OBSAH:

1. Úvod
2. Definícia pojmu rodina
3. Úloha kladných emócií vo vývine dieťaťa
4. Utváranie ja a egoizmus
5. Istota, úspech a neúspech, ich význam v učení
6. Záver – Mravné city
7. Vlastný názor

1. Úvod
Ľudská osobnosť sa začína formovať v rodinnom prostredí. Rodina je primárna skupina, v ktorej sa človek učí poznávať mravné hodnoty, normy správania, včleňovať sa do spoločnosti. V rodine dieťa či dospievajúci preberá prvé vzory správania, získava prvé sociálne skúsenosti.
Rodina ako súčasť spoločnosti reaguje na spoločenské premeny, ktoré sa spolu mení so spoločnosťou. Dá sa povedať, že rodina ovplyvňuje celoživotne svojich príslušníkov a je jedným z najvýznamnejších činiteľov determinujúcich rozvoj osobnosti človeka.
Rodina je síce jedným z najstarších fenoménov sprevádzajúcich človeka, ale zároveň je v nej veľa meniacich sa faktorov, ktoré je dôležité poznať a rozvíjať.
K takýmto faktorom môžeme zaradiť i percepciu a hodnotenie rodinných príslušníkov navzájom.

2. Definícia pojmu rodina
O rodine sa dnes veľa hovorí a píše, neexistuje však prakticky jednotná definícia rodiny. Pod pojmom typickej rodiny by sa mohlo rozumieť spolužitie manželov v prípade jedného dlhodobého manželstva na celý život pri istote, že deti prežijú celé obdobie od detstva až do konca život s obidvoma biologickými rodičmi. (Filadelfiová, 1995)
Podľa Vágnerovej (2000) je rodinné súžitie „komplex rozmanitých a v zásade stabilných interakcií, ktoré sú prejavom špecifického vzťahu medzi rodičmi a dieťaťom. Úplná rodina je vzťahovým rámcom, ktorý zahrňuje oboch rodičom a prípadne i ďalších jej členov, akými sú súrodenci, starí rodičia atď. Otec a matka sú teda samozrejmou súčasťou rodiny ako jednej z najvýznamnejších zložiek sveta dieťaťa.“ Rodičia zdieľajú s dieťaťom prevažnú časť jeho života, sú zainteresovaní do jeho každodenných aktivít a zážitkov.
Rodina si buduje svoju spoločnú históriu, založenú na rozličných zážitkoch. Spoločná skúsenosť prispieva k pocitu vzájomnosti medzi členmi rodiny, dodáva rodinnej inštitúcii jej jedinečnosť a zmysluplnosť.
Skutočnosť, že dieťa alebo dospievajúci prináleží k rodine, je súčasťou jeho identity. Považuje za samozrejmé, že patrí do tejto úzkej skupiny ľudí, ktorí mu poskytujú podporu, pomáhajú uspokojovať jeho potreby.
Kým vzťahy detí v predpubertálnom veku k ich rodičom sú pomerne silné, či už v kladnom alebo zápornom smere, u adolescentov je zjavná väčšia diferencovanosť a snaha o postupné odpútavanie.

3. Úloha kladných emócií vo vývine dieťaťa
Vráťme sa k vývinu dieťaťa:
Veľmi dôležitú úlohu vo vývine dieťaťa hrá matka. Ak dieťaťu chýba materinská láska, ak jej nie je dosť, veľmi často to vedie k prežívaniu negatívnych citov, ba dokonca vyvoláva veľmi ťažké psychické stavy, začínajúc bezbrannosťou a končiac zatrpknutosťou, fyzickým chorľavením a neraz i smrťou dieťaťa. Nech sú podmienky, v ktorých vyrastajú siroty, akokoľvek dobré, keď vyrastú, inštinktívne hľadajú matku, najdrahšiu a najbližšiu bytosť.
Človek, ktorý nikdy nevidel vlastnú matku, sa chce dvojnásobne cítiť dieťaťom, o ktoré sa boja a znepokojujú, o ktoré sa starajú. Keď dieťaťu chýba materinská starostlivosť, jeho každodenný život je ochudobnený o čosi veľmi dôležité.
Mnoho vedeckých výskumov svedčí o tom, že komunikácia dieťaťa s matkou a ostatnými príbuznými je dôležitou podmienkou jeho normálneho psychického a fyzického rozvoja, najmä v prvých rokoch života.
Deti, ktoré stratili matku, zaostávajú v psychickom vývine aj napriek tomu, že majú potrebnú hygienickú starostlivosť, výživu, dostatok hračiek. Po odlúčení od matky sa dieťa stáva mlčanlivým, smutným, často plače, uzatvára sa do seba. Odlúčenie od matky má vplyv aj na formovanie osobnostných čŕt dieťaťa. Deti, ktoré vyrastajú mimo rodiny, sú menej schopné prežívať emocionálne zážitky, bývajú uzavreté, chladné. V období dospievania sa snažia ostro prežívaný nedostatok lásky a láskavosti kompenzovať, nástojčivo vyhľadávajú styk s rovesníkmi alebo skupinou rovesníkov.
Odlúčenie dieťaťa od matky netreba však podkladať za osudné. Nie je pravidlom, že ak dieťaťu chýba matka, nevyhnutne z neho musí vyrásť psychicky zaostalá a neurotická osobnosť. V detských domovoch a internátoch vyrástlo nemálo vynikajúcich, duševne bohatých osobností. Na druhej strane aj rodina, kde dieťa ľúbia, starajú sa oň, môže vychovať neurotickú, rozumovo zaostalú, dokonca aj sociálne nebezpečnú osobnosť.
Známy vedec, ktorý sa zaoberal obdobím detstva, profesor J. A. Arkin, napísal: „Treba priznať, že materinská láska, osobité vzťahy, ktoré vznikajú medzi matkou a dieťaťom, sú jedným z faktorov, ktoré vplývajú na rozvoj emocionálnej sféry dieťaťa, a teda celého jeho života.“
V mnohých príručkách pre matky sa zdôrazňuje, že je nevyhnutné, aby aj otec mal svoj podiel na opatere dieťaťa. Aj vo vzájomnom styku otca s dieťaťom sa formuje ten blízky vzťah medzi rodičmi a deťmi, bez ktorého je harmonická rodina nemysliteľná.
4. Utváranie ja a egoizmus
Roky detstva v nás zanechávajú hlboký dojem. Práve v tomto období sa formujú základy osobnosti. Osobnosti aktívnej, energickej, činorodej, cieľavedomej alebo naopak – zbytočnej, egoistickej, bezcharakternej. V detstve sa formujú aj charakterové črty: kladný vzťah k okolitým ľuďom, veciam a javom, alebo – sebectvo. Postupne sa utvárajú a upevňujú intelektuálne city dieťaťa: dychtivá túžba poznávať, chápať okolitý svet, záujem o ľudí, alebo naopak – apatia, presvedčenosť, že učenie je najnudnejšia činnosť.
O význame prvých piatich tokov v živote dieťaťa výstižne písal A..S. Makarenko, ale už L. N. Tolstoj podčiarkol vo svojich pedagogických prácach toto obdobie ako veľmi významné pre ďalší rozvoj ľudskej psychiky. V tomto vývinovom období zdokonaľujú sa poznávacie procesy a intelekt, osobnostný mechanizmus správania, utvárajú sa prvé mravné predstavy, hodnoty a city, rozvíja sa sebauvedomovanie, sebakontrola, teda prvé znaky sebaregulácie. Dieťa už postupe dokáže potláčať svoje túžby a želania. Rozvíja sa aj obrazotvornosť – psychický proces, ktorý je pre rozvoj ľudskej tvorivosti najdôležitejší.
Detstvo zanecháva v našej psychike nepochybne hlbokú stopu, ale vôbec to neznamená, že len toto obdobie určuje rozvoj všetkých podstatných stránok ľudskej psychiky. Je známa a vedecky podložená téza, podľa ktorej tým, že sa dieťa zapája do styku s rovesníkmi, spoznáva život a medziľudské vzťahy, adekvátne sa mení aj jeho psychika. Svet jeho pojmov sa môže transformovať, morálne predstavy nadobudnúť celkom inú orientáciu. Negatívne povahové črty môže človek prekonať, ak to pokladá za nevyhnutné. S postupným vývinom dieťaťa je spojené aj pôsobenie stále novších „mechanizmov“, ktoré – kladne alebo záporne – ovplyvňujú rozvoj psychiky: okolití ľudia, kolektív kamarátov, škola so svojím mnohostranným vplyvom, sociálna sféra. Predškolské roky sú iba pôdou pre rastlinu, ktorá sa bude v budúcnosti buď primerane rozvíjať, alebo uschne, pretože ju dlho nikto nepolieval.
Veľa bude závisieť nielen od náhody, ale aj od vedomého vplyvu rodičov, od vôle a vytrvalosti, od úrovne sebauvedomenia a aktivity dieťaťa. To je dôvod, prečo rodičia nebudú len pozorovať svoje nedostatky a pred „fatálnymi“ prvými rokmi bezmocne skláňať hlavu, ale usilovať sa aj konať: presviedčať, dokazovať, učiť, meniť správanie, aby u dieťaťa vyvolali túžbu zdokonaľovať sa.
Ak sa rodičia snažia aktívne vplývať na svoje dieťa, aby vychovali hodnotného človeka, mali by poznať tie mechanizmy jeho psychiky, o ktoré by sa mohli opierať pri výchove, alebo proti ktorým by naopak mali bojovať. Tieto mechanizmy sú v rôznych vývinových obdobiach dieťaťa rôzne a ich význam pri formovaní rozličných stránok osobnosti je nepochybne veľký. V predškolskom veku sa utvára vlastnosť, ktorú nazývame samostatnosťou a ktorá sa prejavuje v pocite ja. Tento pocit sa rodí skôr než si dieťa dokáže uvedomovať svoje konanie. Tento pocit sa prejavuje aj v želaniach dieťaťa – „chcem“ a „daj“. Podľa neho mu veci patria tak isto, ako mu patria časti vlastného tela. Snaha rodičov „vybiť“ z neho chamtivosť a lakomosť je nezmyselná. Dieťa v tomto veku ešte nemá vyvinuté mechanizmy, ktoré by mu umožňovali chápať naše morálne požiadavky, napríklad, že k ľuďom treba byť dobrý. Len postupne dokáže dieťa samo rozlišovať veci, ktoré mu patria, a až vtedy je vhodné predkladať mu požiadavky. Treba si pritom uvedomiť, že „egoizmus“ sa nikdy nepodarí u dieťaťa vykoreniť. Je to mravná nevyhnutnosť? Človek predsa musí niektoré veci vlastniť a o niektoré sa deliť s inými, niečo dať navždy a niečo len požičať. Dospeli sme teda k nasledujúcim záverom: na konci útleho detstva a v predškolskom veku sa začína u dieťaťa utvárať vlastné ja, začína sa rozvíjať jeho sebauvedomenie. Prejavuje sa tak, že dieťa si začína uvedomovať svoju fyzickú silu a schopnosti, snaží sa uspokojiť svoje túžby bez toho, aby chápalo, či treba rozlišovať vlastné ja od predmetov, ktoré mu patria, začínajúc rodičmi a končiac hračkou.
Formujúce sa sebauvedomovanie prináša so sebou úžitok aj škodu. Všetko závisí od toho, aký bude ďalší vývin osobnosti, či dokážeme včas a správne zachytiť okamih, keď sa u dieťaťa utvára ja. Uvedomovanie sa ja je najdôležitejší prejav osobnosti. Na jeho základe sa formuje množstvo neobyčajne cenných vlastností. Ja – to je nielen uvedomovanie si svojich fyzických síl, ale neskôr aj svojich mravných kvalít, je to hodnotenie seba samého, kritický vzťah k svojim negatívnym vlastnostiam, kontrola vlastného konania a vôľová sebaregulácia. Uvedomovanie si ja formuje cenné vlastnosti, ktoré určujú správanie človeka v spoločnosti. Utváranie vlastného ja je teda pozitívny aspekt vývinu.
Napriek tomu však môže byť aj základom egoistických vlastností, ktoré ja obsahuje a to v prípade, že v prežívaní ja zosilnejú egoistické požiadavky: všetko len mne, všetko len pre mňa.
Snaha urobiť pre dieťa všetko vedie k takým neodvratným zmenám v psychike, s ktorými si neskôr len veľmi ťažko poradíme a ktoré sa spravidla menia na nevďačnosť, bezcitnosť, prípadne nekonečné požiadavky voči rodičom.
Pokiaľ ide o pôvod egoizmu, je pomerne rozšírený aj názor, že egoizmus sa utvára v podmienkach, keď sú detské želania neobmedzené a dospelí nepoznajú mieru ich uspokojovania. Ukazuje sa však, že egoizmus sa formuje nielen pri nadbytku nežnosti a starostlivosť, ale častejšie pri ich nedostatku. 5. Istota, úspech a neúspech, ich význam v učení

Zápisom do školy sa pre dieťa končí bezstarostné obdobie hier a zábavy. Musí riešiť nemálo problémov: naučiť sa úlohy, všetko stihnúť včas, v škole počúvať, všetko si zapamätať, nad všeličím rozmýšľať, všeličo vypočítať. Jedným z najdôležitejších výsledkov psychického vývinu dieťaťa v tomto období je formovanie tzv. uvedomeného konania. V predškolskom období sa dieťa nenútilo k tomu, aby si niečo zapamätalo, pozorne sledovalo, preskúmalo. Jeho psychická činnosť bola podriadená princípu reflexívnosti a bezprostrednosti vo vnímaní. Javy a predmety si zapamätával preto, lebo boli preňho zaujímavé, prekvapivé, udivujúce, chcel ich pozornejšie preskúmať a ujasniť si nepochopené. Postupne, ako sa dieťa zapája do činnosti (poznávacej, školskej), ako sa stretáva s úlohami a problémami, vzniká u neho túžba naučiť sa stále viac poznávať, zapamätať si. Núti sa byť pozorným, sústreďuje svoje úsilie na to, aby niečo pochopilo a vyriešilo, objavujú sa u neho prvé znaky uvedomenej psychickej činnosti, po prvý raz si stanovuje cieľ zapamätať si, byť pozorný, naučiť sa, vyriešiť. Takáto uvedomenosť sa spravidla spája so sebaovládaním.
Pred dieťaťom sa však vynára problém: povinne sa naučiť, povinne si zapamätať, povinne riešiť úlohy, musí pracovať stále, aj keď sa mu nechce. Tým sa u neho formuje sebaovládanie. Treba urobiť školskú úlohu, a preto musí svoju nechuť prekonať. Je to najdôležitejší výsledok vývinu psychiky v tomto období. Charakterizuje a tvorí začiatok formovania čisto ľudských čŕt psychickej činnosti. Len človek môže silou vlastnej vôle prekonať sám seba a svoje túžby a robiť niečo čo treba robiť. Preto je také dôležité, aby rodičia správne pochopili túto formujúcu sa vlastnosť. Keď sa u dieťaťa včas vypestuje schopnosť prekonávať svoju neochotu, chápať nevyhnutnosť vykonávať to, čo okolie od neho vyžaduje, keď mu sebaovládanie pomôže vyrovnávať sa so sebou a so svojím „nechcem“, v budúcnosti bude ľahko prekonávať vnútorné prekážky. Bude chápať, že v živote existujú aj veci málo zaujímavé, ale povinné. Je tu však aj isté riziko, na ktoré nesmieme zabúdať. Rodičia bývajú na svojho školáka niekedy príliš nároční. Vysedávajú pri ňom a nútia ho učiť sa bez ohľadu na to, že si dieťa šúcha oči od únavy, že ho rozbolela hlava.
Vtedy sa môže sebaovládanie, tak prepotrebné na to, aby dieťa dokázalo prekonať samo seba a svoju nechuť pracovať, zmeniť na afektívny stav a vyústiť do nenávisti k učeniu. Sebaovládanie sa mení z pomocníka na nepriateľa. Nedá sa donekonečna prekonávať sám seba, namáhať sa, pretože vzniká presýtenie z takéhoto vôľového úsilia. Treba sa preto snažiť, aby sa učenie striedalo s hrou a zavše, najmä v začiatočnom období, premeniť učenie na hru. Dieťa v mladšom školskom veku nie je ešte z fyzickej stránky pripravené na dlhodobé zaťaženie. Keď sa u dieťaťa v prvých rokoch školskej dochádzky nerozvíja dostatočne potreba poznávať, záujem o učenie, v budúcnosti to môže viesť až k neochote učiť sa. Je nesmierne dôležité „nezničiť“ u dieťaťa začiatočnú prirodzenú túžbu po poznaní. Rodičia by mali zameriavať úsilie na to, aby sa túžba po poznaní stala v budúcnosti pre dieťa životnou nevyhnutnosťou. Aby sa u neho zachovala prirodzená túžba poznávať a zároveň, aby sa poznávanie stalo usmerňovaným a cieľavedomým procesom – učením. Preto treba túto túžbu vhodne usmerniť – podnietiť dieťa, aby samostatne hľadalo.
V mladšom školskom veku treba upevňovať aj druhý dôležitý cit, spojený s utvárajúcou sa intelektuálnou činnosťou – úspech. U dieťaťa vzniká zážitok úspechu veľmi skoro. Dieťa je neobyčajne spokojné, keď ho chválime a veľmi zarmútené, keď mu vytýkame, poukazujeme na jeho chyby. Radosť stimuluje túžbu ešte pozornejšie a lepšie niečo urobiť. Tak, ako sú kladné city oveľa silnejšími stimulátormi psychickej činnosti než záporné, aj úspech v porovnaní s neúspechom napomáha dosiahnuť omnoho produktívnejšie výsledky. Preto ho z pedagogického hľadiska treba stimulovať. Pri rodinnej výchove musíme uvažovať o dôsledkoch vplyvu rodičov na dieťa. Stáva sa, že rodičia poukazujú iba na omyly a chyby dieťaťa (žiaka) a zabúdajú pritom, že takto v ňom upevňujú zážitky neúspechu, od ktorých je len krok k nedostatku sebadôvery a viery vo vlastné sily. Takýto pedagogický vplyv vyvoláva nielen záporné emócie, ale aj všeobecné spomalenie psychického vývinu, a teda aj formovania niektorých učebných návykov: písania, čítania, neskôr riešenia problémových úloh – celkovej učebnej činnosti. Výskumy svedčia o tom, že ak sa umožní dieťaťu zažiť úspech, bude dosahovať výrazne lepšie výsledky. Treba si všímať aj tie najmenšie úspechy dieťaťa, nezabudnúť ho pochváliť aj za najnepatrnejší pokrok, vyjadriť presvedčenie o jeho sile a schopnostiach dosiahnuť ešte lepšie výsledky. Vzbudzuje to v ňom sebadôveru, radosť i hrdosť a vyvoláva túžbu zdokonaľovať svoje vedomosti a zručnosti. Úspech upevňovaný povzbudením dospelých formuje sebadôveru dieťaťa (žiaka).
Silnú a vytrvalú osobnosť, iniciatívnu pri plnení svojich predsavzatí, môžeme vychovať, ak budeme u dieťaťa stimulovať zážitok úspechu a sebadôveru.
V dôsledku vývinu dieťaťa sa emócie postupne pretvárajú na city a menia sa na motívy správania. Preto sú pre rozvoj intelektuálnej činnosti, najmä jej aktivity a tvorivého hľadania, také nevyhnutné úspech a sebadôvera. V takej istej miere sa musia u dieťaťa vyvinúť aj city, ktoré regulujú a motivujú jeho mravný život.

6. Záver – Mravné city
Mravnú výchovu, vrátane citovej, chápeme ako neobyčajne zložitý proces. Dieťa nemožno pokladať len za objekt výchovných vplyvov. Nestačí rodičom iba vytýčiť si cieľ, plánovite sa usilovať dosiahnuť ho a nazdávať sa, že je všetko v poriadku. Byť dobrými a poriadnymi ľuďmi a usilovať sa o to, aby deti v týchto vlastnostiach nasledovali, je síce chvályhodné, ale samo osebe nestačí. Keby bolo všetko také jednoduché, neexistovali by rodičovské slzy, výčitky, trápenia a nešťastia. Aj v dobrých rodinách môžu vzniknúť „skraty“ vo výchove detí.
Rodičovská pozornosť voči dieťaťu musí byť nevtieravá, ale súčasne nie pasívna. Iba tak je možné vyhnúť nežiadúcim formám správania dospelého syna alebo dcéry. 7. Vlastný názor

Som presvedčená, že predovšetkým rodičia usmerňujú proces výchovy. Predovšetkým od rodiny, od jej súdržnosti a pevnosti, od jej mravných základov závisí budúca životná pozícia dieťaťa. Osobne si myslím, že rodinná výchova je veľmi zložitá a náročná. Nakoľko nemám dieťa, čerpať som mohla len z teórii a vlastného presvedčenia, uvažovania. Je ťažké posudzovať rodičov, pretože nevychovávam dieťa, ale napriek tomu som vďačná svojim rodičom, za to, že ma vychovávali v láske.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Rodinná výchova a jej vplyv na formovanie osobnosti žiaka