Predmetom diagnostikovania môže byť učebná činnosť žiaka a jej výsledky, rodinné prostredie žiaka, skupina žiakov (trieda), učiteľ (jeho vlastnosti, jeho činnosť), vychovávateľ, riaditeľ školy i ďalší pedagogickí pracovníci.
Diagnostikovanie (v protiklade s diagnostikou) je súbor činností, ktoré prebiehajú pri určovaní diagnózy, počnúc zámerom niečo diagnostikovať a končiac vyslovením diagnostického nálezu. Je to druh poznávania, ktorý vyúsťuje do určitého druhu objektívnych poznatkov o diagnostikovanom jave.
Záber pedagogického diagnostikovania sa rozšíril z diagnostikovania len žiaka aj na diagnostkovanie skupín žiakov, celých kolektívov tried, spôsobu práce a vlastností učiteľa, skupiny učiteľov a učiteľských zborov. Do rámca pedagogického diagnostikovania patrí i diagnostikovanie rodičov a i skúmanie vonkajších podmienok výchovy a vzdelávania. Patrí sem výchovno – vzdelávacie prostredie, vybavenie vzdelávacej inštitúcie (vybavenie učebnými pomôckami, hygienické podmienky,…). Súčasťou diagnostikovania sú aj rodinné podmienky žiaka (úplnosť rodiny, štýl výchovy v rodine, vybavenie domácnosti,…).
Pedagogické diagnostikovanie je zisťovanie, identifikovanie, charakterizovanie a hodnotenie úrovne rozvoja žiaka (žiakov) ako výsledku výchovného a vzelávacieho pôsobenia. Pri diagnostikovaní sa zisťuje, aký je žiak v danom momente (etape) výchovy a vzdelávania a či jeho vlastnosti (stav rozvoja) sú v súlade s očakávaním (cieľom výchovy, výchovným zámerom). Na základe zistení o žiakovi učiteľ i ďalší pedagogickí pracovníci plánujú kroky pri jeho ďalšom rozvoji. Táto rovina diagnostikovania sa nazýva deskriptívno – analytická. Finálnym produktom je diagnóza žiaka. Učiteľ hľadá odpoveď na otázku: Aký je môj žiak?
Diagnostikovanie je plánovitý proces. Uskutočňuje sa systematicky a pravidelne, pretože učiteľ potrebuje priebežne poznať stav rozvoja svojho žiaka a podľa toho orientovať svoje vzdelávacie a výchovné pôsobenie. Pedagóg zisťuje všetky informácie o žiakovi, teda tie, ktoré sa týkajú jeho slabých ale aj silných stránok. Tieto informácie mu slúžia na plánovanie vyučovania a jeho zlepšovanie. Pri diagnostikovaní učiteľ teda nevyhodnocuje len stav žiakov, ale i stav vyučovania, tj. aj svojej práce. Diagnostikovanie mu slúži ako spätná väzba o tom, ako učí. Táto rovina diagnostikovania sa nazýva preskriptívno – konštruktívna. Opisuje sa stav rozvoja žiaka, ale učiteľ si kladie otázky: Aký som učiteľ?, Čo musím urobiť, aby bol žiak iný (lepší)?
Diagnostická informácia je však určená nielen učiteľovi, ale aj žiakovi. Učiteľ oznamuje žiakovi stav jeho rozvoja. Žiak sa dozvedá o tom, aký je , ako plní zámery školy a ako je s ním učiteľ spokojný. Diagnóza má na žiaka motivačný účinok.