Všetky tieto obmedzenia majú nakoniec často za následok, že si sluchovo postihnutí neosvoja tento jazykový systém natoľko dobre, aby mohli plne využívať jeho písanú a tlačenú podobu ako prostriedku prijateľne účinnej komunikácie, resp. zdroje informácií. Problémy v porozumení obsahu sa prejavujú i pri práci s vizuálne prezentovaným textom, ktorý je síce možné vnímať bez problémov, ale pochopiť jeho obsah je obtiažne.

2) Neverbálna komunikácia: mimika a pantomimika – významný spôsob komunikácie sluchovo postihnutých.
• Znakovú reč (posunková reč) založenú na vizuálno-pohybovom kóde s kodifikovanou sústavou znakov daných základnými polohami, pohybmi rúk so sprievodom tvárovej mimiky, okrem polôh a pohybov celej ruky sa uplatňujú hlavne rôzne zmeny polôh prstov. Osvojovanie znakovej reči je veľmi náročné, nemožno sa ju naučiť doma. Znakový systém má určité obmedzenia – jednotlivé znaky sú často mnohoznačné a znakový jazyk má odlišnú gramatiku. Pre ťažko sluchovo postihnutých je znaková reč výhodným komunikačným prostriedkom, pretože ju môžu využívať bez väčšej námahy. (Samozrejme iba vtedy, ak na svojho partnera vidia.) Nevýhodou je obmedzení počet ľudí, ktorí tento spôsob komunikácie poznajú. Človek, ktorý by sa nedokázal dorozumieť inak, by bol do značnej miery komunikačne a informačne izolovaný. Posunky na dorozumievanie začínajú spontánne používať už veľmi malé sluchovo postihnuté deti. Už vo veku kojencov sa tieto deti snažia upútať pozornosť opakovaním určitých gest, ktoré môžu mať význam informácie (Petito a Marentette, 1991). Znakovú reč sa obvykle učia neskôr, hlavne ak nemajú rovnako postihnutých rodičov, ktorí by s nimi od začiatku ich života týmto spôsobom komunikovali. Počujúci rodičia si musia znakovú reč najprv sami osvojiť, preto nemôžu dieťa stimulovať tak, ako by bolo treba. Ďalším dôvodom je aj obvykle neskoršia doba diagnostikovania poruchy (najčastejšie vo veku batoľaťa). Znaková reč je, v porovnaní s hovorenou rečou, zjednodušeným a úspornejším systémom komunikácie.

Najdôležitejšie rozdiely a obmedzenia môžeme zhrnúť do niekoľkých bodov:
- posunky nie sú tak výrazovo presné ako slovné označenia, sú mnohoznačnejšie a menej diferencované,
- posunková reč podáva menej informácií,
- posunková reč minimálne diferencuje úroveň abstrakcie, nerozlišuje podstatne konkrétne a všeobecné pojmy,
- posunková reč má chudobnú a nepresnú skladbu,
- posunková reč je agramatická,
- posunková reč je vlastne izolujúcim faktorom, pretože jej väčšina bežnej populácie nerozumie.

Ďalšou formou komunikácie je znaková reč, ktorá je doslovným prekladom orálneho informovania. Vyjadruje pomocou znakov aj jednotlivé gramatické kategórie príslušného jazykového systému. Pre nepočujúceho, ktorý dobre nepozná daný jazyk, nemusí byť dostatočne zrozumiteľná, napriek tomu, že ju môže bez problémov vnímať. Prstová abeceda ja založená na podobnom princípe. Jeden znak predstavuje jedno písmeno, z písmen je potrebné zložiť slová. Ide o pomerne zdĺhavý spôsob vyjadrovania.
Za najvhodnejšiu je možné považovať variantu totálnej komunikácie, ktorá využíva všetky uvedené varianty, pri rešpektovaní možnosti a predpokladov každého sluchovo postihnutého jedinca.