Vtedy sa môže sebaovládanie, tak prepotrebné na to, aby dieťa dokázalo prekonať samo seba a svoju nechuť pracovať, zmeniť na afektívny stav a vyústiť do nenávisti k učeniu. Sebaovládanie sa mení z pomocníka na nepriateľa. Nedá sa donekonečna prekonávať sám seba, namáhať sa, pretože vzniká presýtenie z takéhoto vôľového úsilia. Treba sa preto snažiť, aby sa učenie striedalo s hrou a zavše, najmä v začiatočnom období, premeniť učenie na hru. Dieťa v mladšom školskom veku nie je ešte z fyzickej stránky pripravené na dlhodobé zaťaženie. Keď sa u dieťaťa v prvých rokoch školskej dochádzky nerozvíja dostatočne potreba poznávať, záujem o učenie, v budúcnosti to môže viesť až k neochote učiť sa. Je nesmierne dôležité „nezničiť“ u dieťaťa začiatočnú prirodzenú túžbu po poznaní. Rodičia by mali zameriavať úsilie na to, aby sa túžba po poznaní stala v budúcnosti pre dieťa životnou nevyhnutnosťou. Aby sa u neho zachovala prirodzená túžba poznávať a zároveň, aby sa poznávanie stalo usmerňovaným a cieľavedomým procesom – učením. Preto treba túto túžbu vhodne usmerniť – podnietiť dieťa, aby samostatne hľadalo.
V mladšom školskom veku treba upevňovať aj druhý dôležitý cit, spojený s utvárajúcou sa intelektuálnou činnosťou – úspech. U dieťaťa vzniká zážitok úspechu veľmi skoro. Dieťa je neobyčajne spokojné, keď ho chválime a veľmi zarmútené, keď mu vytýkame, poukazujeme na jeho chyby. Radosť stimuluje túžbu ešte pozornejšie a lepšie niečo urobiť. Tak, ako sú kladné city oveľa silnejšími stimulátormi psychickej činnosti než záporné, aj úspech v porovnaní s neúspechom napomáha dosiahnuť omnoho produktívnejšie výsledky. Preto ho z pedagogického hľadiska treba stimulovať. Pri rodinnej výchove musíme uvažovať o dôsledkoch vplyvu rodičov na dieťa. Stáva sa, že rodičia poukazujú iba na omyly a chyby dieťaťa (žiaka) a zabúdajú pritom, že takto v ňom upevňujú zážitky neúspechu, od ktorých je len krok k nedostatku sebadôvery a viery vo vlastné sily. Takýto pedagogický vplyv vyvoláva nielen záporné emócie, ale aj všeobecné spomalenie psychického vývinu, a teda aj formovania niektorých učebných návykov: písania, čítania, neskôr riešenia problémových úloh – celkovej učebnej činnosti. Výskumy svedčia o tom, že ak sa umožní dieťaťu zažiť úspech, bude dosahovať výrazne lepšie výsledky. Treba si všímať aj tie najmenšie úspechy dieťaťa, nezabudnúť ho pochváliť aj za najnepatrnejší pokrok, vyjadriť presvedčenie o jeho sile a schopnostiach dosiahnuť ešte lepšie výsledky. Vzbudzuje to v ňom sebadôveru, radosť i hrdosť a vyvoláva túžbu zdokonaľovať svoje vedomosti a zručnosti. Úspech upevňovaný povzbudením dospelých formuje sebadôveru dieťaťa (žiaka).