Hodnotenie žiakov

Úvod

Hodnotenie je silným stimulujúcim prostriedkom a má veľký výchovný význam, pokiaľ je však správne a spravodlivé. Termín ohodnotenie sa často stotožňuje s termínom známka. Ohodnotenie je širší pojem ako známka, je výrazom emocionálneho vzťahu, hodnotiaceho posudku a oznámkovania (známky). Známka je meradlom vedomostí žiakov, nemá byť ani odmenou, ani nástrojom trestu.
Ohodnotenie sa môže vyjadrovať slovom, pohybom, posunkom, mimikou vyjadrujúcou súhlas, schvaľovanie, spokojnosť, pochvalu, nesúhlas a pod. Kladné ohodnotenie posilňuje sebadôveru žiaka, záporné je prostriedkom, ktorý pomáha žiakovi odstrániť chyby a nedostatky. Hodnotiaci vzťah a jeho vyjadrenie má veľký vplyv na formovanie vlastného hodnotenia, sebahodnotenia, ktoré je istým prvkom sebavedomia.
Zhodnotenie výsledkov učenia a učebnej práce môže učiteľ vyjadriť aj pomocou známky, ktorá sa zafixuje v školských dokumentoch a odráža všeobecnú úroveň žiackych vedomostí, zručností a návykov. Známka je jedným z motívov učenia. Nie je zriedkavosťou, že známka určuje postavenie žiaka v triede, vzťah rodičov k jeho úspechom a pre mnohých je známka zmyslom učenia. To však nie je pravý význam známky. Skúsený a tvorivo pracujúci pedagóg má u žiakov vzbudzovať záujem o učenie, o získavanie nových vedomostí, o spôsob učenia. Žiaci majú záujem o učenie a tešia sa, keď sa im podarí splniť zložitú úlohu, na ktorej si museli „lámať hlavu“, prekonávať ťažkosti, vynachádzať nové spôsoby práce. Takáto intenzívna rozumová činnosť na hodine im prináša radosť a zadosťučinenie, uspokojuje ich a povzbudzuje k učeniu. Úloha a význam známky sa pritom pre niektorých žiakov posúva na vedľajšiu koľaj, zmysel učenia nachádzajú v plnení úloh, v práci a v získavaní nových vedomostí; pre iných nadobúda funkciu kontroly vedomostí.
Skúšanie a klasifikácia je činnosť, pri ktorej má pedagogický takt významnú úlohu. Z hľadiska učiteľov i žiakov patrí skúška a klasifikácia k najcitlivejším stránkam vyučovania. Skúšanie, ale najmä hodnotenie odpovedí žiakov vyžaduje od učiteľa plné sústredenie, je to samo o sebe psychicky náročná činnosť. Preto nie je div, že práve v tejto etape vyučovacej hodiny dochádza najčastejšie ku konfliktom, napätiam, frustráciám a pod.

– najmä ak sa učiteľ nespráva pedagogicky taktne.
Vo všeobecnosti za pedagogicky taktné možno považovať také počínanie si učiteľa, v ktorom sa vyvažuje kontrolná a výchovná funkcia skúšania a známkovania a ktoré žiakov neznechutí, ale kladne motivuje do ďalšej práce. Sú však, žiaľ, prípady, keď sa učiteľ díva na známkovanie ako na prostriedok, ktorým môže úspešne pozdvihnúť svoju autoritu a popularitu u žiakov, a to či už vzbudzovaním strachu alebo benevolenciou. Nebezpečný je ako liberalizmus – mierne známkovanie, kladenie ľahkých otázok –, tak aj nadmerná prísnosť. Je zrejmé, že takéto chápanie hodnotenia nemá nič spoločné s učiteľovým pedagogickým taktom. Učiteľovo pedagogicky netaktné správanie pri známkovaní je predmetom zostrenej pozornosti žiakov.
Pre „dobrého“ žiaka môže horšia známka pôsobiť povzbudzujúco (chce si ju opraviť) alebo odradzujúco (zanevrie na učenie). Podobne, na „horšieho“ žiaka môže lepšia známka pôsobiť negatívne (bola to náhoda, dal mi ju z ľútosti) a stráca chuť do učenia, a ak dostane horšiu známku, je opäť znechutený (som hlúpy, na viac nemám). Tu má zapôsobiť učiteľ svojimi pedagogickými schopnosťami motivovať žiakov k učeniu. Pri skúšaní učiteľovi vadieva okolnosť, že dobre pozná každého žiaka. Preto mu padne za ťažko dať dobrému žiakovi zlú známku za slabú odpoveď, rovnako ako dať dobrú známku známemu leňochovi a lajdákovi, ktorý si vytiahol „šťastnú“ otázku. Známkovať sa má objektívne. Hodnotenie žiakov

Slová diagnostika a diagnostikovanie sú odborné výrazy, ktoré sa používajú v celom rade odvetví. Ich základný význam je zistenie stavu, posúdenie úrovne, hodnotenie.
Diagnostikovanie je poznávanie žiaka. Je prostriedkom na zlepšovanie pôsobenia na žiaka na základe znalostí diagnostických výsledkov
Pedagogická diagnostika znamená vednú disciplínu zaoberajúcu sa otázkami diagnostikovania vo výchovno – vzdelávacom prostredí. Je to teória diagnostikovania. Táto teória vymedzuje predmet, stratégie, postupy a metódy diagnostikovania (štrukturované a neštrukturované pozorovanie, diagnostický rozhovor, ústne, písomné skúšky, analýza produktov žiakov, testy vedomostí, dotazník,...) a vzťah tejto disciplíny k iným pedagogickým disciplínam. Pedagogické diagnostikovanie sa uskutočňuje vo výchovno – vzdelávacích situáciách (v škole, v rôznych výchovných zariadeniach, pri výchove v rodine,…).

Predmetom diagnostikovania môže byť učebná činnosť žiaka a jej výsledky, rodinné prostredie žiaka, skupina žiakov (trieda), učiteľ (jeho vlastnosti, jeho činnosť), vychovávateľ, riaditeľ školy i ďalší pedagogickí pracovníci.
Diagnostikovanie (v protiklade s diagnostikou) je súbor činností, ktoré prebiehajú pri určovaní diagnózy, počnúc zámerom niečo diagnostikovať a končiac vyslovením diagnostického nálezu. Je to druh poznávania, ktorý vyúsťuje do určitého druhu objektívnych poznatkov o diagnostikovanom jave.
Záber pedagogického diagnostikovania sa rozšíril z diagnostikovania len žiaka aj na diagnostkovanie skupín žiakov, celých kolektívov tried, spôsobu práce a vlastností učiteľa, skupiny učiteľov a učiteľských zborov. Do rámca pedagogického diagnostikovania patrí i diagnostikovanie rodičov a i skúmanie vonkajších podmienok výchovy a vzdelávania. Patrí sem výchovno – vzdelávacie prostredie, vybavenie vzdelávacej inštitúcie (vybavenie učebnými pomôckami, hygienické podmienky,…). Súčasťou diagnostikovania sú aj rodinné podmienky žiaka (úplnosť rodiny, štýl výchovy v rodine, vybavenie domácnosti,…).
Pedagogické diagnostikovanie je zisťovanie, identifikovanie, charakterizovanie a hodnotenie úrovne rozvoja žiaka (žiakov) ako výsledku výchovného a vzelávacieho pôsobenia. Pri diagnostikovaní sa zisťuje, aký je žiak v danom momente (etape) výchovy a vzdelávania a či jeho vlastnosti (stav rozvoja) sú v súlade s očakávaním (cieľom výchovy, výchovným zámerom). Na základe zistení o žiakovi učiteľ i ďalší pedagogickí pracovníci plánujú kroky pri jeho ďalšom rozvoji. Táto rovina diagnostikovania sa nazýva deskriptívno – analytická. Finálnym produktom je diagnóza žiaka. Učiteľ hľadá odpoveď na otázku: Aký je môj žiak?
Diagnostikovanie je plánovitý proces. Uskutočňuje sa systematicky a pravidelne, pretože učiteľ potrebuje priebežne poznať stav rozvoja svojho žiaka a podľa toho orientovať svoje vzdelávacie a výchovné pôsobenie. Pedagóg zisťuje všetky informácie o žiakovi, teda tie, ktoré sa týkajú jeho slabých ale aj silných stránok. Tieto informácie mu slúžia na plánovanie vyučovania a jeho zlepšovanie. Pri diagnostikovaní učiteľ teda nevyhodnocuje len stav žiakov, ale i stav vyučovania, tj. aj svojej práce. Diagnostikovanie mu slúži ako spätná väzba o tom, ako učí. Táto rovina diagnostikovania sa nazýva preskriptívno – konštruktívna. Opisuje sa stav rozvoja žiaka, ale učiteľ si kladie otázky: Aký som učiteľ?, Čo musím urobiť, aby bol žiak iný (lepší)?
Diagnostická informácia je však určená nielen učiteľovi, ale aj žiakovi. Učiteľ oznamuje žiakovi stav jeho rozvoja. Žiak sa dozvedá o tom, aký je , ako plní zámery školy a ako je s ním učiteľ spokojný. Diagnóza má na žiaka motivačný účinok.

Okrem toho sa diagnostická informácia oznamuje rodičom, a to nielen ako výsledok určitej etapy školského vzdelávania (napríklad vo forme vysvedčenia), ale aj ako pravidelné referovanie o prospievaní žiaka (písomnou alebo ústnou formou). Diagnostickú informáciu o žiakovi dostáva aj riaditeľ, iní učitelia v zbore, výchovný poradca.

V súvislosti s diagnostikovaním sa používa pojem hodnotenie. Je to posúdenie, určenie hodnoty. Hodnotenie je prítomné v každej komunikácii učiteľa so žiakom. Učiteľ na výkon žiaka (odpoveď, správanie, produkt) reaguje – komentuje ho, pochváli, kritizuje, žiada doplnenie a pod. Často je však táto reakcia neverbálna. Je to úsmev, prikývnutie, pohrozenie prstom a pod. Sú to ukazovatele spokojnosti alebo nespokojnosti učiteľa s činnosťou alebo produktom žiaka. Výsledok hodnotenia sa však vyjadruje predovšetkým slovne. Učiteľ opíše činnosť alebo vlastnosť žiaka a komentuje ich. To, či je daný výkon alebo vlastnosť dostatočná (nedostatočná), sa stanovuje pri porovnaní s určitým kritériom. Toto kritérium je obyčajne explicitné. Je uvedené vo výchovných programoch, učebných osnovách, štandardoch alebo iných pedagogických dokumentoch. Kritériá sú formulované v pozorovateľnom správaní, v činnostiach, ktoré sa prejavujú navonok a ktoré je možné objektívne zisťovať. Takto stanovené kritériá sú pre učiteľa vynikajúcou pomôckou pri hodnotení. V učebných osnovách sa väčšinou uvádzajú pomerne presne kognitívne ciele, namä vedomosti a zručnosti, ktoré má žiak zvládnuť. Veľmi všeobecne – a teda nepresne – sú stanovené afektívne ciele (postoje, záujmy, motivačná úroveň žiaka).

V súvislosti s hodnotením sa používa pojem meranie. Meranie je prisudzovanie čísel (symbolov, niekedy slovných označení) výsledku. Je to systematický, štandardizovaný, presný postup. Pri meraní sa zisťuje počet správne napísaných slov alebo počet chýb žiaka pri čítaní daného textu.
Meranie síce súvisí s hodnotením, ale ono samotné hodnotením nie je. Číselný údaj zistený meraním ešte nevypovedá o tom, či je kvalita žiaka uspokojivá alebo neuspokojivá. Meraním sa totiž neprisudzuje vzdelávacia, výchovná hodnota výsledku žiaka. Tá sa stanovuje až porovnaním výsledku merania so vzdelávacím, výchovným kritériom. Až vtedy možno hovoriť o hodnotení.
Diagnostikovanie si vyžaduje dívať sa na súčasný stav a na potencionality žiaka pozitívne. Žiak je rozvíjateľný a diagnostikovanie tomu pomáha. Dokonca aj neprospievajúci žiaci majú obyčajne jednu alebo viac vlastností, ktoré sú rozvinuté. Pedagogické hodnotenie má stavať na pozitívach žiaka. Má sa sústrediť na podporu kladných vlastností, nie na vyžívanie sa v pátraní po jeho nedostatkoch.

Hodnotiť je potrebné to, čo žiak pozná a vie urobiť, nie to, čo nepozná a nevie urobiť.
Diagnostikovanie žiakov sa uskutočňuje, aby sa plnili viaceré základné funkcie. Prvá funkcia je zameraná na zistenie naučenosti a vychovanosti žiaka. Podľa diagnózy učiteľ vie, čo žiakov naučil, ako široko rozvinul u nich cieľové vlastnosti. Diagnóza určí silné a slabé stránky žiaka a podľa nej učiteľ urobí následné kroky. Druhá funkcia diagnostikovania je motivačná. Žiakovi hodnotenie odpovedá na otázku Aký som? Ako si počínam? Je so mnou učiteľ spokojný? Hodnotenie slúži žiakovi na sebapoznanie a sebauvedomovanie, a to je významný faktor utvárania jeho osobnosti, najmä jeho sebapoňatia.
Významnú úlohu hrá nielen diagnostikovanie žiaka učiteľom, ale i sebaanalýza a sebahodnotenie žiaka. Učiteľ dáva žiakovi možnosť, aby si sám zhodnotil svoj výsledok, správanie, záujem,…

Pri hodnotení žiackych vedomostí pomocou známok musí učiteľ rešpektovať isté didaktické požiadavky:
1.) Objektívnosť hodnotenia. Známka má odzrkadľovať skutočnú, reálnu úroveň vedomostí z učiva, požadovaného osnovami. 2.) Diferencovaný charakter známok. Učebné výsledky žiakov treba hodnotiť z rôznych stránok rôznym spôsobom. Učiteľ má žiakov systematicky sledovať, pozorovať ich prácu, aby tým dosiahol čo najväčšiu objektivitu a diferencovanosť.
3.) Adekvátnosť známkovania v očiach žiaka. Žiak má vedieť a pochopiť, prečo dostal príslušnú známku. Iba v takom prípade je známka je známka prostriedkom, stimulátorom lepšej práce. Preto je nevyhnutné spolu s číselným vyjadrením podať aj ústny alebo písomný hodnotiaci posudok, ktorý by vysvetlil kladné i záporné stránky odpovede a naznačil ďalší spôsob žiakovej práce.
Učiteľ nemusí známkovať jednotlivý druh práce, ale môže klasifikovať niekoľko úloh, ktoré žiak vypracoval cez celú vyučovaciu hodinu. V tom prípade učiteľ oznámi výsledok – známku – na konci hodiny. Takýto spôsob previerky a hodnotenia sa nazýva celohodinové známkovanie.
Rovnakú úroveň vedomostí je nutné klasifikovať rovnakým spôsobom. Základným dokumentom pre hodnotenie vedomostí sú osnovy. Žiak dostane zodpovedajúcu známku podľa toho, ako ovláda látku stanovenú osnovami v tej či onej etape výučby. Výsledok hodnotenia môže mať podobu známky alebo slovného hodnotenia.

Známka:
Nie každé hodnotenie sa známkuje, ale každá známka je založená na hodnotení. Známka je označenie, ktoré vyjadruje hodnotenie konkrétneho jednotlivého alebo globálneho výsledku. Klasifikácia je súhrnná známka za dlhšie študijné obdobie (polrok, celý školský rok). Klasifikačný stupeň je známka za toto dlhšie študijné obdobie.

Prospech je klasifikácia konkrétneho žiaka uvedená na vysvedčení.
Známka je finálny produkt hodnotenia žiaka. Pri známkovaní sa vždy porovnáva výkon žiaka so stanovenými kritériami, ktorými sú školskými dokumentmi určené vlastnosti učebného pokroku vrátane výkonových štandardov. Známka predstavuje silný hodnotový koncentrát, pretože jediný znak (číslo, písmeno) vyjadruje celkové úsilie žiaka. Zahrňuje rôzne aspekty práce žiaka. Okrem úrovne vedomostí a zručností učiteľ často známkou hodnotí aj motiváciu žiaka, jeho záujem a usilovnosť a niekedy aj disciplinovanosť a dodržiavanie školského poriadku. Toto splývanie rôznych hľadísk pri hodnotení žiaka možno odstráni tzv. podvojným známkovaním. Za každý výkon dostane žiak dve známky. Jedna známka vyjadruje úroveň vedomostí a zručností (kognitívny aspekt) a druhá motiváciu, záujem a úsilie (afektívny aspekt). Ďalšou zvláštnosťou známkovania je možnosť vyjadriť momentálnu úroveň výkonu alebo prírastok výkonu, o čo sa žiak zlepšil.
Existujú dva základné prístupy k známkovaniu: analytický a globálny. Pri analytickom známkovaní sa uskutoťní podrobná analýza výsledku žiaka. Výsledok učenia sa rozdelí na jasne rozlíšiteľné prvky, ktoré sa hodnotia. Dobrým príkladom analytického hodnotenia je diktát. Pri hodnotení výkonu žiaka v diktáte učiteľ prezrie celý text a určí počet pravopisných chýb. Podľa známkovacieho kľúča, ktorý vopred stanovil, pridelí známku. Analyticky sa známkujú výsledky matematických príkladov, učenie sa slov cudzieho jazyka.
Pri globálnom známkovaní sa výsledok žiaka neštrukturuje na rozlišiteľné prvky, ale hodnotí sa ako celok. Je náročnejšie na presnosť, kým analytické ja náročnejšie na prípravu. Globálne sa napríklad hodnotí ústna odpoveď žiaka, kompozícia, kresba, projekt.
Klasifikačný stupeň môže mať rôzne významy. Preto jednotlivé klasifikačné stupne obsahujú aj slovvný opis kritérií výkonu, podľa ktorých sa známka prideľuje. Na Slovensku jednotlivé klasifikačné stupne vyjadrujú tieto výkony:
Stupeň 1 (výborný) – žiak ovláda poznatky, pojmy, fakty, definície a zákonitosti, ktoré požadujú učebné osnovy, celistvo, úplne a presne a chápe vzťahy medzi nimi. Pohotovo vykonáva požadované intelektuálne a motorické činnosti. Myslí logicky správne, zreteľne sa u neho prejavuje samostatnosť a tvorivosť. Jeho ústny a písomný prejav je správny, presný a estetický. Výsledky jeho činnosti sú kvalitné, iba s menšími nedostatkami.
Stupeň 2 (chválitebný) - žiak ovláda poznatky, pojmy, fakty, definície a zákonitosti, ktoré požadujú učebné osnovy, v podstate celistvo, úplne a presne.

Pohotovo vykonáva požadované intelektuálne a motorické činnosti. Myslí správne, v jeho myslení sa prejavuje logika a tvorivosť. Ústny a písomný prejav máva menšie nedostatky v správnosti, presnosti a výstižnosti. Kvalita výsledkov činností je spravidla bez podstatných nedostatkov.
Stupeň 3 (dobrý) – žiak má v celistvosti, presnosti a úplnosti osvojenia poznatkov, faktov, pojmov, definícií, ktoré sú predpísané učebnými osnovami, nepodstatné medzery. Pri vykonávaní požadovaných intelektuálnych a motorických činností sa prejavujú menšie nedostatky. Podstatnejšie chyby vie s učiteľovou pomocou korigovať. Jeho myslenie je v celku správne, nie vždy tvorivé. V ústnom a písomnom prejave má nedostatky v správnosti, presnosti, grafický prejav je menej estetický.
Stupeň 4 (dostatočný) – žiak má v celistvosti, presnosti a úplnosti osvojenia požadovaných vedomostí závažné medzery. Pri vykonávaní požadovaných intelektuálnych a motorických činností je málo pohotový a má väčšie nedostatky. Pri využívaní vedomostí na výklad javov je nesamostatný. V logickosti myslenia sa vyskytujú závažné chyby a myslenie nie je tvorivé. Jeho ústny a písomný prejav má vážne nedostatky v správnosti, presnosti a výstižnosti. Závažné chyby vie korigovať s pomocou učiteľa.
Stupeň 5 (nedostatočný) – žiak si neosvojil vedomosti požadované učebnými osnovami celistvo, presne a úplne, má v nich závažné nedostatky a medzery. Jeho zručnosť vykonávať požadované motorické a intelektuálne činnosti má podstatné nedostatky. Pri výklade a hodnotení javov nevie svoje vedomosti uplatniť, ani na podnet učiteľa. Neprejavuje samostatnosť v myslení, vyskytujú sa u neho časté logické nedostatky. V ústnom a písomnom prejave má závažné nedostatky v správnosti, presnosti. Závažné chyby nevie opraviť ani s pomocou učiteľa.
Klasifikácia je informácia, ktorej adresátom je žiak, ale i jeho rodičia, iní učitelia, výchovní poradcovia, školskí psychológovia… V prvom rade známka na vysvedčení slúži učiteľovi. Ukazuje prospievanie žiaka i triedy ako celku. Je teda odrazom učiteľovej práce. Druhým adresátom je žiak, ktorému známka slúži ako spätná väzba o jeho práci. Bez známky alebo iného hodnotenia nevie, či napreduje správne alebo nie. Rodičov známka žiaka informuje o prospievaní ich dieťaťa., ale nepriamo aj o fungovaní učiteľa a školy.

Známka slúži aj riaditeľovi školy ako jeden z údajov na vyhodnotenie práce školy.
Žiacke známky mali a v mnohých prípadoch majú ešte aj významnú úlohu v hodnotení školskej efektívnosti, determinujú možnosti výberu žiakov na vyšší stupeň vzdelávania, prehľadným a rýchlym spôsobom poskytujú informáciu o žiakovom výkone v škole.

Slovné hodnotenie:
Slovné hodnotenie je komplexný opis stavu rozvoja žiaka. Nejde však len o prevod známky (čísla) na slová, lebo každá známka má i svoj slovný ekvivalent (1 – výborný,…). Ide o odlišný systém hodnotenia, založený na inom pohľade na žiaka a na inej výchovno – vzdelávacej koncepcii.
Dôvodom zavedenia slovného hodnotenia býva obyčajne nepriaznivý vplyv známky na žiaka. Známku často používa učiteľ ako nástroj na udržanie disciplíny. Známka sa používa ako spôsob nátlaku na žiaka, býva zdrojom negatívnej motivácie žiakov k učeniu a zlých postojov k učiteľovi a škole. Často sa argumentuje aj stresom žiakov, zvýšenou úzkosťou a podobnými stavmi, ktoré sprevádzajú klasifikáciu známkou. Slovné hodnotenie sa zaviedlo, aby sa vylúčilo, obmedzilo toto negatívne pôsobenie. Iným nedostatkom známkovania je, že mnohí žiaci sa učia pre známky, a nie pre seba. Medzi žiakmi vládne „známková rivalita“. Je snaha mať lepšiu známku, nie lepšie alebo viac vedieť.
Hodnotenie žiakov klasifikovaním generuje určitú hierarchiu ich postavenia v triede podľa dosiahnutých známok. Je takto zdrojom mnohých pedagogických problémov. Existencia takýchto žiakov (jednotkári, dvojkári…) je prevažne objektívnym dôsledkom existujúceho spôsobu hodnotenia. Samostatná klasifikácia obsahuje v sebe nebezpečenstvo stereotypu v hodnotení žiakov ako dôsledok zotrvávania hodnotových súdov učiteľov a z nich vyplývajúcich kategórií, do ktorých keď sa žiaci dostanú, len veľmi ťažko prechádzajú do vyšších. Toto je príčinou demotivácie učenia sa u mnohých žiakov. Na jednotkárov postupne jednotky nepôsobia rovnakou motivačnou silou – nepriaznivo pôsobí aj uspokojenie sa s dosiahnutou kategóriu – známkou. Vnútorná motivácia sa tak mení na vonkajšiu. Žiaci sa neučia preto, aby viac vedeli a aby boli zručnejší, ale sa učia pre známku. Známka sa stáva fetišom, symbolom triumfu, alebo nezdaru, stresovým faktorom.
Uvádza sa, že známka je číslo, a preto je veľmi koncentrovaným hodnotením. Nevypovedá o celej šírke prospievania žiakov v škole. Škála známok má len päť stupňov, a je teda veľmi „hustá“. Slovné hodnotenie je širšie a plastickejšie zachytáva pokrok žiaka, vyjadruje viacero faktorov. Slovné hodnotenie sa používa v mnohých krajinách. Niekde existuje ako alternatíva k číselnému hodnoteniu.
Existujú však aj nevýhody slovného hodnotenia. Pre učiteľa je slovné hodnotenie náročnejšie. Musí formulovať presné a výstižné charakteristiky žiakov, čo mnohí učitelia nevedia robiť alebo ich to príliš zaťažuje.

Ak je učiteľ preťažený, jeho slovné hodnotenie stráca na presnosti a formulácie sa stávajú frázovitými. K slovnému hodnoteniu sa stavajú negatívne aj niektorí rodičia. Chýba im jednoduchá miera, ktorou je známka. Slovné hodnotenie sa im nepáči, keď sú zvyknutí na „známkovú rivalitu“. Učitelia niekedy používajú súčasne so slovným hodnotením skryté známkovanie. To však pôsobí proti zmyslu slovného hodnotenia.
Slovné hodnotenie u nás sa riadi určitými predpismi: Slovné hodnotenie možno zaviesť v 1. ročníku ZŠ na základe písomného návrhu väčšiny rodičov a po prerokovaní pedagogickou radou školy. Na základe rozhodnutia riaditeľa môže škola pristúpiť k slovnému hodnoteniu všetkých predmetov v 2. – 4. Ročníku ZŠ. V 5. – 9.ročníku riaditeľ po prerokovaní s pedagogickou radou môže rozhodnúť o slovnom hodnotení predmetov občianska výchova, výtvarná výchova, telesná výchova, pracovné vyučovanie.
Uplatňovanie slovného hodnotenia žiakov predstavuje nielen optimalizáciu procesu hodnotenia, ale aj fungovania celého školského systému. Zároveň je dynamizujúcim činiteľom, pretože má ambície narúšať tradičným spôsobom hodnotenia vytvárané kategórie žiakov na jednotkárov, dvojkárov… V pedagogickej praxi nie je taká problematická ich existencia ako ich značná rezistentnosť voči zmenám, čo je pre žiakov nespokojných so svojím zadelením zdrojom stresu a príčin strachu zo školy. Slovné hodnotenie je svojimi možnosťami motivovať žiakov k napredovaniu krok za krokom humánnejšie a výsledky pedagogickej praxe potvrdzujú, že i efektívnejšie. Efektívnosť sa zvyšuje v prípade, keď sú s ním zosúladené i metódy vyučovania a dôsledne sa akceptuje individuálny prístup k žiakovi.
Individuálna vzťahová norma flexibilne zohľadňuje individuálne odlišnosti žiakov a tomu zodpovedá individuálne tempo napredovania každého žiaka. Postupné narastanie výkonu každého žiaka vyžaduje, aby bol denne motivovaný. V tomto procese sa uplatňuje krátkodobá a individuálna spätná väzba. Prostredníctvom častých pozitívnych zážitkov – úspechov žiaka – sa zvyšuje jeho motivácia, ktorá sa mení postupne na vnútornú. Cieľom žiakovej práce nie je známka, ale zvládnutie alebo vyriešenie úlohy. Výsledky prieskumu potvrdili, že žiaci, ktorí sú hodnotení slovne, sú na vyučovaní bezprostrednejší, uvoľnenejší, smelší, aktívnejší, súťaživejší a nemajú strach z hodnotenia. Okrem toho tým, že žiak aj sám hodnotí svoju odpoveď, odpoveď spolužiaka, učí sa schopnosti sebahodnotenia, rozpoznávania nedostatkov, ale aj schopnosti prijímať hodnotenie od iných.

Pretože sa na hodnotení zúčastňuje celá trieda, žiakovi viac záleží na výsledku a viac sa sústreďuje na prácu.
Zameranie cieľov pri slovnom hodnotení:
1.Overovanie možností slovného hodnotenia v jednotlivých predmetoch.
2.Formovanie pozitívneho vzťahu žiakov k učeniu a škole.
3.Budovanie tvorivého prístupu k práci zo strany učiteľa i žiaka.
4.Predchádzanie stresom a odbúravanie strachu žiakov z hodnotenia.
5.Overovanie spôsobu informovania rodičov o výsledkoch žiaka

Pracovný postup a metódy pri slovnom hodnotení:
•V priebehu každej vyučovacej hodiny uplatňovať na prvom mieste pozitívnu motiváciu.
•Na vyučovacích hodinách využívať rôzne didaktické hry, súťažné úlohy, úlohy s divergentným riešením, rôzne súťaže, navodzovať situácie s poskytnutím šance každému žiakovi.
•Oboznámenie žiakov i rodičov s používanými metódami a formami práce na vyučovacích hodinách.
•V určitých intervaloch kontrolovať vedomostnú úroveň žiakov.
•Viesť si prehľady a záznamy o žiakoch

Postup pri slovnom hodnotení hovorí o právomoci učiteľa, ktorý je tiež zodpovedný za rozsah a štruktúru slovného hodnotenia jednotlivých predmetov, priebežného i súhrnného hodnotenia žiakov.
Ani pri uplatnení slovného hodnotenia žiakov sa nestávajú zo slabých žiakov výborní, ale vďaka pozitívnej motivácii a ich nezatrieďovaniu do päťstupňovej klasifikácie môže každý žiak vyniknúť v určitej oblasti. Prejavuje sa to najmä v pokojnej pracovnej atmosfére, aktivite, ochote pomôcť, snaživosti žiakov, v ich pravdovravnosti, schopnosti hodnotenia iných aj seba. Žiaci si uvedomujú, v čom môžu vyniknúť, v čom nie, v čom sú nútení na sebe pracovať. Pri diferencovanej práci je úspech žiaka odmenený i spolužiakmi, čo je pre každého povzbudením. Žiak i sám sleduje svoje úspechy, ktoré sú spätne pre neho pozitívnou motiváciou. Žiaci vedia, že nie sú trestaný za neúspech. Učia sa chápať, že sú hodnotení za to, čo vedia. Nemajú strach z písomných previerok, lebo v prípade, že neboli úspešní, vedia reagovať aj sebakriticky a snažia sa urobiť nápravu.
Na úspešnosti žiakov má vplyv aj prostredie, v ktorom sa učia. Žiaci sa cítia dobre v triede, kde sú kvety, úsmev pani učiteľky, detské časopisy, koberec na hranie a oddych.
Uplatňovaním slovného hodnotenia žiakov sa stavia do centra pozornosti školskej práce prirodzený rozvoj žiakovej osobnosti, pretože jeho osobitostiam sa podriaďujú pracovné metódy a postupy. Aby sa mohli používať tie najoptimálnejšie, musia sa dôkladne poznať osobitosti jednotlivých vekových skupín žiakov, ale aj individuálne prednosti, problémy vývinu každého žiaka. Ak ich chceme správne hodnotiť, musíme ich správne diagnostikovať. Diagnostika je predpokladom diferenciácie, ktorá sa dnes pri vyučovaní požaduje. Bez získania dostatočného množstva faktov nie sú podložené hodnotenia žiakov vôbec možné.
Účinnosť hodnotenia závisí od viacerých faktorov. Predovšetkým žiakov v základnej škole treba chváliť. Introvertné deti majú väčšiu potrebu chvály. Aj tých žiakov, ktorí nie vždy a na prvý raz zvládnu všetky požiadavky, treba povzbudiť pochvalou. Pochvala je najpôsobivejšia, ak sa udeľuje verejne, pred celou triedou.

Pokarhanie však pôsobí pozitívne iba vtedy, ak nie je verejné, ale osobné, zamerané na jednotlivca a je konkrétne.
Spôsoby verbálneho zápisu bývajú rozličné a umožňujú veľkú variabilitu:
Správanie pri učení a práci: sústredený, pozorný, chápavý, ľahko poučiteľný, podávajúci perfektný výkon, sústavný, cieľavedomý, rýchly, presný, primeraný, jasný, zrozumiteľný, plynulý, názorný, vytrvalý, samostatný, bystrý, nápaditý, tvorivý, logicky mysliaci, schopný rozlišovať, schopný aplikovať naučené, prezviedavý
Sociálne správanie : úprimný, kamarátsky, spoľahlivý, prispôsobivý, pripravený pomôcť, zdržanlivý, energický, živý, pokojný, vyrovnaný, schopný podriadiť sa, rád preberá dané úlohy, schopný spolupracovať, rád sa delí o svoje zážitky
Individuálne zvláštnosti: silná vôľa, rozumný, neústupný, odhodlaný, istý, príjemný, prejavuje záujem, schopnosť nadchnúť sa, citlivý, harmonický, veselý, spokojný, tichý, rozvážny, obetavý, oddaný, sebavedomý, sebaistý, sebakritický, náročný, starostlivý, obetavý
Slovné hodnotenie na vysvedčení nesmie obsahovať negatívne, odsudzujúce výroky, a to najmä u slabších žiakov, aby nepôsobilo deštruktívne, ale konštruktívne a povzbudzujúco. Má byť zamerané na pozitívnu motiváciu. V kritických prípadoch by mali formulácie obsahovať výroky ako napr. žiak potrebuje podporu, potrebuje sa zlepšiť, potrebuje pridať, musí si osvojiť, treba ho viesť k zvládaniu. Formulácie na vysvedčení musia byť vecné a dobre podložené faktami. V hodnotení popisujeme a posudzujeme iba skutočnosti, ktoré súvisia so školou, vyhýbame sa odborným termínom. Vysvedčenie je určené tak rodičom, ako i žiakom. Ak žiak prechádza do inej triedy alebo školy, musí byť napísané takým spôsobom, aby bolo jednoznačne zrozumiteľné všetkým. Formulácie na vysvedčení by mali byť v podstate kladné. Správanie sa nehodnotí osobitne, môže sa uviesť ako súčasť slovného komentára o žiakovi.

Ja osobne som sa so slovným hodnotením nestretla. Ale po preštudovaní dostupných materiálov, ma veľmi zaujalo. Zapáčil sa mi tento spôsob hodnotenia preto, lebo vyzdvihuje len to kladné, čo sa v dieťati nachádza, čo dieťa vykonáva. Neoceňuje len hotový výkon, ale aj snahu, vynaložené úsilie. Žiak nie je zaškatuľkovaný, jedna známka sa s ním „neťahá“ celé štúdium. Žiak je otvorený pre nové veci, snaží sa zlepšiť, dosiahnuť viacej, viacej vedieť, poznať. Je schopný prijať hodnotenie od iných a sám seba objektívne zhodnotiť, čo je veľký prínos pre žiaka aj pre učiteľa.
V škole, v ktorej som bola na praxi, sa slovné hodnotenie nepoužívalo. Ale veľmi sa mi páčil prístup pani učiteľky, u ktorej som bola na náčuvoch. Hoci používala klasickú klasifikáciu, nikdy nezabudla svojich žiakov pochváliť za úspech, povzbudiť pri neúspechu, pochváliť za snahu, aj za malé zlepšenie. Do písomiek vždy napísala pár povzbudivých slov o výkone, zlepšení, úprave. Aj keď nepoužívala slovné hodnotenie, snažila sa o vyzdvihovanie pozitív u detí.