3.1 Výchova rečníka
Vo svojom diele sa zameriava najmä na výchovu rečníka, ktorý by mal mať dobrú výslovnosť, uhladený prejav a vysokú úroveň myslenia. V rečníkovi sa podľa neho má spojiť najlepšia duša a najvyšší rečnícky talent Quintilianus mal veľké zásluhy na modernizácii rečníckeho vzdelania. Rečnícke školy mali už charakter špeciálnej odbornej školy. Jej absolventi sa uplatňovali na rozličných stupňoch verejnej správy, v administratíve, ako advokáti aj ako učitelia stredných škôl.

3.2 Osobnosť učiteľa
Quintilianus kladie vysoké požiadavky na učiteľov, ktoré zhrnul v druhej kapitole druhej knihy pod názvom – Mravy a povinnosti učiteľa.. Učiteľ sa má vyznačovať hlbokým vzdelaním, láskou k deťom, trpezlivosťou v pedagogickej práci, má byť dobrým osobným príkladom žiakov a vyznačovať sa dokonalou znalosťou detí. Mal by mať k žiakom náročný, ale súčasne i otcovský vzťah. Má sa neustále pozerať na individuálne vlastnosti žiakov. Musí zachovávať rozumnú mieru v pochvale i káraní a nemal by trestať telesne. Jeho kázeň by mala byť mierna. Od žiakov by nemal vyžadovať úlohy prevyšujúce ich sily. Pri opravovaní chýb by učiteľ nemal byť drsný alebo dokonca urážlivý, pretože niektorí vytýkajú chyby tak, ako by nenávideli. Mal by rád odpovedať na otázky tých, čo sa pýtajú a klásť otázky tým, čo sa nepýtajú. Prísnosť učiteľa nemá byť nevľúdna a jeho láskavosť ľahkomyseľná. Učiteľ sa má vyvarovať nadmerného chvatu v školskej práci. Najlepšou možnosťou ako deti zamestnať sú hry. Významný prvok v Quintilianovej teórii je požiadavka, aby každý učiteľ postupoval so žiakmi od školy elementárnej vyššie. Podľa neho by si všetci učitelia aj z rôznych škôl mali byť rovní.

„Nech sám povie každý deň niečo, ba mnoho, čo by si poslucháči mohli odniesť. Aj keď totiž čítanie poskytuje dosť príkladov na napodobnenie, predsa len ono živé slovo, ako sa hovorí, živí plnšie, najmä pri učiteľovi, ktorého žiaci, ak sú správne vychovaní, milujú a ctia si ho. A ťažko sa dá povedať, o čo radšej napodobňujeme tých, ktorých zbožňujeme.“

Okrem toho, že Quintilian kladie požiadavky na osobnosť učiteľa, vo svojom diele sa vyznáva i s prianím , akého žiaka by chcel mať. Je to úvaha, z ktorej citoval i J. A. Komenský vo svojej Veľkej Didaktike:
„Ja by som si prial, aby mi bol zverený taký chlapec, ktorého povzbudí chvála, ktorého teší sláva, ktorý plače, keď je druhými prekonaný. Ten bude môcť byť živený ctižiadosťou, toho bude trápiť dohováranie, toho povzbudí odmena. Všetkým sa však musí dopriať odpočinok, nielen preto, že neexistuje tvor, ktorý by mohol vydržať nepretržitú námahu, a že i to, čo nemá cit a dušu, sa uvoľňuje striedavým kľudom, aby mohlo zachovať silu, ale i preto, že sa láska ku štúdiu opiera o vôľu, ktorá sa nedá vynútiť“

4. Quintilianus a jeho dielo
Pedagogické skúsenosti gréckych filozofov i svoje vlastné názory na výchovu objasnil v spise Institutionis oratorise libri duodecim – Dvanásť kníh o výchove rečníka. Výchove sa venuje najmä v prvých dvoch knihách – 1. kniha – Základy rečníctva, 2. kniha - Zaoberá sa v nich základnými metodologickými, pedagogickými i etickými otázkami výchovy a vzdelávania. Jeho dielo je označované aj ako prvá systematická didaktika.
Quintilianove spisy nadlho prežili rímske obdobie. Kniha bola známa aj za Karola Veľkého, kedy slúžila ako učebnica. Toto významné dielo sa časom stratilo a upadlo do zabudnutia. Objavil ho až v roku 1415 alebo 1417 humanista Poggius Bracciolini v kláštore St. Gallen vo Švajčiarsku. Neskôr sa stalo najmä u humanistov veľkou autoritou v pedagogickej oblasti.

Quintilianus mal vo svojej dobe podstatný vplyv najmä na jazykovú prax. V značnej miere ovplyvnil európskych mysliteľov. Predovšetkým Erasma Rotterdamského, ale i reformátora nemeckej školy Filipa Melanchtona a mnohých ďalších pedagógov a zakladateľov neskorších dôb. Mnoho myšlienok od neho prebral i J. A. Komenský.