Hospitačný záznam z hodiny Telesnej výchovy

TEREOTICKÝ ROZBOR PROBLÉMU
Osobnosť učiteľa

Vo výchovnovzdelávacom procese dochádza k zákonitej vzájomnej interakcii medzi učiteľom a žiakom, pričom učiteľ pôsobí výchovne a vzdelávajúco na žiakov.
1. Podstata výchovného pôsobenia učiteľovej osobnosti je v tom, že svojím vplyvom utvára osobnosť žiakov. Pritom učiteľ nepôsobí výchovne na žiakov iba slovom alebo tými svojimi vlastnosťami, ktoré chce uplatniť, ale celou svojou osobnosťou. Tú treba chápať ako organický súhrn učiteľových vedomostí a spôsobilostí, osobných vlastností a spôsobov správania.
2. Podstata vzdelávacieho pôsobenia učiteľovej osobnosti je v tom, že pozná hlbšie a širšie súvislosti žiakmi osvojovaných poznatkov, ako im môže poskytnúť učebnica. Učiteľ si uvedomuje zmysel poznávania, cieľ vyučovania. Svojím citovým a mravným postojom k vštepovaným poznatkom obohacuje tieto poznatky o nové zložky – „o etos ľudského postoja“. /Ďurič,1973/

Učiteľova osobnosť je najsilnejším motivačným činiteľom učenia sa žiakov.
Na rozdiel od iných osobností, resp. ľudí v iných povolaniach, charakterizujú viaceré znaky, vlastnosti, ktoré podmieňujú jednak voľbu učiteľského povolania, ale sa utvárajú aj v priebehu povolania. Nie každý učiteľ má predpoklady stať sa výchovným činiteľom v kladnom slova zmysle vo vývine žiaka. Môže sa ním stať iba osobnosť s náležitými vedomosťami, s kladnými osobným vlastnosťami, dôstojného spôsobu života a správania.
Psychologické osobitosti učiteľovej osobnosti
l. prejavované vo vzťahu k iným ľuďom – prejavuje sa najmä vo výraznej sociálnej upriamenosti. Je to osobnosť sociálneho typu, vyznačujúca sa citlivým prístupom k inému človekovi, tendenciou stýkať sa s ním, ochotou pomáhať mu, obetovať sa. Príznačná je pre ňu schopnosť „kontaktovať sa“ , „vcítiť sa“ do psychiky iného.

Ďalej ju charakterizuje tvorivý prístup, úsilie iného formovať /učiť, vychovávať/, budiť a uspokojovať túžbu po poznaní, sebavýchove a sebazdokonaľovaní. Príznačný je pre ňu zvýšený záujem o intelektuálny, citový a mravný rozvoj iných žiakov. Pre učiteľa je typická trpezlivosť v sociálnych kontaktoch, ktorá sa zakladá na láske k deťom a mládeži.
2. prejavované vo vzťahu k sebe samému – príznačné najmä vedomie zvýšených nárokov na vlastnú osobnosť, potreba stáleho sebaovládania vyplývajúca z potreby byť vzorom, príkladom. Prejavujú sa zvýšeným úsilím o sebavzdelávanie, sebavýchovu, sebakontrolu a to tak citového života /potláčanie a ovládanie nálad/, ako aj celkového správania v škole i mimo školy.
3. v myslení a vyjadrovaní – tu je predovšetkým charakteristický zvýšený stupeň inteligencie, schopnosť vyjadriť tie isté myšlienky na rôznej úrovni náročnosti, postrehovať chápanie, myslenie iných a prispôsobovať sa mu, osobité vyjadrovacie schopnosti.
4. v povahových črtách – príznačná pre povahu učiteľa je duševná sviežosť a mladosť, ochota prijímať nové podnety, idey, zvýšený cit pre spravodlivosť, často životný optimizmus a zmysel pre humor.
Vzťah učiteľa voči žiakom
Nevyhnutnou podmienkou úspechu v pedagogickej práci a radosti z nej je láska k deťom, kladný vzťah k mládeži. Učiteľovu lásku si cenia najmä žiaci, ktorým prípadne chýba v rodine. 2
Láska k žiakom plodí úsilie porozumieť im, vedieť pochopiť, priblížiť sa im, ochotu poradiť im a pomôcť, prejavovať o nich starostlivosť. Kladný, srdečný prípadne priateľský vzťah učiteľa k mládeži neznamená, že učiteľ nemá mať od žiakov náležitý odstup. Familiárnosť a rovnostárstvo, rýchlo vedie k strate alebo aspoň k zníženiu učiteľovej autority, rovnako ako jeho povýšenosť a neprístupnosť. Má prejavovať rovnaký vzťah k všetkým žiakom, úctu voči žiakovej osobnosti, ktorá tvorí súčasť jeho pedagogického humanizmu. Učiteľ má usilovať získať si dôveru žiakov a tú nesklamať, má vedieť odpustiť žiakovi, umožniť mu polepšiť sa.
Má byť voči žiakom náročný a primerane prísny. Náročnosť však nesmie prechádzať v preťažovanie žiakov, podobne ako prísnosť. Vyžaduje sa rozvážne používanie kladných a záporných pedagogických opatrení /vedieť žiakov podľa zásluhy pochváliť, zvyšovať ich sebavedomie, vyhýbať sa negatívnym sugesciám -nehovoriť žiakom, že sú neschopní, hlúpi.../ Nemá obmedzovať svoj styk so žiakmi mimo školy.

Pedagogický takt učiteľa predpokladá predovšetkým dobre individuálne poznať žiakov, prenikať do psychiky, vedieť odhaliť vnútorné motívy konania, túžby, ktoré hýbu jednotlivcom, ovplyvňujú jeho konanie./Bakoš,1977/
Pedagóg odovzdáva informácie, ktoré učiaci sa spracováva. O kvalite spracovania sa pedagóg dozvedá pomocou spätnej väzby od učiaceho sa. Podľa Ďuričeka /1996/ ide o tieto kategórie komunikačných aktivít: inštrukcie, korekcie činnosti, motivovanie, hodnotenie konania, správania, otázky zaujímavé úlohy, príhovory, telesný kontakt a návestia. I neverbálnu komunikáciu: základné formy prirodzených pohybov, výrazové pohyby tváre, tela a končatín, ukážky pohybu, pohybové umenie /Kasa,1996/. Pedagóg komunikuje nielen slovami, ale aj svojím výzorom, gestami, mimikou – ide o tzv. totálnu komunikáciu /Zelina, 1991/. Majerský /1993/ predkladá tento popis činnosti učiteľa a žiaka v telesnej výchove: organizačné zabezpečenie vyučovacích hodín, aktualizácia skôr osvojených vedomostí a pohybových činností, motivácia a mobilizácia žiakov na vyučovaní, samostatná angažovanosť žiakov.

V súčasnosti sa do popredia dostávajú požiadavky zvýšenej socializácie a humanizácie vyučovacieho procesu /Hošek,1990/.
Za predpoklad zvýšeného a trvalého záujmu o pohybovú aktivitu, najmä školskej mládeže, sa považuje zvýšiť emocionalitu vyučovacieho procesu. Je žiadúce vyberať také pohybové prostriedky, metódy, formy, ktoré sú pre učiacich sa príťažlivé a spôsobujú im príjemné zážitky. Zdôrazňuje sa potreba prechodu od športu pre výkon k športu pre radosť /Bebčáková,2000/.
Podnecovanie sebaformujúcich a sebahodnotiacich aktivít učiacich sa – navodzovať situácie pre samostatné spontánne, racionálne a tvorivé prejavy aktivity žiakov pri výbere pohybových prostriedkov a spôsobov ich použitia. K tomu využívať vytvorené normy sebahodnotenia pohybovej výkonnosti s dôrazom na hodnotenie prírastkov výkonnosti a rešpektovaním individuálneho tempa učenia a reakcie organizmu na záťaž.
Navodzovanie socioemočnej klímy pre morálnu socializáciu a rozvoj kultúrneho a prosociálneho konania – zámerne využívať výchovné situácie a vyzdvihovať pozitívne morálne kvality popredných športovcov a spolužiakov, ako sú čestnosť, vzájomná pomoc, skromnosť, tolerancia, racionálny životný štýl. Potierať negatívne prejavy uvedených vlastností.

3. CIEĽ
Cieľom práce je nadobudnúť základné teoretické, ale aj praktické znalosti a vedomosti o správaní sa žiakov na hodinách telesnej výchovy. Pochopenie ich konania a komunikácie medzi rovesníkmi a učiteľom na hodinách telesnej výchovy.
aznamenať priebeh hodiny telesnej výchovy /vybrať si objekt pozorovania, druh prejavu správania a sledovanie frekvencie daného javu/.

4. METODIKA
Pomocou hospitačného záznamu som zaznamenávala dej vyučovacej jednotky v troch triedach /interakcia učiteľ a žiak/ v didaktických interakčných jednotkách čiarkovacou metódou. To znamená, že som každých 5-10 sekúnd urobila čiarku v príslušnom riadku činností učiteľa a žiaka, pričom v jednej didaktickej interakčnej jednotke môže byť súčasne i viac než jedna činnosť učiteľa alebo žiaka./Bebčáková,2003/
Zároveň som v dvoch triedach zaznamenávala konkrétne druhy prejavu správania sa /veta, slovo, určitá mimika, emocionálny a pohybový prejav atď./ a frekvenciu daného prejavu počas vyučovacej hodiny./Bebčáková,2003/ Pohybové schopnosti a zručnosti žiakov boli na dobrej úrovni, rozdiel však bol v správaní /čo bol vlastne môj zámer/. Na záver som vyhodnotila sledovaný jav.

5. VÝSLEDKY

Pedagogickú prax som absolvovala na ZŠ Bernolákova Prešov, v rozsahu 5 hodín od 8. 3. – 12. 3. 2004.

Hospitačný záznam-spoločensky neakceptovateľné správanie- som robila v dvoch triedach, kde som sledovala prejavy správania a frekvenciu výskytu správania sa v celej triede.
l. V prvom prípade išlo o triedu 9.A,B chlapci. Po výslednom zhodnotení prevažuje v správaní sa hlavne predvádzanie sa, irónia a zosmiešňovanie sa navzájom pri cvičení napr. z roznožených nôh pri preskoku cez koňa a taktiež rôzne formy agresivity – strkanie, podkopávanie nôh, búchanie do chrbta, na začiatku a konci hodiny absentuje pozdrav /absentujú tu pravidlá slušného správania/. Celkove správanie sa triedy bolo uspokojivé.
2. V druhom prípade som pozorovala 8.A,B triedu dievčat. Takisto prevažuje predvádzanie sa, ale aj nesústredenie sa /pozerali na chlapcov ako cvičia/, pasivita /keď mohli radšej sedeli/, vzájomné zosmiešňovanie. V oboch prípadoch sa dá ich správanie vysvetliť jediným dôvodom, že práve prechádzajú obdobím puberty.

Hospitačný záznam-interakcia učiteľ žiak- som robila v troch triedach. Sledovaný súbor predstavoval 69 žiakov, žiačiek.
l. 5.A,B dievčatá /22/ - Pozorovaním som zistila, že učiteľka správane a dosť často korigovala chyby pri cvičení, ale na druhej strane cvičila vždy len jedna žiačka, čím ostatné dievčatá nemali čo robiť a vyrušovali. Učiteľka venovala dosť času aj výkladu techniky jednotlivých pohybových prvkov a pri cvičení dávala dopomoc. Prejavili sa tu prvky stimulácie. Boli splnené stanovené ciele hodiny.
2. 8. A,B dievčatá /22/ - Výsledky pozorovania boli zhodné s predchádzajúcou triedou, avšak vzrástla frekvencia vyrušovania, čo je možné vysvetliť tým, že tieto dievčatá sú v období puberty.
3. 7.

B,D chlapci /25/ - Porzorovaním som zistila, že u chlapcov sa obdobie puberty prejavuje výraznejšie, tým pádom je zvýšená frekvencia hlavne pri vyrušovaní. Následne aj práca učiteľky počas hodiny obsahovala viac organizačných pokynov a napomínania.

6. ZÁVER
Je potrebné zo strany učiteľa viesť deti k pozitívnemu vzťahu k telesnej výchove, k vytvoreniu pohybového režimu. Učiteľ by mal mať väčšiu autoritu a svojím správaním by mal byť príkladom.

Učiteľ by mal:
l. viac stimulovať, podnecovať žiakov pri cvičení
2. využiť plný čas vyučovacej hodiny cvičením, aby nevznikal voľný čas, ktorý spôsobuje vyrušovanie
3. viac využívať didaktickú techniku
4. viackrát demonštrovať ukážku.

OBSAH
1. Teoretický úvod sledovanej problematiky 2
2. Cieľ pedagogického pozorovania 4
3. Metodika 5
4. Výsledky 6
5. Záver 7
6. Literatúra 8