2. Život Marca Fabia Quintiliana
Narodil sa v roku 35 alebo 38 v Calagurris v Španielsku na rieke Ebra ako syn staršej učiteľskej rodiny. Zomrel v roku 95 alebo 98. Bol starším súčasníkom Plutarcha a Tacita. Po štúdiu rečníctva a práva v Ríme, kde bol jeho učiteľom rečník Domitius z Abdér, učil najprv v Španielsku rétoriku. V r. 68 sa vrátil do Ríma s cisárom Galbom, vstúpil do štátnej služby, ale čoskoro ju zamenil za katedru. Stal sa prvým profesorom rétoriky na vysokej škole založenej cisárom Vespasianom, pričom vykonával aj funkciu advokáta. Dostal čestné pomenovanie eloquentiae professor – učiteľ výrečnosti. Bol prvým latinským rétorom plateným zo štátnej pokladnice s platom 100 000 sesterciov ročne. Stal sa aj správcom rétorskej školy v Ríme a bol zároveň prvým teoretikom rímskej výchovy. Asi po dvadsiatich rokoch služby, už na dôchodku, napísal svoje dielo O výchove rečníka, nazývané aj Dvanásť kníh o výchove rečníka, ktoré bolo publikované v roku 95. Dosiahol slávu, bohatstvo i obdiv cisára Domitiana, ktorý mu zveril výchovu dvoch prasynovcov a vyznamenal ho funkciou konzula. Jeho šťastie však bolo zahmlené stratou mladej manželky a dvoch malých synov.

3. Ponímanie výchovy u Quintiliana
I keď vo svojom diele nepriniesol mnoho nových pedagogických myšlienok, má veľkú zásluhu v tom, že zhrnul dovtedajšiu výchovnú prax v Ríme od najstarších čias po prítomnosť, spolu s gréckou predhelénskou a helénskou pedagogickou kultúrou.
Jeho cieľom výchovy je predovšetkým človek mravne bezúhonný a dokonale vzdelaný rečník (orator perfectus), ktorý má byť zároveň aj vir bonus, teda dobrý človek. Mravná výchova však bola u Quintiliána prednejšia ako vzdelanie, ktoré považuje skôr za prostriedok k osvojeniu morálky. Okrem výchovy súčasného rečníka sa zaoberal všeobecnými problémami výchovy, rodinnou výchovou, jej prostriedkami, nedostatkami i perspektívami. Quintilianus uprednostňoval školskú výchovu a vzdelávanie pred výchovou domácou. Školská výchova má veľké sociálne výhody a priaznivý vplyv na rozumový vývoj žiaka v školskom kolektíve. V škole sa podľa neho kladú základy priateľstva, ušľachtilej ctižiadosti a výhodné je i zdravé závodenie žiakov medzi sebou.

„Predovšetkým si budúci rečník, ktorý bude musieť žiť medzi veľkým množstvom ľudí a byť pred očami všetkých, zvykne od mladosti (v škole) nemať strach z ľudí a nebude samotársky žiť ako by sa bál svetla . . . Pripoj k tomu ešte aj to, že doma sa môže naučiť len to, čo sa mu ukladá, v škole aj to, čo sa ukladá iným. Denne bude počúvať, mnoho schvaľovať, mnoho opravovať. Bude mať prospech z toho, keď budú niekoho kárať pre lenivosť alebo chváliť pre príčinlivosť.“
Školskú výchovu rozdeľuje na elementárny stupeň, vyšší literárny stupeň a rečnícky stupeň. Elementárna škola bola pre deti zámožných rodín vo veku od siedmich až do dvanástich rokov a vyučoval v nej magister. Stredná literárna škola pre mládež do šestnástich rokov na ňu nadväzovala a bola riadená gramatikom. Posledným stupňom bola škola vysoká, kde mladý muž študoval do 21 rokov pod vedením rétora.

Zdôrazňoval veľký význam výchovy v rannom veku (od siedmeho roka), pretože pamäť dieťaťa v tomto veku je vysoko výkonná a v tomto období je potrebná i zvýšená pozornosť rozvoju detskej reči, čo sa neskôr odrazí na prejave dokonalého rečníka. Pamäť dieťaťa má podľa Quintiliána dve vlastnosti: ľahko si osvojuje poznatky a verne uchováva poznatky staré. Potrebuje však stále cvičenie. Pre cvičenie pamäte nedoporučuje memorovanie mechanické, ale také, pri ktorom sa najprv látka rozčlení podľa svojho myšlienkového obsahu. Jednotlivé časti sa potom deti majú učiť hlasným opakovaním.
Zdôrazňuje aj úlohu ženy pri výchove malých detí. Oceňuje nadanie detí – neschopnosť je podľa neho len zriedkym javom. Učenie jazyka a hudobná výchova podľa neho tiež prispievajú k pestovaniu kvality hlasu, rytmike reči a k celkovému výrazu a jazykovému citu. Za dôležitý základ vzdelania považuje nielen gréčtinu a grécku kultúru, ale i hudbu a matematiku.

Quintilianus podrobne rozpracoval aj otázky metodiky vyučovania a formuloval množstvo didaktických pravidiel a princípov. Vyučovanie má mať podľa neho presne stanovený postup. Činnosti sa majú striedať, pretože zmena teší a obveseľuje. Doporučuje súčasný výcvik čítania a písania a časté cvičenie pamäti. Pri výuke čítania si má dieťa osvojovať najprv jednotlivé písmená. Potom nasleduje slabikovanie a spájanie slabík do slov. Až na záver by sa mali čítať celé vety a články. Čítanie ba sa malo učiť zároveň s písaním.

Štúdium gramatiky sa podľa Quintiliana má začínať gréčtinou a až potom nasleduje latinská gramatika. Geometria a aritmetika prispievajú k rozvoju logického myslenia a gymnastikou získava rečník obratnosť vo vystupovaní na verejnosti. Dôležité sú pritom metódy napodobňovania (imitatio), teoretického návodu (ars) a praktického cvičenia (exercitatio), ktoré považuje za najdôležitejšie.
Vrcholom znalosti histórie je vzdelanie rozumové. Znalosť filozofie zas prispieva k výchove ušľachtilého rečníka a mravne dokonalého občana, vzdelaného vojvodcu, obratného štátnika a politika, filozofa i umelca v jednej osobe.