebných osnov.
2.ročník
Ďatelinka – 4 lístky: čítať, písať, počúvať, hovoriť.
Témy: Materinská reč, Ako sa predstavíme, pozdravíme, oslovujeme, rozprávame, poprosíme, poďakujeme, ospravedlníme, O čom je báseň a rozprávka (obsah), Čo vysielali v rozhlase a v televízii (počúvanie), Harmonika a Divotvorný hrnčíčok (rozprávanie podľa série obrázkov, Vychádzka, Poznávame Slovensko, Výstava, Ako cestujeme...
Štylizácia a kompozícia
V štylizácii – napr. správne spájanie viet v súvetí, výber vhodných výrazov...
V kompozícii – jednoduché rozvrhnutie jazykového prejavu.
Výcvik v súvislých prejavoch
1. polrok – ústne
2. polrok – písomné
- predovšetkým formou reprodukcií krátkych textov, rozprávania a opisu.

Cvičia sa vo formách spoločenského styku.
3.ročník
Nezábudka – čítať, písať, počúvať, hovoriť, obmieňať(tvoriť).
Štylizácia – správne poradie slov vo vete, výber vhodných výrazov.
Kompozícia – pokusy o jednoduché rozvrhnutie jazykového prejavu, samostatné vytvorenie nadpisu, logická nadväznosť viet. ( Čo bolo pred, cez a po udalosti,

Výcvik v súvislých jazykových prejavov
Ústne aj písomne – reprodukcia, (Dlhá vrania rozprávka), rozprávanie, (Zážitky, Na nákupe, Ako sme telefonovali)opis (V parku).
Cvičia sa vo formách spoločenského styku. (Ako požiadame o informáciu, Ako blahoželáme, Ako vyjadríme súhlas alebo nesúhlas). 4.ročník
Agátový list – čítať plynulo, písať bez chýb, počúvať pozorne, hovoriť výstižne, obmieňať podľa situácie, tvoriť zaujímavo.
Štylizácia – správne poradie slov vo vete, využitie priamej reči, rozlišovanie spisovných a nespisovných výrazov, citovo zafarbené slová a ich štylistické využitie (Sprevádzame návštevu), použitie prirovnaní, výstižnosť vyjadrenia.
Kompozícia – základné členenie jazykového prejavu a členenie na odseky (Na konci roka na to máme: vymýšľame, píšeme a hráme), jednoduchá osnova (Hľadáme kľúčové slová, Dvaja drevorubači a víla), samostatné vytváranie nadpisov, logická nadväznosť viet Výmyselníci, Kamaráti)...
Výcvik v súvislých prejavoch
- ústne aj písomne reprodukcia, opis (O výmyselnom kurati, Ako vyzerá svet okolo nás), oznámenie, správa, rozprávanie (Čítame z obrázkov a kníh);
- cvičia sa vo formách spoločenského styku. (Ako sa dorozumievame, Ako hľadáme informácie, Ako plávať v mori informácií, Ako sa sťažujeme, Zdôvodňujeme vlastný názor).
Pokus o predvádzanie bábkovej hry
Hráme bábkové divadlo, Aj pesničky sa dajú zahrať, Hráme bábkovú rozprávku.

Vnútropredmetové vzťahy SJ
Na hodinách slohu sa najväčšmi uplatňuje princíp integrity jazykovej a slohovej zložky.
V jazykovej zložke – pri učebných témach z náuky o slove sa žiak oboznamuje so štylistickými hodnotami slova. Pri témach zo skladby sa učia poznávať vetnú stavbu, súvetia, spojky, slovosled, z toho vyplýva – využitie pri tvorení viet a súvetí v slohu.
V literárnej zložke – čítaním sa rozširuje slovná zásoba: lexikálne cvičenia – synonymá, ontomimá; štylistické cvičenia – tvorenie viet(izolovaných). Dospieť k tomu, aby žiaci tvorili originálne myšlienky, vety.



















3.

Niektoré ontogenetické aspekty vyučovania slohu

Prvé stretnutie dieťaťa so školou
- už pri zápise komunikujeme s dieťaťom
- dieťa už je schopné napodobňovať jazykové prejavy dospelých
- má schopnosť kombinovať rôzne jazykové prostriedky na vyjadrenie istej skutočnosti
- má schopnosť citovo sa viazať na tému a voliť si jazykové prostriedky
- napodobňuje učiteľa v jeho jazykovom prejave
- má slovnú zásobu 3 – 5 tisíc slov (aktívnu i pasívnu)
- ovláda všetky slovné druhy
- nájdu sa nedostatky v artikulácii – riešiť logopédom
- slovná zásoba je nesystémová – žiak si nevie ešte vybrať podľa situácie

Je potrebné všímať si :
- stupeň vývinu reči dieťaťa
- rozsah predstáv – či rozlišuje abstraktné pojmy, či ich vie vysvetliť, používať, napr. vôňa...
- zistiť slovnú zásobu – či zodpovedá rozsahu, t. z. že vie pomenovať veci tvoriť jednoduché vety
- či vie rozprávať o svojom živote, čo prežilo, čo sa udialo včera
- zisťuje sa schopnosť doslovnej reprodukcie, recitácia – schopnosť mechanicky spamäti reprodukovať
- zistiť defekty reči
- nácvik výslovnosti všetkých hlások, práca so slovníkom, práca so systematizáciou slovnej zásoby
- viesť k rozlišovaniu farieb, tvarov pomocou hravých činností, učíme ich pomenúvať určité deje a činnosti, napr. didaktické hry pomáhajú pri orientácii v čase a priestore
- sloh má veľmi silné formatívne ciele + ekologická, environmentálna a iné výchovy





















4.Reprodukčný sloh, reprodukcia. Význam, ciele, náplň v jednotlivých ročníkoch, postup pri nácviku reprodukcie.

Ak máme žiaka naučiť tvoriť, musíme ho naučiť reprodukovať. Robíme to na hodinách čítania – na čítankových textoch.
Reprodukcia je jedna z najdôležitejších foriem výcviku v ústnych prejavov žiakov a ich myslenia. Na výcviku reprodukcie nacvičujeme jazykovú správnosť – artikuláciu, tempo, dynamiku, moduláciu viet, intonáciu. Dôležitá je dobrá artikulácia a členenie textu. V školskej praxi uplatňujeme viacero druhov reprodukcie. - je to nekomplexná slohová činnosť, lebo textotvorný proces neprebieha v celom procese
- žiak sa obohacuje o slovnú zásobu, učí sa, chápe, preberá celé vetné skladby, schémy, vníma kompozíciu, podvedome chápe celistvosť textu, aktívne sa učí používať jazykové prostriedky v rôznych situáciách

Druhy reprodukcie
Doslovná reprodukcia - u prvákov, je otázkou výcviku pamäti – básničky, rečňovanky – nezabúdame na správnu výslovnosť.
Verná reprodukcia – nie je to doslovné, len verné preberanie myšlienok z textu. Deti si všímajú kompozičnú stavbu – plynulosť, nadväznosť viet. Výcvikom sledujeme slohové zásady! – jasnosť, presnosť, stručnosť, výstižnosť, ucelenosť, plynulosť, konkrétnosť, zážitkovosť, subjektívnosť.
Voľná reprodukcia - žiak sa pridržiava predlohy, text sa snaží prerozprávať svojimi slovami. Je prechodom medzi reprodukčným a produkčným slohom. Patrí sem aj dramatizácia.
Kombinovaná reprodukcia – je to voľná reprodukcia, ktorú spájame s doslovnou reprodukciou, napr.

charakteristika detských postav s vsunutím krátkeho citátu.
Stručná reprodukcia – je vystihnutie hlavnej myšlienky textu, musia tu logicky uvažovať.
Výberová reprodukcia – z knihy vyberieme, čo sa deťom najviac páčilo a reprodukujeme to.
Tvorivá reprodukcia – čítame text, potom žiaci môžu podľa vlastnej fantázie urobiť zásahy do textu, napríklad zmeniť postavičky...

Postup pri nácviku reprodukcie
1. Výber textu – blízke k životu detí, k ich zážitkom, texty rôznych druhov, nie len umelecké, ale aj odborné, administratívne
2. Vlastná práca s textom – oboznámenie sa, prečítanie textu, umožnenie poznať text čo najväčším počtom zmyslov (ticho = zapojiť zrak, nahlas = zapojiť sluch), vysvetlenie neznámych pojmov – jazyková analýza textu, nové slová povedať aj v iných súvislostiach.
3. Tematická osnova – dejová.
4. Reprodukcia – čo najviac ústna, dávať pozor na :
Chyby žiakov – nedodržanie osnovy znamená zlé poradie, nevedia odlíšiť podstatné, situačná zaujatosť (zapáči sa im niečo a dej je vedľajší)
Chyby učiteľov – nedostatočný 1. krok, neupozorňuje na podstatné črty v texte, nedostatočná alebo povrchná práca so slovnou zásobou, kompozícia nie je vlastnou výstavbou žiaka.

Vývoj reprodukčného slohu
- reprodukčné práce sa striedavo vyzdvihovali, produkčné boli z vyučovania potláčané
- v 1. polovici 20. storočia – reprodukcia na 1. mieste
- hnutie za voľný sloh odsudzovalo reprodukciu, boli kladené nesplniteľné ciele na individuálnosť, svojráznosť slohovej tvorby
- v súčasnosti – produkčný aj reprodukčný sloh = 2 možnosti cvičenia v slohovom prejave

Význam reprodukčného slohu – je značný,
- žiak sa obohacuje o nové výrazy
- učí sa preberať, vnímať celé vetné schémy, chápe celistvosť textu
- vedieme k používaniu takýchto prostriedkov..
Osnova v slohu, význam, druhy osnovy

Práca s osnovou je dôležitou zložkou vyučovania slohu. Význam osnovy spočíva v tom, že učíme žiaka systematicky, postupne pracovať. Osnova napomáha k rozvoju logického myslenia, žiaci sami prichádzajú na to, ako má byť slohový prejav usporiadaný, zistia, čo je dôležité viac a čo menej. Pomáha žiakovi hlbšie preniknúť do podstaty. Ak chceme, aby žiak súvislo zoradil myšlienky, musí si vedieť predstaviť dejové pásmo. Pri nácviku osnovy vychádzame z textov, hľadáme hlavné myšlienky po logických ucelených častiach. Vedieme žiakov k logickému uvažovaniu.
Pri rozprávaní a opise je osnova odlišná. Rozprávanie musí mať dejové pásmo. Príbeh, dej, zážitok udalosti majú určitú časovú následnosť. Opis nám neudáva príbeh, opisujeme, čo vidíme. Pri opise zoraďujeme body do postupnosti na základe opisovaného javu, od celku k častiam, od konkrétneho k abstraktnému.
Osnova
– príprava pre praktický život
- ide o výber a usporiadanie podstatných základných častí
- odpovedať treba systematicky, nie jadrom
- osnovu možno vyjadriť graficky – výtvarnými alebo jazykovými prostriedkami.
Invenčnými zdrojmi rozprávania sú :
- rozprávanie o skutočnostiach, zážitkoch a porovnania žiakov
- rozprávanie podľa séria obrázkov
- rozprávanie podľa obrazu
- rozprávanie podľa vlastnej ilustrácie
- analogické rozprávanie podľa čítania
- tematické rozprávanie
- rozprávanie s uplatnením tvorivej fantázie žiakov.
Druhy osnov
1. Obrázková osnova – rozvíja sa ňou tvorivá obrazotvornosť a estetické cítenie žiakov, žiaci sa zábavným spôsobom pripravujú na to, aby text presne a jasne chápali, používa sa v nižších ročníkoch (2.

a 3.)
Možno postupovať napríklad takto:
- ku každému logicky ucelenému celku ukáže učiteľ obrázok, ktorý pripevní na magnetickú tabuľu ako bod osnovy
- k výstižným obrázkom žiaci hľadajú a čítajú príslušné časti textu
- žiaci sami kreslia obrázkovú osnovu a dopĺňajú k nej nadpisy
2. Slovná osnova – môže mať rozmanitú podobu
- otázková osnova
- osnova v oznamovacích vetách
- menná osnova (heslá)
- citátová osnova – cituje slová, slovné spojenia alebo vety z predlohy
- živá osnova – pri kolektívnom zostavovaní osnovy učiteľ pošle žiakov, ktorí najlepšie utvorili jednotlivé heslá osnovy pred lavice. Autori hesiel potom opakujú svoje heslá podľa poradia, v akom ich utvárali. Tento spôsob práce pre svoj súťaživý charakter zvyšuje záujem o prácu.
Z jednotlivých druhov osnovy sa v nižších ročníkoch využívajú najviac heslá v podobe otázok alebo krátkych oznamovacích viet.
Pre žiakov je náročnejšia menná heslová osnova. Náročná je na zostavenie, aj na odpovede. Pri zostavovaní sa musí vybrať to, čo je najpodstatnejšie a pri odpovedi musí žiak vždy konštruovať takmer bez slovnej opory v hesle. Tento druh osnovy ale podporuje samostatnú prácu žiakov.
Postupy pri zostavovaní osnov sú rôzne
- učiteľ napíše na tabuľu titulky a žiaci k nim hľadajú príslušné časti textu
- učiteľ vymedzí časti textu a žiaci k nim hľadajú nadpis – hlavnú myšlienku
- učiteľ napíše na tabuľu stručnú osnovu a žiaci jednotlivé body osnovy rozširujú
- učiteľ napíše na tabuľu podrobnú osnovu a žiaci ju zužujú
- žiaci vypracúvajú kolektívnu osnovu s učiteľovou pomocou
- žiaci zostavia osnovu samostatne.
5. Produkčný sloh – rozprávanie. Význam, ciele, náplň v jednotlivých ročníkoch, postup pri nácviku rozprávania.

Produkčný sloh
- žiak samostatne tvorí jazykový prejav
- najviac sa nacvičuje rozprávanie (2, - 4. ročník)
- popisujú čo vidia – predmet, osobu, vec.

Nácvik rozprávania
1. Je vhodné začať na spoločnej téme. Obyčajne začíname motivačným rozhovorom, ktorý má dve úlohy:
- zistiť reakciu žiakov na tému
- zistiť, či sa žiakom vybavuje dostatok predstáv, zážitkov.
2.

Rozvíjanie schopností žiakov, využívanie jazykových a štylistických prostriedkov.

Fázy nácviku rozprávania
1. postojová fáza –vytváranie citového vzťahu k téme, pozitívny alebo negatívny
2. invenčná fáza – zhromažďovanie jazykových i myšlienkových materiálov k téme (oživovanie predstáv, zážitkov, rozbor textu, pozorovanie, rozhovor)
3. kompozičná fáza – usporiadanie obsahových častí, roztriedenie zhromaždeného materiálu (trichotomotoricky – na úvod, jadro, záver), poprehadzovaná osnova...
4. štylizačná fáza – vyjadrovanie myšlienok v súvislých vetách , podľa ročníkov sa spresňuje, pretože majú rôzne vedomosti z jednotlivých rovín jazyka
5. práca s konceptom
– prvopis = prvá podoba práce, textu, môžeme zaviesť zošity na koncept, vynecháva sa miesto v texte lebo pravá strana na opravy alebo preštylizovanie textu
– oprava je riadená učiteľom, kontrola obsahovej časti , deja, ukončenia
– 2.čítanie – štylistická stránka, použitie druhov viet, zmena času, priama reč
– 3.čítanie – oprava pravopisných chýb, ktoré žiaci preberali
– zisťovanie názorov na prácu - čítanie konceptu potichu pre seba, alebo porozprávaj tento príbeh susedovi, mame a zisti ako sa im bude páčiť

Najčastejšie chyby v detských rozprávaniach
- menšia sústredenosť na časové a miestne okolnosti
- problémy v oblasti slovnej zásoby, slang, nárečie, časté opakovanie slov, celých častí viet...
- nedostatočné členenie textu na vety
- stereotypné začiatky viet

V učebných osnovách – špirálovité osnovanie učiva
2. ročník - rozprávanie podľa obrázkov
rozprávanie zážitkov
rozprávanie podľa názoru
rozprávanie vymyslených príbehov
3. ročník - rozprávanie zážitkov (Ako vyjadríme súhlas...)
divadlo – hra pre deti
rozprávanie vymyslených príbehov
4. ročník -rozprávanie podľa série obrázkov (obrázok má obsahovať dostatok dejových prvkov)
- vymýšľanie deja, ktorý môže predchádzať alebo nasledovať
- rozhovor o obrázku – oživenie postáv (vyčítanie vlastností – aké pocity vyvoláva)
- na základe čoho zostavíme kompozíciu – osnovu – aké deje a v akom poradí prebiehali, zvyčajne v ústnej podobe
- rozprávanie vymyslených zážitkov, na 1. stupni len námatkovo, ide o kompozíciu skutočných vlastných zážitkov + vymyslených podrobností
- pri rozprávaní vlastných zážitkov je dôležitá postojová fáza, subjektívnosť, zážitkovosť, aktuálnosť, kontrastnosť, detailnosť, šírka
- rozprávanie podľa názvu – tematizácia – učíme deti, že téma je to najpodstatnejšie, učíme deti rozkladať tému na jednotlivé motívy.
6. Emociálna účasť žiaka a učiteľa na hodinách slohu

Zásady
- vytvoriť uvoľnenú atmosféru a správne medziľudské vzťahy
- nepozerať sa na sloh len z hľadiska efektívnosti – či som naučil tú poučku; v rozprávaní majú byť hlavne slovesa..., ale na to, čo žiaka baví
- odbúravať stres

Sugestívne bariéry
1. Logická bariéra – učiteľ neuznáva nič, čo nie je vedecky, racionálne dokázateľné
2. Emocionálna bariéra – prílišné emócie
3. Eticko–morálna bariéra – svedomie, učiteľ neuznáva nič, čo je v rozpore s etikou

Desugescia = odbúravanie bariér (pozitívno-sugestívna atmosféra)
1. Pozitívna atmosféra
2. Vyhýbam sa zlým známkam
3. Netrestám žiaka za to, že komunikuje
4. Vytváranie debatných polkruhov – pozeráme sa do očí
5. Vytvárať podmienky pre priame oslovovanie sa
6. Spontánna komunikácia
7. Regulácia osvetlenia








7.

Dialogizácia a voľné čítanie

Základná formula slohu ja dialóg = rozhovor dvoch a viac osôb
Dialogizácia
– znamená čítanie textu na základe vopred rozdelených úloh
- nacvičuje sociálne vzťahy
- na čítaní pracujeme s deťmi tak, že ich upozorníme na pásmo reči postáv a pásmo reči rozprávača
Rolové čítanie
- deti majú rozdelené role – čítajú citovo, zážitkovo
- ak nie je pridelené pásmo rozprávača – ide o dialogizáciu
Životné situácie (situované situácie)
- urobí sa podrobný rozbor, na ktorom sa používajú prostriedky, s ktorými sa oboznámili
Dramatizácia
- pretváranie textu do umeleckých obrazov
- pri dramatizácii žiak verne alebo voľne reprodukuje text, dodržiava pohyb, gestá, mimiku.









8. Opisný slohový útvar

Na prvom stupni sa nevyučuje, ale žiaci sa sním stretávajú pri vyjadrení vlastností vecí, osôb, zvierat. Na druhom stupni už je riadený opis – učiteľ upozorňuje na vlastnosti, ktoré sú dôležité. Z horizontálnej kompozície sa musí prejsť na vertikálnu.

Opis
- je na rozdiel od rozprávanie útvar statický. Keďže sa v ňom vystihujú znaky a vlastnosti predmetu, je v ňom na rozdiel od rozprávania málo slovies. O to viac je však v opise mien (nimi sa pomenúvajú znaky a vlastnosti). Táto charakteristika sa vzťahuje predovšetkým na opis statických predmetov (Findra) (statický opis = napr. opis triedy)
- ide o to, aby sa žiaci naučili opisovať hlavné podstatné znaky; je náročný, lebo väčšina opisných foriem má statický charakter a deti majú najmä dynamickosť (pohyb, život)
- je založený na dôslednom pozorovaní a poznaní vecí javov danej skutočnosti, nemôžeme ho robiť nikdy spamäti, lebo vec, ktorú chceme opísať, musia žiaci dobre poznať. Pozorovanie riadi učiteľ otázkami
- opis nemôže byť bez dôkladných lexikálnych cvičení
- opis musíme dynamizovať, dynamický charakter majú slovesá
- pre opis musí byť osnova
- súvisí s inými predmetmi – vlastiveda, prírodoveda, výtvarná výchova


Znaky opisu
1. Gnomickosť - časová nezaradenosť
2. Inkohéznosť – nesúdržnosť vlastností
3. Enumerácia – vypočítateľné vlastnosti – veľa priraďovacích skladieb
4. Komuntabilnosť – zameniteľnosť častí

Druhy opisov
1. Opis pozorovanej činnosti
– podoba s ústnym prejavom
– je blízky detskému rozprávaniu
– spájame ho s pohybovými pracovnými úlohami
2. Opis predmetov, rastlín a zvierat – na základe sledovanej skutočnosti.
3. Opis osoby – 4. ročník
- vonkajšie znaky sa prelínajú s vnútornými znakmi
- príprava – na hodine čítania – využívať iné texty, ako v čítanke, vyberať vhodné rozprávky – tam sú väčšinou detské postavičky, ich konanie...
- vlastnosti osoby – šikovný...
- zostaviť osnovu
- využívať didaktické hry
4. Opis jednoduchých pracovných postupov
- tu sú stereotypné slovesá – byť, mať – treba ich nahrádzať
- jednoduché vety meniť na súvetia
- opis postupu práce podľa úkonov.
5. Opis prírody a prírodných javov
- najpútavejšie témy – jar, leto, jeseň, zima – možno ich pripraviť aj ako opisný, ale aj ako rozprávací opis
- téma musí byť konkrétna, postup dôkladne premyslený
6.

Opis obrazu (ilustrácie)
- opisujeme 1 predmet
- deti môžu farebne zachytiť obraz
- zachytiť hlavné aj vedľajšie veci
- na opis sa hodí jeden obrázok, na rozprávanie séria obrázkov
- ilustrácia musí byť farebná, aby lepšie motivovala deti.
9. Slovná zásoba a jej rozvíjanie na slohu

Obohatenie jazyka je späté s obohatením myšlienok. Slovná zásoba je členitá, niektoré slová používame každodenne, iné nie. Je teda aktívna aj pasívna.
Výkladový slovník obsahuje približne asi 140 000 slov. Pri práci na budovaní slovníka žiaka je potrebné:
1. cieľavedome rozširovať slovník žiaka o nové výrazy
2. spresňovať slovník
3. aktivizovať slovník
4. očisťovať slovník od vulgarizmov, nespisovných slov...

Detské vyjadrovanie má tieto charakteristické črty
1. stereotypnosť a jednotvárnosť v používaní vetných schém a spojovacích výrazov
2. časté opakovanie tej istej myšlienky
3. asociatívne spájanie viet – bez kompozície – to, čo ho práve napadne, mnohospojkovosť spájania

Vývojovo v detských prejavoch poznáme tieto kompozičné typy
1. asociatívny, bez rámcovej kompozície (druháci), žiak rozpráva intuitívne, vychádza z napodobňovania, treba ho naučiť dejovej línii
2. typ s rámcovou kompozíciou – tu už žiak rozlišuje, čo patrí do úvodu, jadra a záveru
3. typ rozprávačský – na tejto úrovni by mali byť žiaci 4. ročníka, približuje sa podmienkam dobrého slohu, vedia využívať jazykové prostriedky

Výcvik v súvislých jazykových prejavoch je pokračovaním výcviku v štylizácii a kompozícii. Rozvoj ústneho vyjadrovania si vyžaduje veľkú pozornosť. Žiaci spočiatku odpovedajú na učiteľove otázky a sami tvoria otázky, potom tvoria za pomoci učiteľa prípadne ostatných žiakov krátke súvislé prejavy na témy blízke ich záujmu a skúsenostiam. Učiteľ ich pritom vedie k čoraz väčšej samostatnosti.

Vytvorenie slohové o prejavu je proces zložitý, preto ho treba rozložiť na fázy
1. Invencia
- zhromažďovanie poznatkov
- vychádza z poznania a skúseností žiakov
- úzko súvisí s motiváciou
2. Kompozícia
- usporiadať jazykový materiál
- zostaviť osnovu
3. Štylizácia
- samostatné výstižné vyjadrenie témy
- ovplyvňujú ju subjektívne činitele
- štýlotvorné činitele – cieľ, prostredie, pripravenosť prejavu, forma dialógu, monológu
- subjektívne činitele – vzdelanie žiaka, sčítanosť žiaka, temperament, povaha, nálada...

Krátke súvislé prejavy
1. Útvary oznamovacieho slohu
– stručná správa, oznámenie, pozvánka,
- vyjadrujú presné fakty
2. Písomné formy spoločenského styku
- list, pohľadnica, korešpondenčný lístok, telegram, prihláška...
3. Ústne formy spoločenského styku
- rôzne druhy pozdravov, predstavovanie sa, požiadanie o informáciu, poďakovanie, ospravedlnenie, privítanie hosťa, beseda, telefonovanie...
(2. a 3. bod sú najfrekventovanejšie)
4.

Záznam o schôdzke, besede, ...do kroniky
5. Zostavenie nástenných novín, násteniek, príprava do školského rozhlasu.
10. Vyučovacie metódy a formy na slohu

Podľa funkcie delíme metódy na tri skupiny
1. Metódy vyvodzovania a osvojovania si vedomostí, štylistických pojmov a predstáv
2. Metódy vytvárania a upevňovania vedomostí, vytvárania štylistických zručností a návykov
3. Metódy zisťovania vedomostí štylistických zručností a návykov.

Dobrá podmienka pre slohový výcvik je
- Metóda priameho poznávania javov.
Dôležité je aj
- analyticko- syntetická metóda
- metódy samostatnej práce žiakov
- posudzovať úroveň vyjadrovania podľa písomnej úrovne

Samostatná slohová práca žiaka
- ukáže celkovú úroveň žiaka
- jeho sčítanosť
- slovnú zásobu
- tvorenie viet
- ovládanie pravopisu.

Veľký dôraz vo vyučovaní slohu kladieme na tie metódy a formy práce, ktoré rozvíjajú najviac aktivitu, iniciatívu a samostatnosť žiaka.
Príprava učiteľa na hodinu slohu nemôže byť improvizovaná!

Spôsoby slohového výcviku
1. Spoločný, alebo kolektívny sloh – sloh sa spracuje spoločne s celou triedou, učiteľ ešte tvorí osnovu.
2. Usmernený alebo viazaný sloh – žiakom vymedzíme, spoločne nacvičujeme sloh, ale samostatnú štylizáciu ponechávame na samotného žiaka (výber lexikálnych jednotiek žiakom).
3. Voľný alebo individuálny sloh – žiakovi dáme na výber formu, alebo obsah.
DOSIAHNUŤ U ŽIAKOV VYJADROVACIU POHOTOVOSŤ!

Aktivizácia žiakov a motivácia vo vyučovaní slohu
Aktivitu žiakov nemôžeme odtrhnúť od motivácie. Motivácia súvisí s 1. fázou slohového výcviku – invenciou (zhromažďovanie myšlienok, predstáv a pojmov k danej téme, predbežné usporiadanie, čiže tvorenie osnovy). Vyvolať u žiakov záujem o tému. Učitelia si môžu sami tvoriť rozprávky, príklady deťom. Voľbu tém prispôsobujeme veku žiakov a ich záujmom, volíme témy deťom blízke.
















11. Príprava učiteľa na sloh

Učiteľ preštuduje najprv v učebnici celý okruh tém, ktoré sa zaoberajú precvičovaním istého slohového útvaru, aby si objasnil konkrétnu náplň každej vyučovacej jednotky, ale aj nadväznosť všetkých hodín daného okruhu.
Pred vypracovaním prípravy na vyučovaciu hodinu musí učiteľ didakticky analyzovať učebnú látku príslušnej lekcie v učebnici.

To znamená dôkladne rozobrať východiskový text, zistiť v ňom obsahové prvky, ktoré môžu žiakom robiť ťažkosti a premyslieť si, akým metodickým postupom ich žiakom sprístupní.
Pri dôkladnej úvahe o začlenení pripravovanej hodiny do súboru a systému predchádzajúcich hodín slohovej výchovy nasleduje písomná príprava.
Písomná príprava má mať taký rozsah, aby učiteľovi skutočne pomáhala pri vyučovacom procese. Nebolo by účelné požadovať nejakú schému prípravy. Niektorú časť treba vypracovať podrobnejšie, inú stručne, ba aj heslovito.
Výchovno–vzdelávací cieľ hodiny treba vždy nakoniec spresniť, skonkretizovať a prispôsobiť mu najmä motiváciu hlavnej činnosti žiakov na hodine.


12. Hodina slohu

Základom učiteľovej prípravy na hodinu slohu je štúdium učebných osnov, štandard, metodických príručiek a učebníc.
Časovo – tematické plány si učiteľ zostavuje na základe osnov a učebníc (33ročne/1 hodina týždenne) pre seba, počas roka ho môže prispôsobiť podľa potreby.
Hodina slohu má nadväzovať na hodiny jazyka, čítania, prvouky, vlastivedy a prírodovedy. Učiteľ už pri ich realizácii musí pamätať na to, ako poznatky z týchto hodín zužitkuje v slohovej výchove. Najčastejšie ich využíva ako invenčnú prípravu už niekoľko dní pred samotnou hodinou slohu.
Bežná hodina slohu máva zvyčajne takúto stavbu:
I. Začiatok hodiny – úvod
1. Motivácia, v ktorej sa objasní napríklad praktický význam slohovej výchovy pre život.
2. Psychologickou prípravou sa žiaci uvedú do prirodzenej životnej situácie, dozvedia sa tému a zaujmú k nej postoj.
3. Rozhovorom o téme sa zistí, ako žiaci na ňu reagujú. Podľa reakcie žiakov treba tému zužovať a konkretizovať.
Záujem o tému treba hneď využiť a prejsť k druhej časti.
II. Invencia k vlastne téme
Býva rozdielna podľa učebnej látky. Iná je pri reprodukcii ako pri produkčnom rozprávaní, iná pri opise atď.
Do tejto časti zaraďujeme aj rozmanité invenčné cvičenia, ktorými rozširujeme a aktivizujeme slovnú zásobu žiakov. Invenciou môže byť aj prečítanie dobrej žiackej práce na danú tému alebo prečítanie úryvku z umeleckej alebo inej literatúry.
III. Osnova
- pozri otázku č. 4
IV. Štylizácia a kompozícia
Ak sa téma spracúva písomne, treba ešte pred jej písomné spracovanie zaradiť pravopisnú prípravu.
V. Písomné vypracovanie témy
- možno pre nedostatok času aj diferencovať, každý urobí niečo, zvyčajne = koncept
VI. Záver hodiny
Prečítanie vypracovaných častí témy. Hodnotenie práce.
Na ďalších hodinách:
VII. Čítanie, posudzovanie a zlepšovanie konceptov – kolektívne alebo individuálne.
VIII. Napísanie čistopisu.
IX. Oprava a klasifikácia písomných slohových prác.


13. Diagnostika a hodnotenie slohu

Kontrola vedomostí a zručností sa nesie chápať ako vyvrcholenie vyučovacieho procesu. Sústavné preverovanie musí prenikať všetky fázy výchovno-vyučovacej činnosti.

Zisťujú sa síce nedostatky vo vedomostiach a zručnostiach žiakov, ale hľadajú sa aj ich pravdepodobné príčiny, aby sa nedostatky mohli odstrániť. V slohovej zložke sa uplatňujú tieto metódy kontroly:
1. Diagnostický rozhovor
- ústne skúšanie, ktoré umožňuje bezprostredný kontakt učiteľa so žiakom
- metóda rozhovoru je pre 1. stupeň najvhodnejšia
- môže to byť katechetický rozhovor – na stručnú otázku učiteľa odpovedá žiak stručne
- heuristický rozhovor – na základe otázok rieši žiak problém
V jazykových prejavoch učiteľ sleduje gramatickú a ortoepickú normu, lexikálnu stránku, slovosled.
Ako má žiak odpovedať?
Na súvislé odpovede treba žiakovi ponechať dosť času. V staršej tradícii vyučovania slohu sa od žiaka striktne žiadalo, aby odpovedal vždy „celou vetou“. Ide tu o požiadavku neodpovedať eliptickou vetou, ale eliptické vety nie sú v jazyku niečím nesprávnym, nezvyčajným. Ide len o to, aby sa elipsa vhodne použila, aby z úplnej vety nebolo vypustené niečo, čo by narušilo pochopenie zmyslu vety. Keď učiteľ vyžaduje vždy len odpovede úplnou vetou, žiak má dojem, že v odpovedi musí okrem výrazu ktorým odpovedá , použiť všetky slová z učiteľovej otázky. Učiteľ ľahko rozpozná, kedy je odpoveď eliptickou vetou nedostatočná. Vtedy treba trvať na odpovedi celou vetou.
2. Kontrola žiackych písomných prejavov
- ide o rozličné písomné štylistické cvičenia, súvislé slohové práce a pod.
3. Didaktické testy
- testy sa neklasifikujú, ale poslúžia učiteľovi pri celkovom hodnotení žiaka
- v slohovej výchove sa testy nedajú využiť natoľko ako v jazykovej zložke.

Hodnotenie
Hodnotenie žiackych jazykových prejavov má v 2. a 3. ročníku prevažne motivačnú funkciu. Preto treba vyzdvihnúť kladné stránky slohového prejavu, aby učiteľ získal záujem žiakov o slohový výcvik.
V 4. ročníku v hodnotení slohových prác pribúdajú informatívne prvky – žiak má už vedieť, ktoré chyby urobil, v čom sa musí zlepšiť, ako má postupovať. Tu sú prvky motivačné a informačné akoby v rovnováhe.
Pri určovaní dosiahnutej úrovne vedomostí a zručností uplatňujú sa už aj prvky diagnostické. Ich funkcia a dôležitosť bude mať stúpajúcu tendenciu na 2. stupni. ZŠ. Postupne sa zvyšuje náročnosť na vecnú, jazykovú a slohovú stránku vyjadrovania. Ale jedno musí mať učiteľ na pamäti: Hodnotiť môže len to, čo dôkladne prebral a dostatočne so žiakmi upevnil!
Pojmy hodnotenie a klasifikácia (známkovanie) nie sú totožné.

Prácu žiaka hodnotíme pri každej vhodnej príležitosti, najčastejšie slovami, ale tak, aby aj nepriaznivé hodnotenie žiaka povzbudilo a nabádalo k ďalšej práci.

Klasifikácia
Klasifikáciou rozumieme vyjadrenie výsledkov žiakovej práce v stupňoch, ktoré určuje klasifikačný poriadok. Klasifikácia nemá byť hamovkou aktivity žiakov. Nemožno klásť jednostranný dôraz na jazykové vedomosti a pravopisnú úroveň, ale treba vo zväčšenej miere prizerať na vyjadrovacie zručnosti žiakov, na ich celkovú jazykovú kultúru a na záujem o jazykové vyučovanie vôbec.
V minulosti sa slohové práce klasifikovali troma stupňami: za sloh, pravopis a úpravu. V súčasnosti sa má klasifikovať len jednou známkou.
Pokiaľ ide o slohovú stránku prejavu, treba hodnotiť u žiakov najvšeobecnejšie vlastnosti reči – súvislosť, ucelenosť, jasnosť, stručnosť a presnosť.
Oprava ústnych a jazykových písomných prejavov
Medzi opravou písomného a ústneho prejavu je veľký rozdiel. Ústny prejav je ovplyvnený rôznymi psychologickými a jazykovými predpokladmi ako písomný prejav. Kým pri oprave písomných prác môže učiteľ prácu viackrát prečítať, dlhšie porozmýšľať o spôsobe opravy, zatiaľ pri oprave hovoreného prejavu treba okamžite reagovať a rozhodnúť sa, či vôbec je vhodné a možné prejav prerušiť a chyby opraviť.

Oprava ústnych prejavov
Väčšina chýb, ktoré sa týkajú nejasnej alebo nesprávnej výslovnosti a ostatných zvukových vlastností reči, opravujeme vo všetkých zložkách Sj, ba vo všetkých učebných predmetoch už od najnižších ročníkov.
Na hodine slohu sa okrem slohových vlastností prejavu sústreďuje pozornosť najmä na zvukovú stránku vety (suprasegmentálne prvky) a na plynulosť prejavu. Málo frekventované chyby – napríklad nefunkčné opakovanie výrazu a iné – opravujeme až po skončení prejavu, ale chybu , o ktorej predpokladáme, že sa bude v prejave viackrát opakovať, a tým aj fixovať, musíme opraviť aj za cenu prerušenia súvislého prejavu.
Opravujeme kolektívne, v spolupráci so všetkými žiakmi. Skupiny žiakov si chyby poznačia. Pri kolektívnom posudzovaní prejavu sa navzájom kritizujú, opravujú, do kontroly a hodnotenia prejavu sa aktívne zapájajú.
Veľmi dobré výsledky prináša aj práca s magnetofónom. Použijeme ho ako „akustické zrkadlo“, aby sme na konkrétnych nedostatkoch presvedčili aj tých, ktorí neochotne prijímajú akúkoľvek kritiku.
Pri oprave slohového prejavu treba mať vždy na zreteli štylistické možnosti, vyspelosť jednotlivých žiakov. Pri nadanejších žiakoch máme vyššie nároky.

Diferencovaným prístupom zabránime, aby u lepších žiakov predčasne vznikol pocit uspokojenia s vlastnou prácou.

Oprava písomných prejavov
Je náročná práca, pri nej nemá učiteľ pred sebou iba písomnú prácu, ale aj celú osobnosť žiaka, jeho záujmy, sklony, najmä jeho reč.
Ak má byť hodnotenie žiackych prác objektívne, treba si vpred prečítať niekoľko prác dobrých štylistov, potom slabších, a až potom práce opravovať.
Na hodnotenie a klasifikáciu slohových prác sa nedá určiť nejaká všeobecne platná stupnica. Vždy však treba pamätať na učebnú látku, ktorá sa prebrala a precvičila, a jej zvládnutie dôsledne vyžadovať. Zjednotiť možno aspoň značky
- podčiarknutie výrazu, či úseku textu vlnovkou vyžaduje zmeniť výraz alebo štylizáciu výrazu
- zvislá vlnovka cez riadok za výrazom znamená obsahovú chybu v predchádzajúcom výraz
- úsek chybný z obsahového hľadiska sa označí zvislou vlnovkou cez riadok na začiatku i na konci výrazu
- jav, na ktorý sme sa pri nácviku sústredili a v ktorom žiaci napriek tomu robia chybu môžeme označiť oválom
- obsahovú nejasnosť možno označiť otázkami: Kde? Kto?

Najviac času a pozornosti pri oprave slohových prác treba venovať štylistickým chybám. Sú to:
1. Zbytočné a nepotrebné slová, ktoré prenikajú do ústneho aj písomného prejavu
- ukazovacie a odkazovacie výrazy – ten, to, tak, taký
- osobné zámená – ja, my
- opakované spojky – a, keď
- príslovky – potom
2. Nevhodné opakovanie výrazov
- mechanické opakovanie toho istého slova tým, že žiaci nepoznaj synonymá
3. Obšírne, rozvláčne vyjadrovanie
4. Chyby v slovoslede
- v kompozícii si všímame členenie obsahu na jednotlivé časti, hodnotíme aj to ako sa žiak pridržiava témy, ako ju vyčerpáva.
Osobitnou číselnou známkou hodnotiť
a) sloh
b) gramatickú a pravopisnú stránku
c) úpravu
Súhrnnú známku napísať slovom
– výsledná známka nesmie byť aritmetickým priemerom.

Postup na hodine opravy slohovej úlohy
1. Celkové hodnotenie všetkých prác – počet výborných, dobrých prác.
2. Prečítanie niektorých najlepších prác – pri tom vyberieme práce, na ktorých sa dobre dajú ukázať kladné stránky prejavu, najslabšie práce sa nečítajú.
3. Rozbor najčastejších chýb – tak, aby sa čo najviac času venovalo štylistickým chybám; výrazy s typickými štylistickými chybami sa píšu na tabuľu a v spolupráci so všetkými žiakmi sa opravujú, hľadá sa výstižnejší výraz, preštylizuje sa vetná stavba a podobne.; z tabule si opravu žiaci odpisujú do písaniek.
4. Opravu svojej vlastnej práce robí žiak podľa možnosti samostatne. Opravuje sa buď na okraji písanky, alebo zrkadlovým spôsobom na vynechanej pravej strane, alebo za úlohou.
5. Kontrola a evidencia opravy.

Pri každej slohovej úlohe by mal učiteľ rozmýšľať o tom, čo spôsobovalo žiakovi v danej úlohe najviac ťažkostí a do osobitných poznámok si zapisovať opakujúce sa chyby u jednotlivcov.

Občas treba analyzovať a porovnávať úroveň slohovej práce s úrovňou predchádzajúcich prác aby sa zistilo, nakoľko žiaci v slohovej výchove pokročili. Užitočné býva porovnávať úroveň slohových prác vlastných žiakov s úrovňou slohových prác inéo učiteľa v tom istom ročníku.
































14. Výrazové prostriedky slohu

Výrazové prostriedky
1. Prvou základnou vlastnosťou, ku ktorej sa dostáva dieťa po vstupe do školy je súvislosť výrazu – jeho vývin
a) V prvom štádiu deti spájajú vety v súvislom prejave výrazom „potom a potom“
b) V druhom štádiu používajú
- konkrétne časové určenia v poradí, ako v skutočnosti idú za sebou – napr. ráno, na obed večer.
- Priestorové spájanie viet – v škole, na ulici...
- Voľné pripájanie.
- Organická súvislosť viet na základe nejakej súvislosti – keď...
2. Šírka výrazu – rozsah práce
- na 1. stupni je to okolo 70 slov alebo jedna malá strana linajkového zošita.
3. Vecnosť, detailnosť výrazu
- okrem bežnej zásoby slov, aj podrobnosti – detaily, ktoré poukazujú na pôvodnú osobnú skúsenosť (hŕba)
4. Zomknutosť výrazu
- či sa text skladá z jednoduchých viet bez zomknutých konštrukcií (nezomknutý, uvoľnený výraz), alebo zo súvetí.
- Na prvom stupni prevládajú jednoduché vety.

5. Zážitkovosť výrazu
- osobná účasť podávateľa a prijímateľa prejavu, keď je podávateľ osobne, napríklad citovo zainteresovaný na prejave.
- Zážitkovosť prerastá do subjektívnosti výrazu.
6. Aktuálnosť výrazu
- schopnosť textu vyvolať bezprostrednú, najmä časovú prítomnosť zobrazeného.
7. Kontrast výrazu
- dramatizuje sa ním téma
- postaví sa nejaký konflikt, o ktorého riešenie potom ide.



15. Pokus o predvádzanie bábkovej hry

Je zaradený v 4. ročníku
- na báseň Pytačky
- na pieseň Išlo dievča po vodu
- rozprávka Šípková Ruženka

Bábkové hry sa pripravujú na viacerých hodinách
– zhotovovanie bábok na pracovnom vyučovaní alebo výtvarnej výchove,
- môžeme si pripraviť jednoduché kulisy pre bábky na pracovnom vyučovaní alebo výtvarnej výchove
Bábkové hry :
- majú veľkú motivačnú hodnotu – deti hrajú so záujmom, radi
- pomáhajú pri nácviku sociálnych situácií
- rozširujú slovnú zásobu, jazykový prejav žiakov
- súvislosť jazykového prejavu
- vnímajú kompozíciu, celistvosť textu
- vnímajú moduláciu viet
- artikuláciu, intonáciu, dynamiku tempo podľa situácie.