Výchova Marca Fabia Quintiliana

1. Výchova v Rímskej ríši
Podľa povesti bol Rím založený v 8. storočí p. n. l. Výchova v Ríme počas trvania Rímskej ríše prešla rôznymi formami, čo záviselo od ekonomického i politického vývoja. Rímska ríša sa rozdeľuje na 3 obdobia – Kráľovské obdobie (753 - 510 p. n. l.), Obdobie republiky (510 -30 p. n. l.) a Cisárske obdobie (30 p. n . l. - 476 n. l.).

1.1 Výchova v kráľovskom období
Prvá starorímska spoločnosť bola tvorená rodovými zväzkami primitívnych poľnohospodárov. Dôležitú úlohu v ich živote zohrávala práca na poli a vojenská pohotovosť pred susednými kmeňmi. Hlavným cieľom výchovy v tomto období bolo preto vychovať pracovitých poľnohospodárov a smelých bojovníkov. Túto výchovu zabezpečovala rodina. Vzdelanie i výchovu v tomto období nadobúdali rovnako chlapci i dievčatá. Po narodení bolo dieťa položené k nohám otca. Ak ho zdvihol na kolená, dieťaťu bolo uznané právo na život aj výchovu. Nezdravé deti, ale aj zdravé, ktoré otec nemohol uživiť, boli predurčené k zániku. Chlapci aj dievčatá boli vychovávaní k práci na poli a k zručnosti zaobchádzať so zbraňou. Matka poskytovala deťom prvé základy vzdelania. Učila ich čítať, písať, počítať a spievať náboženské piesne. Otec zabezpečoval najmä obživu a bezpečnosť rodiny.

1.2 Výchova v období republiky
Na začiatku tohto obdobia prebiehala výchova v rodine, kde otec učil deti telesnej obratnosti a matka čítanie, písanie, počítanie a spev vlastenecko-náboženských piesní. O prvých školách sa zmieňuje Lívius. Boli to s súkromné školy, nazývané ludi (slávnostné hry), ktoré vznikli krátko po roku 450 p. n. l. Boli umiestnené v súkromných budovách alebo v chrámových predsieňach. Prepustení otroci alebo vojaci tu vyučovali čítanie, písanie, počítanie a memorovanie zákonov dvanástich dosiek. Plnenie týchto zákonov malo viesť mládež k hrdému vlastenectvu a k naplneniu pojmu virtus (mužnosť, cnosť, statočnosť).
Rimania videli cieľ svojho úsilia v organizácii štátu na základe práva. Zavrhovali grécke ideály, preto boli v Ríme tanec, hudba a poézia považované za druhoradé. V popredí pozornosti vzdelania bolo aj rečníctvo, znalosť práva a telesné cviky.

Po púnskych vojnách (264-146 p. n. l.), keď sa Rimania stali pánmi nad stredomorím, do Ríma začína vo veľkom prúdiť grécka kultúra. Zámožné rodiny prijímajú gréckych otrokov ako pedagógov, pisárov. Do palácov boháčov prichádzalo množstvo gréckych učencov. V 2. storočí p. n. l. vzniká preto v Ríme systém škôl podľa gréckeho vzoru. Základom tejto sústavy boli elementárne školy – ludi, v ktorých sa učili základom čítania, písania počítania a rímskym zákonom. Na ludi nadväzovali školy gramatikov. Tie však boli len pre zámožných patricijov. Tam učili grécki učitelia grécku a latinskú gramatiku, správnu výslovnosť, recitovanie básní, ale aj filozofiu. Ešte vyšším stupňom boli školy rétorov, ktorých cieľom bola výchova rečníka dobre pripraveného na politickú činnosť. Podľa vzoru Grécka vodí deti do školy paidagogos.

Okolo roku 90 p. n. l. otvoril Lucius Plotius Gallus v Ríme prvú latinskú školu, ktorej absolventi sa vzdelávajú cestami po cudzine.
1.3Výchova v cisárskom období
V dobe cisárskej vo výchova naďalej prevládajú grécke vplyvy a ešte viac sa posilňujú. Na prechode obdobia republikánskeho ku cisárskemu vystupuje do popredia Marcus Tullius Cicero s počiatkami teórie výchovy. Hlavným cieľom výchovy bola pripraviť dostatok úradníkov pre najrôznejšie odbory štátnej správy.
Doba cisárska udržala predchádzajúci systém škôl. Elementárne školy mali za úlohu vychovávať deti chudobných slobodných občanov. Namiesto zákonov dvanástich dosiek sa učili naspamäť veršované mravné ponaučenia. Gramatické školy boli rozdelené na latinské a grécke ústavy. Najväčší význam mali latinské školy, ktoré boli rozšírené takmer v každom meste ríše. Škola rétorov predstavovala najvyšší stupeň literárneho i filozofického vzdelania a slúžili na prípravu úradníkov. V tomto období vznikli i odborné školy (napr. právnické), z ktorých sa v stredoveku vyvinuli univerzity. Najvýraznejšími predstaviteľmi vplývajúcimi na výchovu boli stoici Seneca a Marcus Aurelius a vedľa nich Marcus Fabius Quintilianus.
2. Život Marca Fabia Quintiliana
Narodil sa v roku 35 alebo 38 v Calagurris v Španielsku na rieke Ebra ako syn staršej učiteľskej rodiny. Zomrel v roku 95 alebo 98. Bol starším súčasníkom Plutarcha a Tacita. Po štúdiu rečníctva a práva v Ríme, kde bol jeho učiteľom rečník Domitius z Abdér, učil najprv v Španielsku rétoriku. V r. 68 sa vrátil do Ríma s cisárom Galbom, vstúpil do štátnej služby, ale čoskoro ju zamenil za katedru. Stal sa prvým profesorom rétoriky na vysokej škole založenej cisárom Vespasianom, pričom vykonával aj funkciu advokáta. Dostal čestné pomenovanie eloquentiae professor – učiteľ výrečnosti. Bol prvým latinským rétorom plateným zo štátnej pokladnice s platom 100 000 sesterciov ročne. Stal sa aj správcom rétorskej školy v Ríme a bol zároveň prvým teoretikom rímskej výchovy. Asi po dvadsiatich rokoch služby, už na dôchodku, napísal svoje dielo O výchove rečníka, nazývané aj Dvanásť kníh o výchove rečníka, ktoré bolo publikované v roku 95. Dosiahol slávu, bohatstvo i obdiv cisára Domitiana, ktorý mu zveril výchovu dvoch prasynovcov a vyznamenal ho funkciou konzula. Jeho šťastie však bolo zahmlené stratou mladej manželky a dvoch malých synov.

3. Ponímanie výchovy u Quintiliana
I keď vo svojom diele nepriniesol mnoho nových pedagogických myšlienok, má veľkú zásluhu v tom, že zhrnul dovtedajšiu výchovnú prax v Ríme od najstarších čias po prítomnosť, spolu s gréckou predhelénskou a helénskou pedagogickou kultúrou.
Jeho cieľom výchovy je predovšetkým človek mravne bezúhonný a dokonale vzdelaný rečník (orator perfectus), ktorý má byť zároveň aj vir bonus, teda dobrý človek. Mravná výchova však bola u Quintiliána prednejšia ako vzdelanie, ktoré považuje skôr za prostriedok k osvojeniu morálky. Okrem výchovy súčasného rečníka sa zaoberal všeobecnými problémami výchovy, rodinnou výchovou, jej prostriedkami, nedostatkami i perspektívami. Quintilianus uprednostňoval školskú výchovu a vzdelávanie pred výchovou domácou. Školská výchova má veľké sociálne výhody a priaznivý vplyv na rozumový vývoj žiaka v školskom kolektíve. V škole sa podľa neho kladú základy priateľstva, ušľachtilej ctižiadosti a výhodné je i zdravé závodenie žiakov medzi sebou.

„Predovšetkým si budúci rečník, ktorý bude musieť žiť medzi veľkým množstvom ľudí a byť pred očami všetkých, zvykne od mladosti (v škole) nemať strach z ľudí a nebude samotársky žiť ako by sa bál svetla . . . Pripoj k tomu ešte aj to, že doma sa môže naučiť len to, čo sa mu ukladá, v škole aj to, čo sa ukladá iným. Denne bude počúvať, mnoho schvaľovať, mnoho opravovať. Bude mať prospech z toho, keď budú niekoho kárať pre lenivosť alebo chváliť pre príčinlivosť.“
Školskú výchovu rozdeľuje na elementárny stupeň, vyšší literárny stupeň a rečnícky stupeň. Elementárna škola bola pre deti zámožných rodín vo veku od siedmich až do dvanástich rokov a vyučoval v nej magister. Stredná literárna škola pre mládež do šestnástich rokov na ňu nadväzovala a bola riadená gramatikom. Posledným stupňom bola škola vysoká, kde mladý muž študoval do 21 rokov pod vedením rétora.

Zdôrazňoval veľký význam výchovy v rannom veku (od siedmeho roka), pretože pamäť dieťaťa v tomto veku je vysoko výkonná a v tomto období je potrebná i zvýšená pozornosť rozvoju detskej reči, čo sa neskôr odrazí na prejave dokonalého rečníka. Pamäť dieťaťa má podľa Quintiliána dve vlastnosti: ľahko si osvojuje poznatky a verne uchováva poznatky staré. Potrebuje však stále cvičenie. Pre cvičenie pamäte nedoporučuje memorovanie mechanické, ale také, pri ktorom sa najprv látka rozčlení podľa svojho myšlienkového obsahu. Jednotlivé časti sa potom deti majú učiť hlasným opakovaním.
Zdôrazňuje aj úlohu ženy pri výchove malých detí. Oceňuje nadanie detí – neschopnosť je podľa neho len zriedkym javom. Učenie jazyka a hudobná výchova podľa neho tiež prispievajú k pestovaniu kvality hlasu, rytmike reči a k celkovému výrazu a jazykovému citu. Za dôležitý základ vzdelania považuje nielen gréčtinu a grécku kultúru, ale i hudbu a matematiku.

Quintilianus podrobne rozpracoval aj otázky metodiky vyučovania a formuloval množstvo didaktických pravidiel a princípov. Vyučovanie má mať podľa neho presne stanovený postup. Činnosti sa majú striedať, pretože zmena teší a obveseľuje. Doporučuje súčasný výcvik čítania a písania a časté cvičenie pamäti. Pri výuke čítania si má dieťa osvojovať najprv jednotlivé písmená. Potom nasleduje slabikovanie a spájanie slabík do slov. Až na záver by sa mali čítať celé vety a články. Čítanie ba sa malo učiť zároveň s písaním.

Štúdium gramatiky sa podľa Quintiliana má začínať gréčtinou a až potom nasleduje latinská gramatika. Geometria a aritmetika prispievajú k rozvoju logického myslenia a gymnastikou získava rečník obratnosť vo vystupovaní na verejnosti. Dôležité sú pritom metódy napodobňovania (imitatio), teoretického návodu (ars) a praktického cvičenia (exercitatio), ktoré považuje za najdôležitejšie.
Vrcholom znalosti histórie je vzdelanie rozumové. Znalosť filozofie zas prispieva k výchove ušľachtilého rečníka a mravne dokonalého občana, vzdelaného vojvodcu, obratného štátnika a politika, filozofa i umelca v jednej osobe.
3.1 Výchova rečníka
Vo svojom diele sa zameriava najmä na výchovu rečníka, ktorý by mal mať dobrú výslovnosť, uhladený prejav a vysokú úroveň myslenia. V rečníkovi sa podľa neho má spojiť najlepšia duša a najvyšší rečnícky talent Quintilianus mal veľké zásluhy na modernizácii rečníckeho vzdelania. Rečnícke školy mali už charakter špeciálnej odbornej školy. Jej absolventi sa uplatňovali na rozličných stupňoch verejnej správy, v administratíve, ako advokáti aj ako učitelia stredných škôl.

3.2 Osobnosť učiteľa
Quintilianus kladie vysoké požiadavky na učiteľov, ktoré zhrnul v druhej kapitole druhej knihy pod názvom – Mravy a povinnosti učiteľa.. Učiteľ sa má vyznačovať hlbokým vzdelaním, láskou k deťom, trpezlivosťou v pedagogickej práci, má byť dobrým osobným príkladom žiakov a vyznačovať sa dokonalou znalosťou detí. Mal by mať k žiakom náročný, ale súčasne i otcovský vzťah. Má sa neustále pozerať na individuálne vlastnosti žiakov. Musí zachovávať rozumnú mieru v pochvale i káraní a nemal by trestať telesne. Jeho kázeň by mala byť mierna. Od žiakov by nemal vyžadovať úlohy prevyšujúce ich sily. Pri opravovaní chýb by učiteľ nemal byť drsný alebo dokonca urážlivý, pretože niektorí vytýkajú chyby tak, ako by nenávideli. Mal by rád odpovedať na otázky tých, čo sa pýtajú a klásť otázky tým, čo sa nepýtajú. Prísnosť učiteľa nemá byť nevľúdna a jeho láskavosť ľahkomyseľná. Učiteľ sa má vyvarovať nadmerného chvatu v školskej práci. Najlepšou možnosťou ako deti zamestnať sú hry. Významný prvok v Quintilianovej teórii je požiadavka, aby každý učiteľ postupoval so žiakmi od školy elementárnej vyššie. Podľa neho by si všetci učitelia aj z rôznych škôl mali byť rovní.

„Nech sám povie každý deň niečo, ba mnoho, čo by si poslucháči mohli odniesť. Aj keď totiž čítanie poskytuje dosť príkladov na napodobnenie, predsa len ono živé slovo, ako sa hovorí, živí plnšie, najmä pri učiteľovi, ktorého žiaci, ak sú správne vychovaní, milujú a ctia si ho. A ťažko sa dá povedať, o čo radšej napodobňujeme tých, ktorých zbožňujeme.“

Okrem toho, že Quintilian kladie požiadavky na osobnosť učiteľa, vo svojom diele sa vyznáva i s prianím , akého žiaka by chcel mať. Je to úvaha, z ktorej citoval i J. A. Komenský vo svojej Veľkej Didaktike:
„Ja by som si prial, aby mi bol zverený taký chlapec, ktorého povzbudí chvála, ktorého teší sláva, ktorý plače, keď je druhými prekonaný. Ten bude môcť byť živený ctižiadosťou, toho bude trápiť dohováranie, toho povzbudí odmena. Všetkým sa však musí dopriať odpočinok, nielen preto, že neexistuje tvor, ktorý by mohol vydržať nepretržitú námahu, a že i to, čo nemá cit a dušu, sa uvoľňuje striedavým kľudom, aby mohlo zachovať silu, ale i preto, že sa láska ku štúdiu opiera o vôľu, ktorá sa nedá vynútiť“

4. Quintilianus a jeho dielo
Pedagogické skúsenosti gréckych filozofov i svoje vlastné názory na výchovu objasnil v spise Institutionis oratorise libri duodecim – Dvanásť kníh o výchove rečníka. Výchove sa venuje najmä v prvých dvoch knihách – 1. kniha – Základy rečníctva, 2. kniha - Zaoberá sa v nich základnými metodologickými, pedagogickými i etickými otázkami výchovy a vzdelávania. Jeho dielo je označované aj ako prvá systematická didaktika.
Quintilianove spisy nadlho prežili rímske obdobie. Kniha bola známa aj za Karola Veľkého, kedy slúžila ako učebnica. Toto významné dielo sa časom stratilo a upadlo do zabudnutia. Objavil ho až v roku 1415 alebo 1417 humanista Poggius Bracciolini v kláštore St. Gallen vo Švajčiarsku. Neskôr sa stalo najmä u humanistov veľkou autoritou v pedagogickej oblasti.

Quintilianus mal vo svojej dobe podstatný vplyv najmä na jazykovú prax. V značnej miere ovplyvnil európskych mysliteľov. Predovšetkým Erasma Rotterdamského, ale i reformátora nemeckej školy Filipa Melanchtona a mnohých ďalších pedagógov a zakladateľov neskorších dôb. Mnoho myšlienok od neho prebral i J. A. Komenský.