1. Výchova v Rímskej ríši
Podľa povesti bol Rím založený v 8. storočí p. n. l. Výchova v Ríme počas trvania Rímskej ríše prešla rôznymi formami, čo záviselo od ekonomického i politického vývoja. Rímska ríša sa rozdeľuje na 3 obdobia – Kráľovské obdobie (753 - 510 p. n. l.), Obdobie republiky (510 -30 p. n. l.) a Cisárske obdobie (30 p. n . l. - 476 n. l.).

1.1 Výchova v kráľovskom období
Prvá starorímska spoločnosť bola tvorená rodovými zväzkami primitívnych poľnohospodárov. Dôležitú úlohu v ich živote zohrávala práca na poli a vojenská pohotovosť pred susednými kmeňmi. Hlavným cieľom výchovy v tomto období bolo preto vychovať pracovitých poľnohospodárov a smelých bojovníkov. Túto výchovu zabezpečovala rodina. Vzdelanie i výchovu v tomto období nadobúdali rovnako chlapci i dievčatá. Po narodení bolo dieťa položené k nohám otca. Ak ho zdvihol na kolená, dieťaťu bolo uznané právo na život aj výchovu. Nezdravé deti, ale aj zdravé, ktoré otec nemohol uživiť, boli predurčené k zániku. Chlapci aj dievčatá boli vychovávaní k práci na poli a k zručnosti zaobchádzať so zbraňou. Matka poskytovala deťom prvé základy vzdelania. Učila ich čítať, písať, počítať a spievať náboženské piesne. Otec zabezpečoval najmä obživu a bezpečnosť rodiny.

1.2 Výchova v období republiky
Na začiatku tohto obdobia prebiehala výchova v rodine, kde otec učil deti telesnej obratnosti a matka čítanie, písanie, počítanie a spev vlastenecko-náboženských piesní. O prvých školách sa zmieňuje Lívius. Boli to s súkromné školy, nazývané ludi (slávnostné hry), ktoré vznikli krátko po roku 450 p. n. l. Boli umiestnené v súkromných budovách alebo v chrámových predsieňach. Prepustení otroci alebo vojaci tu vyučovali čítanie, písanie, počítanie a memorovanie zákonov dvanástich dosiek. Plnenie týchto zákonov malo viesť mládež k hrdému vlastenectvu a k naplneniu pojmu virtus (mužnosť, cnosť, statočnosť).
Rimania videli cieľ svojho úsilia v organizácii štátu na základe práva. Zavrhovali grécke ideály, preto boli v Ríme tanec, hudba a poézia považované za druhoradé. V popredí pozornosti vzdelania bolo aj rečníctvo, znalosť práva a telesné cviky.

Po púnskych vojnách (264-146 p. n. l.), keď sa Rimania stali pánmi nad stredomorím, do Ríma začína vo veľkom prúdiť grécka kultúra. Zámožné rodiny prijímajú gréckych otrokov ako pedagógov, pisárov. Do palácov boháčov prichádzalo množstvo gréckych učencov. V 2. storočí p. n. l. vzniká preto v Ríme systém škôl podľa gréckeho vzoru. Základom tejto sústavy boli elementárne školy – ludi, v ktorých sa učili základom čítania, písania počítania a rímskym zákonom. Na ludi nadväzovali školy gramatikov. Tie však boli len pre zámožných patricijov. Tam učili grécki učitelia grécku a latinskú gramatiku, správnu výslovnosť, recitovanie básní, ale aj filozofiu. Ešte vyšším stupňom boli školy rétorov, ktorých cieľom bola výchova rečníka dobre pripraveného na politickú činnosť. Podľa vzoru Grécka vodí deti do školy paidagogos.

Okolo roku 90 p. n. l. otvoril Lucius Plotius Gallus v Ríme prvú latinskú školu, ktorej absolventi sa vzdelávajú cestami po cudzine.
1.3Výchova v cisárskom období
V dobe cisárskej vo výchova naďalej prevládajú grécke vplyvy a ešte viac sa posilňujú. Na prechode obdobia republikánskeho ku cisárskemu vystupuje do popredia Marcus Tullius Cicero s počiatkami teórie výchovy. Hlavným cieľom výchovy bola pripraviť dostatok úradníkov pre najrôznejšie odbory štátnej správy.
Doba cisárska udržala predchádzajúci systém škôl. Elementárne školy mali za úlohu vychovávať deti chudobných slobodných občanov. Namiesto zákonov dvanástich dosiek sa učili naspamäť veršované mravné ponaučenia. Gramatické školy boli rozdelené na latinské a grécke ústavy. Najväčší význam mali latinské školy, ktoré boli rozšírené takmer v každom meste ríše. Škola rétorov predstavovala najvyšší stupeň literárneho i filozofického vzdelania a slúžili na prípravu úradníkov. V tomto období vznikli i odborné školy (napr. právnické), z ktorých sa v stredoveku vyvinuli univerzity. Najvýraznejšími predstaviteľmi vplývajúcimi na výchovu boli stoici Seneca a Marcus Aurelius a vedľa nich Marcus Fabius Quintilianus.