Rudolf Steiner (1861 – 1925)

Rudolf Steiner, myšienkový tvorca waldorfskej pedagogiky, prežil celý svoj život v Nemecku a Rakúsku. Narodil sa v roku 1861 v Kraljevci na chorvátskom pomedzí Rakúska-Uhorska. Rudolf od detstva citlivo vnímal rozdiely medzi technickým svetom strojov a vynálezov a svetom viery a cirkevných tradícií a neskôr sa pokúsil o preklenutie týchto hraníc. Od roku 1902 prednášal ako člen Teosofickej spoločnosti a stretával sa so vstúpencami východných náuk kresťanstva a mystiky. Začal prednášať na Berlínskej univerzite, robil aj prednáškové turné po Európe (v roku 1907 prednášal aj v Prahe). Pracoval na systéme antroposofie a v roku 1913 založil antroposofickú spoločnosť. Po založené waldorfskej školy sa pustil do organizácie prednáškových cyklov aj pre učiteľov a zdokonaloval pedagogiku vychádzajúcu z antroposofie pre školskú prax.

Antroposofia ako východisko waldorfskej pedagogiky.

Antroposofia (z gréckeho anthropos – človek a sofia – múdrosť) je Steinerom vybudovaná sústava filozofických názorov, veda o podstate človeka, ktorú vyložil spolu so svojim vzťahom ku svetu v spisoch Philosophie der Freiheit (1894, Filozofia slobody) a Teosophie (1904). Je to zložitá filozofia, samostatná duchovná veda, ktorá sa ako cesta k poznaniu života človeka oddelila z thesofie. Antroposofia súvisí z kresťanskou orientáciou, má prvky východnej filozofie, obsahuje egiptské a grécke mystérie, prírodnú mystiku, okultizmus a filozofiu J.W. Goetha. (Okultizmus skúma to čo pre normálne zmyslovo racionálne poznávacie schopnosti človeka ešte nebolo otvorené alebo je mu skryté – neobviké výkony, stavy, schopnosti, poznania, javy, zjavenia.)

Pod tlakom všetkých týchto vplivov dospel Steiner k tomu, že človek nie je len produktom prírodných duševných a telesných síl, ale že je tu vyččia sila, ktorá hneď po narodení pomáha človeku rozvíjať jeho prirodzené vnútorné tvorivé sily, ktoré ho podnecujú k tvorbe nových duchovných hodnôt. Sú nazávislé na fyzickom tele, poskytujú orientáciu v priestore, myslenie a reč aj správnu metódu vžchovného pôsobenia. Zmyslom tejto metódy bolo poskytnúť dieťaťu čo najväčšie možnosti, ktoré umožňujú maximálny rozvoj tvorivých síl. Ich poznávanie je možné prostredníctvom vyšších spôsobov poznania – imaginácia, intuícia a inšpirácia, prostredníctvom troch stupňov – prípravy, osvietenia a zasvätenia.

Pretože antroposofia obsahuje vieru v karmu a reinkarnáciu, je predpokladom pochopenia tejto filozofie chápanie existencie duchovného sveta, odkiaľ prichádza ľudské „ja“ a vteluje sa do fyzického tela. Preto je nutné vychádzať z pozorovania skrytej podstaty človeka. (Materializmus uznáva iba fyzické ľudské telo, ale podľa duchovnej vedy je tu ešte telo čivotné respektíve éterické a telo citlivé resp. Astrálne.)

Podľa Steinera je teda človek komplexom troch svetov. Najnišší tupeň spočíva v reálnom svete a života tela v ňom, vlastný svet má duša a prostredníctvom ducha je človeku svet zprostredkovaný. Úlohou človeka je, aby svoje „ja“, vymedzené telom a dušou, dokonalo aduševnil cestou precítenia. Vychovávateľ má potom poznať vznikajúceho človeka, jeho schopnosti a možnosti. Na základe postupného rozvýjanie „svetov“, ktorým zodpovedá na každom vývojovom stupni iné telo, má doviesť človeka k poznaniu najvyššieho a najdokonalejšieho tela, ktoré je nositeľom ľudského „ja“. Spomenuté tri svety sú u Steinera predsavované tromi druhmi tela, čo súvisí v jeho pedagogike s delením detského veku na tri stupne a vývojové obdobia. V prvom období do 7 rokov sa rozvíja tzv. Fyzické telo v troch etapách (hlava ako nositelka zmyslovo nervovej organizácie, hrudník ako centrum dychu a obehové sústavy a údy s procesom látkovej premeny. Hmotné telo súvisí s minerálnym svetom a podlieha fyzikálnym a chemickým zákonom. Má určitý tvar a reprodukčnú schopnosť. Osamostatňuje sa po narodení, ale zostáva obklopené éterickou a astrálnou schránkou matky. Jeho výstavbová činnosť je do určitého stupňa ukončená s výmenou detských zubov vo veku asi do siedmych rokov. Waldorfská škola, jej organizácia, správa a riadenie

Názov školy je odvodený od mena nemeckej obce Waldorf, kde bola po prvý krát v roku 1919 zriadená slobodná škola. Pedagogickým poradcom pri jej vzniku a vlastne jej zakladateľom bol Rodolf Steiner, ktorý tak uplatnil svoje pedagogické zámery v škole pre deti továrnych robotníkov tabakovej spoločnosti Waldorf-Astoria. V súčastnej dobe je waldofská škola zaraďovaná medzi alternatívne modely školy neštátneho charakteru. Pre jej ďalšie zaradenie je potrebné uviesť radu ďálších prívlastkov: slobodná, koedukovaná, jednotná pre deti od 6 do 14 rokov, verejná (stojaca medzi súkromnou), nezávislá, kooperatívna (jej zriadovateľom a pozorovateľom nie je súkromná osoba ani štát), nekonfesijná (prijíma detí rôznych náboženstiev aj ateistov). Pôvodne bola Stejnerom koncipovaná ako voľná škola špecifického typu z deviatimi behmi v 11 triedach. V súčastnosti dospel vývoj k tejto obvyklej zostave:
- predškolský stupeň, reprezentovaný materskou školou
- základná (1. až 4. , 5.

až 8.)
- stredná (9. až 12.) v dvanástich ročníkoch, rozdelených na nižší, stredný a vyšší stupeň
- 13. ročník z možnosťou maturity

Školy majú dnes mnoho rôznych podvôb v závisloti na miestnych pomeroch, požiadavkách a možnostiach. Niektoré školy majú aj triedy pre deti s poruchami alebo postihnutím, veľa škôl buduje internáty, aby mohla pôsobiť v celodennom systéme. Traduje sa domienka, že Waldorfská škola je školou elitnou, a teda pre deti z vyšších spoločenských a ekonomicky zabezpečeních vrstiev. Skutočnosť je taká, že sú prijímané deti bez ohľadu na rasový, sociálny i národnostný pôvod rodičov a ich majetkové pomery alebo náboženstvo. V triedach sa deti rozdelujú do skupín tak, aby bola zaistená ich pospolitosť a spolupráca pri rôznorodosti nadania, sociálneho pôvodu aj profesionálnych aspirácií. Výnimočne, keď je nedostatok miest je možné uplatnovať výberový systém, kedy zástupcovia školnej konferencie vyberajú žiakov podľa výsledku informatívnych a prijímacích rozhovorov medzi učieteľmi, rodičmi a deťmi. Pre súčastné Waldorfské školy platí už spomenutá rôznorodosť aj v oblasti správy a riadenia podľa miestych okolností a podmienok. Dá sa preto uvádzať len základný princíp, platný pre väčšinu Waldorfských škôl.

Školy sú zakladané z popudu záujmovej skupiny, obecného združenia (spolku, družstva) rodičov, učiteľov a ďalľích stúpencov, priateľov a následovníkov Waldorfského hnutia. Združenie je reprezentované voleným výborom (v ktorom sú zastúpené zúčastnené zložky) kompetentným k riešeniu pedagogických, ekonomických a správnych problémov. Waldorfské školy sú čiastočne financované štátnymi dotáciami, ktoré napr. v Nemecku vyplívajú zo zákona jednotlivých spolkových zemí. Väčšinu príjmov školy však tvoria príspevky členov do spolkových fondov, výťažky z kultúrnych a spoločensky prospešných akcií a školné vo forme rodičovských príspevkov, úmerných k ekonomickej situácii rodiny. Riadenie školy obvykle zaisťuje kolégium učiteľov, ktoré spoločne rozhoduje o prevádzkových a odborných otázkach. Svoj postup zjednocuje na pravidelných týždenných konferenciách, kde sú stanovované konkrétne úlohy pre jednotlivých zamestnancov školy, riešia sa pedagogické otázky, problémy metodické a didaktické i záležitosti jednotlivých tried. Konferencia je bodom práce kolégia, je miestom pre výmenu názorov, pre diskusie a získavanie nových skúseností. Pri rôznosti názorov sa k spoločnému riešeniu dochádza diskusiou, ktorá trvá tak dlho, až sa názory vytríbia a zjednotia.

Na určité obdobie (1 mesiac, 1 rok a ďalej) je volený jeden učiteľ, ktorý zaisťuje kontakt s výborom spolku. Tí, ktorí v škole pracujú, sa stále viacej zapojujú do správy a riadenia v zhode so Steinerovým požiadavkom nezávislosti kultúrnej inštitúcie na štáte.

Jedným z typických prvkov waldorskej školy je podiel rodičov na jej živote a úzke, neformálne zovretie rodiny a školy. Väčšinou sa rodičia podieľajú na zakladaní a budovaní škôl, pomáhajú pri údržbe a upratovaní. Za účinnej účasti rodičov prebieha aj väčšina spoločných akcií školy, slávnosti, koncerty, divadelné predstavenia, predajné dni, zbierky, výstavby a kultúrne večery. Pretože sa väčšinou škola stáva kultúrnym centrom obce, organizuje v spolupráci s miestnymi spolkami osvetovú činnosť pre rodičov a iných záujemcov, umelecké a praktické kurzy, doškoľovacie kurzy, besedy, prednášky a diskusie. Rodičovská a ostatná verejnosť sa tak môže dobre zoznámiť s podstatou antroposofie a na nej založená šteinerovská pedagogika a najviac iniciatívni záujemcovia sú volení do rodičovskej rady. Rodičia tak môžu pomerne kvalifikovane a informovane zasahovať aj do pedagogických problémov a mať vplyv na utváraní výchovno-vzdelávacieho procesu školy a jeho zladenie s výchovným pôsobením rodiny.

Tretím článkom v trióde škola – rodina – žiak je tzv. žiacke fórum, ktoré ako samosprávny orgán pomáha riešiť problémy vzťahov v triedach, spoluprácu žiakov s učiteľmi, vnútorné úpravy školy a jeho vybavenia. Žiacke fórum sa zvoláva podľa potreby učiteľa alebo rodičovskou radou tak, aby žiaci mohli prispieť svojou predstavou, popr. doporučením. Je zástupcom triedneho spoločenstva, založeného na spoločnej výchovnej a vzdelávacej práci, v ktorom každý žiak spolupôsobí a má právo zúčastniť sa spoločného dialógu o otázkach života a práce triedy. Ciele a úlohy waldorfskej školy

Škola si stavia za cieľ byť školou prítomnosti pre budúcnosť. Pretože v strede všetkého snaženia je podľa antroposofie človek, pramenia jej úlohy z požiadavkou moderného života v oblasti výchovy a vzdelávania a kultivácie života školy. Vychováva k slobode a rovnosti s využitím možnosti rovnakých šancí pre všetkých. Utvára osobnosť pomocou rozvoja síl intelektuálnych, emocionálnych aj volných. Prebúdza vecný záujem, zvedavosť a slobodnú vôľu učiť sa. Podporuje tvorivú činnosť človeka, samostatnú snahu vzdelávať sa a schopnosť spoluvytvárať spoločnosť. Pestuje schopnosť vcítiť sa, byť tolerantní, mať vedomie spoločenskej zodpovednosti, byť otvorený svetu a jeho vývoju. Vedecké poznatky spojuje s prežitím, vytváraním zručnosti, s postojom a názorom.

Vo vyučovaní škola rozvíja rovnakou mierou rozum, cit a vôľu. Preto sú súčasťou vyučovania rovnocenné praktické, intelektuálne a umelecké úlohy. Učebný plán, osnovy

Prené učebné plány, tak ako ich poznáme z našej štátnej školy, neexistujú. Waldorfská škola má plány rámcovej, vychádzajúcej z antroposofického centrálneho postavenia človeka a jeho vývojových stupňov s medzerami v 7., 9., 12. a 14. rokom života. Dôležité nie je kvantum vedomostí, ale vzťahy medzi predmetmi a ich obsahmi vo vertikálnom a horizontálnom smere. Napríklad zemepis sa nevyučuje v úzkom pojatí ako samostatný predmet oddelený od ostatných, ale má súvislosť s cudzími jazykmi alebo s prírodnými vedami. Učitelia pracujú najskôr s doporučeným okruhmi, témami a základnými líniami, určujúcimi smer pedagogickej práce.

Predškolský stupeň (do 7 rokov) v materskej škole kladie dôraz na napodobovanie. Dôležité je deti podceňovať, ale pritom nenútiť. Najmenšie deti sú stále v akcii a zmocňujú sa sveta všetkými zmyslami. Sú plne ovládané svojimi dojmami. Celá ich činnosť je hmatanie, hľadanie, ochutnávanie, skúšanie. Trojročné deti napodobňujú to, čo vidia u dospelých, a chcú sa zúčastniť všetkých ich činností, predovšetkým tých, ktoré poznajú z domácnosti a rodiny. Päť a šesťročné deti už volia hry, kde sa uplatní cieľ a vytrvalosť. V tom však má prostredie byť činiteľom, ktoré podnecuje a vyzýva k primeranej činnosti. Musí však počítať aj s tým, že dieťa vníma aj atmosféru, náladu, napätie, nerozhodnosť alebo vážnosť situácie. Morálny obsah konania vníma dieťa tak, ako samo prežíva chovanie vzoru, ktorý napodobuje. Väčšinou sa jeho charakterové rysy neutvárajú tým, čo mu dospelí povedali, ale tým, ako sa sami chovali.

V tejto súvislosti je zaujímavé zmieniť sa o Steinerovom výklade funkcie trestu v tom to období. Telesné trestanie vedie k napodobňovaniu, či už vo vychovávaní bábik alebo trestaniu vlastných detí v dospelosti. Krik, hubovanie a bitie vedie k hlbokému prežívaniu bezbrannosti voči emócii dospelého, ale nedávajú návod, ako a zachovať a ako chybu napraviť. Preto je dôležité umožniť sledovanie uvážlivého konania dospelých, v ktorom dieťa môže hľadať vzor pre pestovanie schopnosti riešiť podobné situácie, avšak tolerantne a s pochopení. Najlepšou cestou je vlastná činnosť detí, ich pravidelné opakovanie s dôrazom na známe situácie, príbehy alebo hry. Žiadna stála zmena, ale pôsobenie známeho je pre predškolské deti príjemné a prirodzené.

Ak hovoríme o činnostiach, tak máme na mysli veľa pohybu, spev, hudbu, tanec, modelovanie a maľovanie. K podpore fantázie nezodpovedá sledovanie televízie, ktorú waldorfská pedagogika odmieta, rovnako ako kazety a dosky s rozprávkami alebo komixové seriály. Je potrebné vytvoriť akýsi kompromis medzi modernými produktmi techniky a automatizáciami, kultúrnymi zvyklosťami a výchovnými metódami, ktoré dieťaťu prospievajú. V predškolskom veku detí si majú dospelí mnohé odriecť v záujme postupného a kľudného vrastania dieťaťa do prítomnosti. Čím menej vysvetľujú a čím viacej predvádzajú, tým jasnejšie predstavy dieťa získava. Záleží na pevnom dennom poriadku, ktorý dodáva kľud a istotu, a na pravidelných, opakujúcich sa činnostiach, ktoré sú základom utvárajúcich sa vlastností osobnosti. Nižší stupeň (1. – 4. trieda, 7-10 rokov) obsahuje podobne dôležitú podmienku výchovy, ako bolo v predškolskom stupni napodobovaním. Je to autorita učiteľa, ktorú dieťa potrebuje ako vzor, vedúci silu, záruku bezpečia a ukazovateľa smeru, ktorým je treba sa dať. Rozvíjajú sa všestranné schopnosti dieťaťa – vyjadrovania, orientácia na materskom jazyku, ale aj na dva cudzie jazyky formou hier, pesničiek a jednoduchých rýmov. Rozvíja sa prežívanie pohybu tela a na tomto základe zručnosť písania prostredníctvom rozsiahlych cvikov spojených s maľovaním a kreslením znakov.

V druhej triede sa postupne začína čítať a pri čítaní textu sa kladie dôraz na umelecký, prednes, melódii, rytmus a takt prednesu. V tretej triede pristupujú biblické dejiny, ktoré zdôrazňujú mravné ponaučenie. Na rozvoj fantázie a predstavivosti sa dbá viacej ako na racionálne úvahy. Štvrtý ročník prináša predmet podobný našej prvouke, so základmi zemepisu a vlastivedy. Stále sa uplatňujú bájky, legendy a rozprávky, báje, porekadlá a básne. Viacej sa však kladie dôraz na kontakt s realitou prostredníctvom ručných prác a zoznamovaní s konkrétnym okolím a využívaním množstva pomôcok. Dôraz na estetickú stránku vyučovanie je podtrhnutý nielen umeleckými zážitkami napr. v hudobnej výchove, ale využitím rytmu aj v takých predmetoch ako je matematika. Výrazným predmetom, ktorý je pre waldorský systém typický, je eurytmia – ,,viditeľná reč“, pokiaľ ide o hláskovú eurytmiu a ,,viditeľná hudba“, pokiaľ sa jedná o eurytmiu tónovú. Nejedná sa len o mimiku alebo tanečné pohyby, ale o zamestnanie celého tela pre vyjadrenie myšlienok alebo hudby. Nie je to len telesná výchova, je to umenie vyjadriť pohybom umelecké dielo alebo vlastný prežitok.

Na tomto základe Steiner vytvoril eurytmiu umeleckú (predvádzanie básní, rozprávanie dramatických diel, hudobných skladieb aj orchestrálnych diel), eurytmiu pedagogickú (žiak sa učí pohybovať a orientovať sa v priestore a pri nácviku umeleckých diel sa učí viesť svoje pohyby tak, aby dokázal telom vyjadriť to, čím je jeho duša. Tretím typom je eurytmia liečebná, ktorá je používaná ako pohybová terapia, avšak len po vedením lekára. Zmysluplnou činnosťou dieťa získava obratnosť a prispôsobuje sa okoliu. Čím menej mu vysvetľujeme a čim viac mu predvádzame, tým lepšie a s väčšou dôverou sa duševne orientuje. Čím pravidelnejší je rytmus činnosti dňa, tým harmonickejšie sa utvára telo a tým pevnejšie bude mať základ pre neskoršie zvládanie záťaže, pretože len pravidelným cvičením sa upevňuje telo a tým aj vôľa dieťaťa.

Deviaty rok veku dieťaťa je zvlášť dôležitým bodom vývoja. Dieťa skutočne dokončuje svoje oddelenie od okolia, s ktorým sa tak samozrejme zžilo. Jeho vedomie ,,ja“ silnie, jeho duševný život sa stáva vnútornejším a nezávislejším. Dieťa chce poznať svet aj svojho vychovávateľa z novej strany a detský vzťah sa mení na vzťah vedomý. Pre stredný stupeň (5. – 8. trieda, 11 – 14 rokov) je aj naďalej dôležitá rola a vzor učiteľa. Metódy práce naväzujú na predchádzajúce obdobie, ale dochádza k rozšíreniu obsahu učebnej látky. Pribúdajú predmety a hlavné tematiky – geometria, biológia, botanika, chémia, fyzika, telesná výchova, latina alebo gréčtina a dejepis. Pokračuje sa v matematike, materskom jazyku, cudzích jazykoch, hudobnej výchove, ručných prácach a eurytmii. V rámci jednotlivých predmetoch získavajú žiaci aj praktické zručnosti, ktoré potrebujú v bežnom živote. Učia sa vyplňovať formuláre a písať dopisy. Sledujú život najbližšieho okolia a učia sa v samostatných prácah formulovať problémy z kultúrneho, hospodárskeho a politického života. V popredí stojí citová a umelecká výchova. Deti pripravujú umelecké a kultúrne predstavenia pre rodičov a ostatných obyvateľov regiónu. Ručné práce naberajú vyššiu kvalitu práce v dielňach, odborných pracoviskách, na školskej záhrade. Žiaci sa učia pracovať s rôznymi materiálmi, používať nástroje a náradie. Vyrábajú jednoduché predmety dennej potreby alebo hračky a to všetko za zachovania estetickej kvality výrobkov. Všetku činnosť detí doprevádza hra v najširšom slova zmyslu, ktorá podľa Steinera ruší intelektuálne napätie bežne v štátnych školách a zabraňuje povrchnej výchovnej drezúre, vedúcej k jednostrannému preceňovaniu intelektuálnych možností dieťaťa. Druhá polovica stredného stupňa je charakterizovaná pohlavným vyspievaním, ktoré sa prejavuje dynamickým vývojom vnútorných tvorivých síl. Preto je potreba práce s deťmi orientovať viacej na rytmu a takt, čo dobre umožňuje eurytmia.

Tak ako sa vôľa upevňuje pravidelným cvičením a v bezprostrednej činnosti, tak sa citový život rozvíja konkrétnou účasťou na živote vonkajšieho sveta. Ku zdravému citovému dozrievaniu je potreba možnosti orientovať sa podľa milovaného vzoru, uznávanej autority. Prechod zo stredného na vyšší stupeň (9. – 12. trieda, 15 – 18 rokov) je ovplyvnený novou kvalitou duševného života dieťaťa, láskou. Vplyvom puberty a druhej premeny postavy sa tak do veľkej miery mení chovanie, chápania a myslenie a vzťahy k okoliu. Mladý človek si začína uvedomovať svoju identitu, prejavuje sa väčšia samostatnosť. Pre jej pestovanie je dobrý ako volnejší vzťah k učiteľovi, tak priestor pre samostatné riešenie problémov. Škola má dať mladému človeku istotu pri stretávaní s vonkajším svetom, má ho viesť tak, aby si svojím myslením mohol bezpečne otvoriť prístup pri k svojmu okolia a stavať si voje vlastné ciele na základe vlastného usudzovania. Učiteľ sa stáva partnerom, tolerantným starším priateľom, ktorého autorita je založená na väčších skúsenostiach, vedomostiach a pedagogickom umení. Má pomáhať v potvrdení ,,ja“ svojich žiakov, ktorých musím mať možnosť zažiť, že jeho učitelia sú produktívny každý svojím individuálnym spôsobom, že vonkajší svet o niečo obohacujú. To sa prejavuje nielen pri vyučovaní, ale aj v príležitostiach mimo školy. Triedni učiteľ za pomoci odborných učiteľov navodzuje také podmienky, aby žiak mal možnosť konfrontácie, mohol samostatne rozhodovať a spracovať to, čo svet ponúka. Mal by mať možnosť poznať, ktorému zo svojich záujmov sa chce viac venovať a kam zamieri svoju pozornosť pri úvahách o budúcom povolaní. Vo vyučovaní sa miesto obrazu kladie dôraz na logické myslenie a úsudok, dbá sa na vývoj intelektu a základov vedeckého poznania. Látka má byť podaná natoľko priehľadne, aby si žiak o všetkom mohol utvárať vlastnú predstavu. Najprv potom je možno predkladať modely alebo hypotézy, to znamená cudzie myšlienky a argumenty. Je dôležité, aby deti získavali úctu k predstavám a myšlienkam iných ľudí, ktorý svoju platnosť osvedčili v dejinách. Precvičuje sa schopnosť pozorovania a myslenia. Usiluje sa o objektívny postoj aj vo sfére emócií, príznačných pre tento vek. Táto činnosť vyžaduje neustály kontakt s praktickým životom, s ktorým sa mladý človek vedome stretáva. Pre svoj bohatý a pohnutý duševný vývoj potrebuje podnety v podobe hlbokých ľudských problémov. Vlastné remeselné a umelecké zamestnanie spolu s vyučovaním, predchnutým umeleckým cítením, má pomáhať preniesť sa cez ťažkosti s integrovať rozum a cit. Podľa Steinerovej zásady má byť každá výuka náukou o živote.

Teraz u všetko napomáha vývoji mladého človeka – cestovanie, práce v rôznych oblastiach poznania a kultúry, štúdium významných umeleckých diel, možnosť osobného podielu na všetkých činnostiach, poznávaniach, vyjadrovaniach vlastných stanovísk a získavaniu vlastných skúseností. Najšpecifickejšie postavenie má vo waldofských školách oslavovanie sviatkov. Nie sú to le ostavy narodenín , školských výročí a podobných významných dátumov. Účelom je vybudovať v deťoch pocit spolupatričnosti nie len s ostatnými deťmi a učiteľmi v triede alebo v škole, ale pocítiť spolupatričnosť s prírodou, so Zemou a vesmírom. Preto sa oslavujú aj sviatky, ktoré súvisia s ročnými obdobiami a pohybom zeme okolo slnka.Od tohto pôsobenia je nutné odlíšiť týždenné alebo mesačné slávnosti, ktoré sú praktickou prehliadkou toho, čo sa deti v škole naučili.

Organizácia vyučovania a rozvrh hodín

Didaktickou zvláštnosťou vyučovania vo waldorfských školách a významným elementom vnútornej organizácie výučby je sústredenie látky do epoch. Epochu charakterizuje Steiner ako pevne vymedzenú vyučovaciu jednotku s určitým obsahom, ktorá umožňuje sústredenie na jednu vec tak dlho, ako je to potrebné s ohľadom na vývojové štádium, v ktorom sa práve deti nachádzajú. Epochu tvoria spojené dve až tri vyučovacie hodiny, v ktorých sa preberá jeden predmet počas troch až šiestich týždňov.

S tým súvisí rozdelenie predmetov na hlavné a odborné, teoretické, umelecké a praktické. Hlavné predmety (spracovávajú hlavné témy) sa ponúkajú ako epochové vyučovanie, iné predmety, zvlášť keď vyžadujú stále cvičenie, sa prekladajú ako odborné vyučovanie. Typickými predmetmi hlavného vyučovania sú materský jazyk, matematika a deskriptývna geometria, zemepis a hospodárska náuka, dejepis a sociálna náuka, prírodopis, fyzika, chémia a umenie. Medzi odborné predmety patria praktické činnosti, jazykové vyučovanie alebo náboženstvo. Prednosťou Epochového vyučovania je podľa Steinera to, že učiteľ má možnosť pripraviť sa na nasledujúce obdobie veľmi dôkladne po stránke obsahovej, metodickej aj didaktickej a môže tak látku prebrať v detaile a veľmi intenzívne. Okrem toho táto organizácia umožňuje zachovanie rytmu vyučovania a striedanie napätí a uvolnení. Týmto spôsobom sa tiež trénuje zabúdanie a spomínanie, lebo epocha sa dvakrát ročne opakuje. Pri epochovej výučbe si žiaci vytvárajú epochové zošity, do ktorých si látku zaznamenávajú a zakreslujú, tieto zošity používajú namiesto učebnice.

Súčasťou vyučovania sú triedne zájazdy, praktiká, exkurzie, práce v dielňach a odborných pracovniach, alebo priamov konkrétnych prevádzkach a závodoch, na školkých pozemkoch, pri údržbe školy alebo estetickom a výtvarnom riešení školských miestností.

Rozvrh hodín je zostavovaný väčšinou tak, že deň zasahuje asi polhodinový vstup plný umeleckých aktivít, kedy sa žiaci s učiteľom privítajú, zžívajú sa, koncentrujú sa na ďaľšie hodiny a niekedy plynule prechádzajú do vyučovania v epoche.

Hlavným organizačným útvarom dňa je práve epocha, ktorá svojim časovým zaradením a obsahovým zaradením odpovedá najväčšej žiakovej aktivite, kedy krivka pracovnej výkonnosti stúpa sústredenosť po náležitej motivácii môže byť maximálna.

Nasledujú väčšinou dne hodiny 45 minút, v ktorých sa preberajú cucdie jazyky, eurytmia, pracovné vyučovanie, náboženstvo. Po obede, kedy únava stúpa a žiak je menej pozorný, sú zaradené predmety praktické, umelecké a telesné aktivity.

Rámcovo teda rozvrh na waldorfských školách vyzerá takto (s možnosťou kratšieho zamestnania pre najmladšie deti a rôznych obmien podľa miestnych možností a požiadavkov rodičov):
9 – 11 hod.: epocha – materský jazyk, matematika, zemepis, prírodné vedy atď.
11 – 11,45 hod hudba, spev, hra na nástroje, náboženstvo
11,45 – 12,30 hod cudzie jazyky, praktické cvičenia
prestávka, obed
14 – 15,30 hod. Ručné práce, remeslá, telesná výchova, exkurzie

Špecifiká výuky v epochách:
- Človek má vždy prednosť pred učebnou látkou (učiteľ organizuje výučbu so zreteľom na duševé špecifiká, individuálne nadanie aj slabosti svojich ziakov).
- Výuka v epochách važaduje samostatnú prácu na vytváranie epochových zošitov, umožňuje výuku bez učebníc, ale s použitím doporučených enciklopédií a iných pomôcok.
- Epochové vyučovanie súvisí s hygienickým usporiadaním dňa, s princípami racionálneho a efektívneho učenia. Odpadá roztrieštenosť výučby do jednotlivých, rýchlo po sebe nasledujúcich predmetov. Epochové vyučovanie vyhovuje pomalejším žiakom, umožňuje preniknúť hlbšie do preberanej látky, umožňuje dávať menej domácich úloh alebo žiadne, je možná diferencia žiakov do skupín.
- Počas jednoho týždňa je v rozvrhu oveľa menej hodín, než býva zvykom v tradičnej škole.
- Trieda pracuje ako organizmus, v pospolitosti a spolupráci. Väčšinou sa neprepadá – tým by sa zastavil jeho vývoj vo všetkých ostatných predmetoch aj v sociálnej oblasti.
- Učebný plán sa tvorí v špirále, epochy sa opakujú asi za pol roka. Žiaci nezapomínajú, témy sa opakujú znova na inej úrovni a v iných súvislostiach.
- Režisérom a tvorcom učebného plánu je učiteľ, ktorý vychádza nielen z antroposofickej filozofie, ale zo skúseností ostatných kolegov.

Archytektúra a vybavenie školy

Ak má zakladajúca skupina dosť prostriedkov na vybudovanie účelovej stavby, bývy škola postavená v prírodnom prostredí ako sústava budov v tvare mnohouholníka, dômyselne prepojených spojovacímy chodbami. Centrom budovy je veľká sála , ktorá slúži na zhromažďovanie osadenstva školy, na školské slávnosti, koncerty, stretnutia z rodičmy a verejnosťou, divadelné predstavenia a iné kultúrne činnosti. Výrazným prvkom riešenia interiéru je rušenie strohých pravouhlých línií nielen lomenými chodbami, ale aj v úprave stropov, osvetlenia alebo obloženia stien a dverí.

Na vzdušné chodby s dostatkom svetla z veľkých okien naväzujú átriá, terasy a jednotlivé učebne v niekoľkých krýdlach budovy. Na vnútornú úpravu a na vybavenie tried sa používajú výhradne prírodné materiály. Každá chodba a trieda má iné farebné ladenie. Sú vyzdobené reprodukciami diel umelcov, prácami žiakov a kvetinami. Všetko je účelne usporiadané, všetko je budované s ohľadom na potreby detí, ktoré sa majú v priestoroch školy cítiť volne a príjemne. Na prízemí a v suteráne bývajú technicko-hospodárske miestnosti, knižnica, telocvične, jedáleň, dielne, herne atď. V budo je zpravidla aj ordinácia praktického lekára.

Je samozrejmé, že takéto vabyvenie nieje štandardné a nie každá škola si ho môže dovoliť. Mnoho škôl pracuje v budovách, postavých na iné účely, zďaleka nie tak dobre vybavených. Prispôsobujú sa požiadavkom waldofskej pedagogiky za pomoci rodičov, učiteľov a ďaľších priaznivcov školy.

Školské vysvedčenie, hodnotenie, posudzovanie výonu

Skúšanie v škole waldofského typu neexistuje. Učitelia a žiaci sa však pravidelne presvedčujú o pokrokoch v štúdiu a podľa nich pohotovo prispôsobujú svoju prácu tak, aby výchovno vzdelávacie ciele jednotlivých predmetov boli splnené.

Učitelia školy vzdávajú na konci školského roka (raz ročne) vysvedčenie formou písomného vyjadrenia, ktoré popisuje dosiahnutý stav vedomostí. Vynikajúce výkona vyzdvihuje, poukazuje na slabé miesta a vysvetľuje ich príčiny, udeľuje rady pre ďaľšiu prácu. Vystihuje veľmi dobre predovšetkým individuálne schopnosti a pokroky dieťaťa. Snaží sa spravodlivo ukázať, čo žiak dosiahol v porovnaní s minulím obdobím, kam až došiel, aký urobil pokrok. Ročné vysvedčenie je súhrnom hodnotenia žiaka v predmete ale aj všeobecne pojatých úsudkov výkonu, tiež vývoja počas školského roka. Jednotlivé posudky sa konzultujú so žiakom spôsobom, ktorý zodpovedá jeho veku. To je samozrejmá súčasť výchovnej práce školy.

Na písomnú žiadosť žiaka alebo rodičov je možné zmeniť hodnotenie na obviklú formu, kde sa dosiahnutý stav vyjadrí známkami (napr. pri prestupe žiaka na inú školu alebo do zamestnania). Rodičia svojim podpisom potvrdzujú, že vzali hodnotenie na vedomie a žiaci podpísané hodnotenie vracajú na začiatku školského roka naspäť učiteľovi. Pravidlom je, že žiadny žiak nemusí z dôvodu neprospechu v jednom alebo viacerých predmetoch celý rok opakovať. Na väčšine waldorfských škôl absolvujú žiaci po ukončení 12-teho ročníka skúšky a získavajú vysvedčenie, ktoré zodpovedá úrovni reálnej školy. Tí, ktorí majú záujem o maturitu (v niektorých krajinách štátnu maturitu), navštevujú ešte 13-ty ročník.

Vypracujú písomnú prácu z 4 až 5 predmetov a urobi 4 ústne skúšky. Tento systém ukončenia školy je vpodstate vnútený štátnymi školskými uradmi a je prejavom nedôvery v znalosti a vedomosti absolventov waldorfských škôl, z ktorých každoročne okolo 30% končí školu maturitou.

Učiteľ waldorfskej školy a systém jeho prípravy a vzdelanie

Univerzitné alebo iné vysokoškolské vzdelanie nie je pre budúceho učiteľa waldorfskej školy použiteľné samo o sebe bez ďaľšieho doplnenia. Preto je potrebné ďaľšie špeciálne školenie. Základom je dôkladné štúdium antroposofickej antropológie, ktorá je podstatou pre zozpracovanie antroposofickej pedagogiky s jej dielčími oblasťami – didaktika a metodika jednotlivých predmetov, diferenciácia vyučovania vzhľadom na zdravotný stav detí a zvláštne terapeutické školy, výchova vôle, citu, fantázie a myslenia atď. V kurzoch zameraných odborne vedecky získyva budúci učiteľ aktívnu orientáciu a hlbší vhlad do duchvných súvislostí v jazyku, dejinách, botanike atď. Tí ktorí prešli štátnym vzdelávaním učiteľov, môžu absolvovať jednoročný kurz a potom učiť na nižšom stupni, alebo jedenapol ročný až dvojročný kurz pre prácu z deťmi vyššieho stupňa. Pre študentov učiteľstva – záujemcov o waldorfskú pedagogiku – je organizovaný každoročne trojročný kurz s možnosťou hospitácie v škole, ktorý má skôr motyvačný charakter. Kvalita vyučovania úzko súvisí z osobnými kvalitami učiteľa, ktorý mimo iné musí slúžiť deťom ako vzor pre napodobovanie vo veľa ohľadoch. Celý obsah vyučovania má učiteľ využiť ako pedagogický nástroj k získaniu vedomostí žiakov a k vytváraniu ich osobnostnej štruktúry.

Použitá literatúra: Jarmila Svobodová, Vladimír Júva – Alternativní školy
S. Babiaková, K. Lužinská – Alternatívne školy.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Alternatívne školstvo - Waldorfská škola