Komunikácia sluchovo postihnutých

Ľudia s vážnym sluchovým postihnutím používajú iný komunikačný systém ako väčšina, preto je ich dorozumievanie s ostatnými ľuďmi ťažké.

Sluchovo postihnutí ľudia používajú dvojaký jazykový systém (Vágnerová, 2000):
1) Verbálna komunikácia:
• Artikulovaná, orálna reč využíva zvyšky sluchu a odpozeranie. Jej zvládnutie je veľmi ťažké, pre nepočujúcich je nevyhovujúcim komunikačným prostriedkom, ale má výhodu v tom, že jej rozumejú ostatní ľudia. Osvojenie či uchovanie schopnosti komunikovať orálnym spôsobom je pre človeka s ťažkým sluchovým postihnutím veľmi obtiažne, pretože chýba najdôležitejší predpoklad – ľahkosť vnímania verbálneho vyjadrenia, resp. kontroly vlastného prejavu. Pre nepočujúcich (
eventuálne osoby so zvyškami sluchu) je orálna reč v zásade nevyhovujúcim komunikačným prostriedkom, ktorý sa učí preto, aby neboli v majoritnej spoločnosti tak veľmi izolovaní. Miera motivácie k osvojovaniu môže byť rôzna, závisí na schopnostiach a skúsenostiach jedinca. Väčšiu snahu o dorozumenie a bohatšiu slovnú zásobu mali deti, ktoré mali dobrú inteligenciu, podnetné rodinné prostredie a navštevovali bežnú základnú školu.) Impulzom k zlepšeniu orálnej reči môže byť prechod do prostredia počujúcich, napriek tomu, že je táto situácia prežívaná ako nepríjemná a stresujúca.

Problémy pri komunikácii s počujúcim
Komunikácia s počujúcim a plynule hovoriacim partnerom predstavuje radu problémov:
- Percepcia reči a jej porozumenie. Kompenzačným zmyslom ťažko sluchovo postihnutého je zrak. Z tohto dôvodu je podmienkou prijateľného porozumenia vizuálny kontakt s komunikačným partnerom. Pokiaľ nie je nadviazaný, je potrebné ho iniciovať dotykom. Sluchovo postihnutý človek je nútený využívať náhradný spôsob, odpozorovania kiném (= pohyb úst pri artikulácii), eventuálne obmedzené a obtiažne sluchové percepcie. Obidve uvedené varianty sú psychicky veľmi náročné a vyčerpávajúce a ani ich efekt nie je taký, aby kompenzoval zvýšenú námahu. Táto skutočnosť ovplyvňuje postoj sluchovo postihnutého k orálnej komunikácii. Na problémy v porozumení aj na značnú náročnosť tejto činnosti reagujú podráždením. Napätie vyvolané námahou zvyšuje ako ich úzkosť, tak sklon k afektívnym výbuchom alebo k inej skratovej situácii. Tieto prejavy môžeme interpretovať ako dôsledky nezvládnutej záťažovej situácii. Pre sluchovo postihnutých je aj bežná komunikácia stresom, čo je pre počujúceho človeka ťažko predstaviteľné.
- Odpozorovanie je veľmi ťažkým spôsobom vnímania hovorovej reči. Nedá sa využívať vždycky za všetkých okolností. Zrakom nie je možné určiť presne všetky hlásky: niektoré znejú odlišne (p, m, p), aj keď ich kinéma ( artikulačný pohybový vzorec) vyzerá rovnako, iné nemajú žiadny viditeľný artikulační pohyb (ch), a preto ľahko dochádza o zámene. Pohyb pier sa pri bežnom rozhovore rýchlo mení a jednotlivé kinémy miznú skôr, než ich človek stačí dekódovať. Odpozorovanie je pochopiteľne možné len v komunikácii s jednotlivcom, v priamom zrakovom kontakte, rozhovor s väčšou skupinou ľudí nie je týmto spôsobom realizovateľný. Predpokladá sa, že odpozorovaním môžeme zachytiť maximálne 30% informácií. Odpozoruvávať bez prestávky je možné maximálne 30 minút.
- Sluchovo postihnutí majú obmedzenú možnosť porozumieť kontextu komunikácie, ktorý je pre počujúcich samozrejmosťou. Nemôžeme ho dosiahnuť ani odpozorovaním, ani limitovanou sluchovou percepciou. Odpozorovaním nie je možné získať informácie o neverbálnych charakteriskách informácií, napr. intonácia hlasu.
- Aktívny verbálny prejav je tiež obtiažny. Aby si ich jedinec s vrodeným postihnutím osvojil, musí často využívať aj zapamätanie kombinácie pohybov hovoridiel a vibrácií, ktoré sú súčasťou vyslovenia určitého slova. Výuka a rozvoj hovorovej reči sú pri závažne sluchovo postihnutých veľmi náročné a málo efektívne.

Problémy, ktoré tento človek má, môžeme zhrnúť do niekoľkých bodov:

- Fonologická oblasť. Bez sluchovej kontroly vlastného rečového prejavuje len ťažko možné koordinovať dýchanie a fonáciu, a preto nie je možné dosiahnuť presné artikulovanie. Nie je možné dobre vnímať, a preto ani napodobniť, melódiu reči. Hlasový prejav preto býva horšie zrozumiteľný, nápadná býva tiež jeho monotónnosť. Aj v prípade neskôr ohluchnutého človeka sa kvalita reči po zvukovej stránke postupne výrazne zhoršuje. K úplnej presnosti nestačí iba pamäť. Možnosť sluchovej kontroly vlastného verbálneho prejavu je dôležitá aj pre primeranú hlasitosť reči. Ďalším problémom je rôznosť znenia niektorých hlások v rámci určitého zoskupenia. Ľudia s prelingválnou ťažkou sluchovou vadou často riadia svoju výslovnosť podľa písanej podoby slova, pretože inú nepoznajú.
- Sémantická oblasť. Sluchovo postihnutí často presne nechápu význam jednotlivých slov, a preto si ich zamieňajú či ich nesprávne používajú, majú menšiu slovnú zásobu. Obmedzený býva hlavne aktívny slovník, tj. množstvo slov, ktoré človek sám používa vo svojom zdieľaní. Značným problémom je pochopenie významu slov vo vzťahu k určitému kontextu.
- Syntaktická oblasť. Sluchovo postihnutí nemôžu mať zafixovanú znalosť gramatických pravidiel ani citlivosť k ich používaniu, nedodržiavajú správnu vetnú stavbu. Preto nepoužívajú správne rôzne gramatické tvary a nezachovávajú slovosled. Ich verbálny, ale aj písaný prejav často krát býva veľmi zjednodušený. Príčinou je obmedzené množstvo dôkladného osvojenia jazyka. Nejde však o prejav nedostatku inteligencie! Niekedy ovplyvňuje syntax gramatická odlišnosť znakovej reči, ktorá je sluchovo postihnutému bližšia.
- Pragmatická zložka je sociálne - rečovou kompetenciou, ide o komunikačné využitie jazykových kompetencií, ich adekvátnosť a efektivitu. Vzhľadom ku značným problémom v osvojovaní hovorenej reči je zákonite narušená aj táto zložka.