Úvod

V posledných dvoch desaťročiach sa integrácia stala predmetom intenzívnych diskusií a polemík nielen odborných, ale aj celospoločenských. Pojem integrácia nie je v súvislosti s postihnutými nový: konečným cieľom segregovaného školstva bolo tiež včlenenie postihnutých do spoločnosti. Predmetom sporov teda nie je integrácia ako taká, ale jej časový horizont. Zástancovia integrácie odmietajú vydeľovanie detí zo systému bežnej predškolskej výchovy a vzdelávania a požadujú zrušenie špeciálneho školského systému alebo aspoň jeho obmedzenie na minimum. S integráciou treba začať „tu a teraz“ a nemožno ju odkladať na obdobie dospelosti. Z protichodných predpokladov vychádza segregované vzdelávanie postihnutých: niektoré deti sa natoľko odlišujú od ostatných, že nemôžu vyhovieť požiadavkám bežnej školy. Je preto nevyhnutné vzdelávať a vychovávať ich oddelene, používaním zvláštnych prostriedkov, aby v dospelosti boli rozdiely medzi nimi a ostatnými čo najmenšie. Ďalším dôvodom na vydelenie niektorých detí z bežného systému vzdelávania je podľa zástancov segregácie retardačný vplyv takéhoto žiaka na ostatných.

Špeciálne školstvo, ktoré vzniklo v 19. storočí, sa vo všetkých vyspelých krajinách čoraz viac diferencovalo, k dispozícii boli stále jemnejšie diagnostické prostriedky, didaktické postupy a nápravné programy. Tento vývoj priviedol špeciálne školstvo často na pozoruhodnú úroveň; napriek tomu začalo vo vyspelých krajinách pribúdať kritických hlasov a v 60. Rokoch nášho storočia sa zdvihla vlna opozície voči systému špeciálneho školstva, ktorá v mnohých krajinách viedla ku školským reformám. Tento posun v názoroch má množstvo príčin.

Odborné a spoločenské východiská

Vplyv transkultúrnych výskumov, sociálnej psychológie, nové pohľady na pojmy zdravie a choroba prispeli k tomu, že odborníci z rôznych oblastí sa začali zaoberať otázkou, koho a prečo vlastne liečia, prevychovávajú, menia a vylepšujú inštitucionalizované formy pomoci ne-normálnym ľuďom. Mnohé vedné disciplíny dospeli na tomto stupni rozvoja k poznaniu, že sa odvíjajú od pojmu, ktorý nie je uspokojivo definovaný a ktorého obsah je výrazne kultúrne a historicky podmienený. Je to pojem normality. Spoznanie relatívnosti pojmu normalita spochybnilo vieru v jednoznačnú morálnosť a oprávnenosť postupov, ktorými isté skupiny ľudí vydeľujeme a robíme objektom rozmanitých medicínskych, pedagogických a psychologických zásahov. Spoločnosť sa vždy musela vyrovnávať s problémom “iných“, rôzne spoločnosti sa však výrazne líšia v tom, ktoré príznaky vnímajú ako signifikantné pre odchýlku a ako ich potom hodnotia. Transkultúrne výskumy dokazujú, že ten istý prejav môže byť v závislosti od noriem spoločnosti vysoko prestížny alebo úplne zavrhovaný. Aj bez exotických príkladov je kultúrna relatívnosť symptómov zreteľná. V USA tvoria polovicu pedopsychiatrických pacientov s normálnym intelektom deti s diagnózou ĽMD, zatiaľ čo vo Veľkej Británii je to len 1%. P Townsend skúmal názory laikov a odborníkov z USA a Nemecka na túto problematiku, a zistil, že rozdiely medzi Nemcami a Američanmi sú väčšie než medzi laikmi a odborníkmi.

Pridelenie diagnózy a z nej vyplývajúcich postupov nemusí byť teda len humánnym využitím odborných poznatkov. Je to spôsob, akým moderná spoločnosť vyjadruje odmietavé hodnotenie, zbavuje sa svojho nepohodlného člena a presúva styk s ním a zodpovednosť za riešenie jeho problémov výlučne do kompetencie odborníkov.
Zmenený pohľad na problémovú časť populácie a z neho vyplývajúce morálne znepokojenie tvorili aj jeden zo zdrojov hnutia proti inštitucionalizovanému špeciálnemu školstvu.

V špeciálnej pedagogike sa postupne vžíva pohľad na postihnutie, defekt, poškodenie, ako na sociálny problém. Nie je daný vybavením jedinca, ale vzniká až v interakcii so spoločenským prostredím, na základe sociálneho vnímania.
Nevyhnutným dôsledkom takto formulovaného špeciálno-pedagogického posudzovania je zvýšená pozornosť, ktorá sa uprie na druhého aktéra interakcie medzi postihnutým jedincom a sociálnym prostredím. Postoj, aký spoločnosť zaujíma voči ľuďom s telesnými a psychickými odchýlkami, je rozhodujúci pre vznik postihnutia v zmysle sociálnej interakcie. J. Brennan konštatuje na závere kongresu o postihnutých, že obavy a mýty, ktoré spoločnosť spája s postihnutiami, sú rovnako poškodzujúce ako samotná telesná ujma.

Podobné úvahy sa nerozvíjali len v rámci zainteresovaných vedných odborov, ale nachádzame ich aj vo vplyvných svetonázorových koncepciách moderných spoločností. Ich spoločné jadro tvorí dôraz na ľudské práva, humanitu, rovnosť šancí, solidaritu medzi ľuďmi, úctu k jedinečnosti každej ľudskej bytosti a tolerantnosť ako dôležitú charakteristiku spoločenských noriem. Nositeľmi týchto ideí sú často alternatívne spoločenské hnutia a sociálne orientované politické zoskupenia