Komunikácia sluchovo postihnutých

Úvod

O tom, ako komunikujú nepočujúci, či už vo svojom svete bez významov, ktoré sú nesené zvukom alebo vo svete našom, o tom vieme zatiaľ stále veľmi málo. U nás sa touto problematikou hlbšie rozhodli zaoberať lingvisti.
Sluchovo postihnutý sa pri komunikácii odlišujú od počujúcich predovšetkým pohybmi rúk a mimických svalov, taktiež ešte polohou hlavy a hornej časti trupu
Náhodný a nezainteresovaný pozorovateľ takejto komunikácie býva obvykle naklonený názoru, že nepočujúci používajú k dorozumievaniu hlavne gestá a mimiku, teda prostriedky neverbálnej komunikácie. Sústavnejšie pozorovanie a analýza komunikácie nepočujúcich, ale ukázala niečo iné: prostriedky, ktoré nepočujúci používajú ku komunikácii sú s neverbálnymi gestami a mimikou príbuzné len na prvý pohľad, svojou podstatou sú od nich odlišné a porovnateľné sú naopak s prostriedkami tých jazykov, ktoré používajú počujúci ľudia.

Takýto pohľad na dorozumievanie nepočujúcich je pomerne novodobý názor. Ešte lingvisti 1. pol. 20. a 30. rokov označovali komunikáciu „skupiny hluchonemých“ za niečo porovnateľné s gestami Indiánov. V roku 1957 psychológ Myklebust považuje „reč nepočujúcich“ za niečo menej ako bežnú reč. A človek, ktorý používa tento jazyk nikdy nenaplní všetky ľudské možnosti a preto je „menej ľudský“.
V dnešnej dobe tento názor neprevláda. Objavujú sa však problémy pri komunikácii sluchovo postihnutého a počujúceho.

„Ničomu som nerozumel a nebol som schopný sa s tými ľuďmi nijako dohovoriť. Pripadal som si stratený a bezmocný ...“
(pacient – cudzinec hospitalizovaný po úraze)

Sluchové postihnutie

Pod týmto pojmom rozumieme obmedzenú alebo úplnú stratu sluchu – zvukových podnetov.
Typy porúch sluchu v závislosti na spôsobe postihnutia sluchového aparátu:
- Prechodová vada. Postihnutie vnútorného a stredného ucha. Porucha v mechanickej časti sluchového aparátu. Dochádza tu len k zoslabeniu sluchového vnemu.
- Precepčná vada – postihnutie citlivých buniek Cortiho orgánu vnútorného ucha. Podstatné skreslenie sluchového vnemu.
- Koritikálne postihnutie sluchových funkcií – porušením časti CNS, ktorá sa zaoberá spracovaním zvukových podnetov.
Stupne sluchového postihnutia:
1. Hluchota – strata sluchu väčšia ako 110 dB. Vôbec nepočujú hovorenú reč.
2. Zbytky sluchu – strata sluchu väčšia ako 91 dB. Hovorenú reč počujú pomocou slúchadla.
3. Ťažká nedoslýchavosť - strata sluchu je v rozmedzí 71 – 90 dB. Používajú slúchadlo.
Komunikácia sluchovo postihnutých

Ľudia s vážnym sluchovým postihnutím používajú iný komunikačný systém ako väčšina, preto je ich dorozumievanie s ostatnými ľuďmi ťažké.

Sluchovo postihnutí ľudia používajú dvojaký jazykový systém (Vágnerová, 2000):
1) Verbálna komunikácia:
• Artikulovaná, orálna reč využíva zvyšky sluchu a odpozeranie. Jej zvládnutie je veľmi ťažké, pre nepočujúcich je nevyhovujúcim komunikačným prostriedkom, ale má výhodu v tom, že jej rozumejú ostatní ľudia. Osvojenie či uchovanie schopnosti komunikovať orálnym spôsobom je pre človeka s ťažkým sluchovým postihnutím veľmi obtiažne, pretože chýba najdôležitejší predpoklad – ľahkosť vnímania verbálneho vyjadrenia, resp. kontroly vlastného prejavu. Pre nepočujúcich (
eventuálne osoby so zvyškami sluchu) je orálna reč v zásade nevyhovujúcim komunikačným prostriedkom, ktorý sa učí preto, aby neboli v majoritnej spoločnosti tak veľmi izolovaní. Miera motivácie k osvojovaniu môže byť rôzna, závisí na schopnostiach a skúsenostiach jedinca. Väčšiu snahu o dorozumenie a bohatšiu slovnú zásobu mali deti, ktoré mali dobrú inteligenciu, podnetné rodinné prostredie a navštevovali bežnú základnú školu.) Impulzom k zlepšeniu orálnej reči môže byť prechod do prostredia počujúcich, napriek tomu, že je táto situácia prežívaná ako nepríjemná a stresujúca.

Problémy pri komunikácii s počujúcim
Komunikácia s počujúcim a plynule hovoriacim partnerom predstavuje radu problémov:
- Percepcia reči a jej porozumenie. Kompenzačným zmyslom ťažko sluchovo postihnutého je zrak. Z tohto dôvodu je podmienkou prijateľného porozumenia vizuálny kontakt s komunikačným partnerom. Pokiaľ nie je nadviazaný, je potrebné ho iniciovať dotykom. Sluchovo postihnutý človek je nútený využívať náhradný spôsob, odpozorovania kiném (= pohyb úst pri artikulácii), eventuálne obmedzené a obtiažne sluchové percepcie. Obidve uvedené varianty sú psychicky veľmi náročné a vyčerpávajúce a ani ich efekt nie je taký, aby kompenzoval zvýšenú námahu. Táto skutočnosť ovplyvňuje postoj sluchovo postihnutého k orálnej komunikácii. Na problémy v porozumení aj na značnú náročnosť tejto činnosti reagujú podráždením. Napätie vyvolané námahou zvyšuje ako ich úzkosť, tak sklon k afektívnym výbuchom alebo k inej skratovej situácii. Tieto prejavy môžeme interpretovať ako dôsledky nezvládnutej záťažovej situácii. Pre sluchovo postihnutých je aj bežná komunikácia stresom, čo je pre počujúceho človeka ťažko predstaviteľné.
- Odpozorovanie je veľmi ťažkým spôsobom vnímania hovorovej reči. Nedá sa využívať vždycky za všetkých okolností. Zrakom nie je možné určiť presne všetky hlásky: niektoré znejú odlišne (p, m, p), aj keď ich kinéma ( artikulačný pohybový vzorec) vyzerá rovnako, iné nemajú žiadny viditeľný artikulační pohyb (ch), a preto ľahko dochádza o zámene. Pohyb pier sa pri bežnom rozhovore rýchlo mení a jednotlivé kinémy miznú skôr, než ich človek stačí dekódovať. Odpozorovanie je pochopiteľne možné len v komunikácii s jednotlivcom, v priamom zrakovom kontakte, rozhovor s väčšou skupinou ľudí nie je týmto spôsobom realizovateľný. Predpokladá sa, že odpozorovaním môžeme zachytiť maximálne 30% informácií. Odpozoruvávať bez prestávky je možné maximálne 30 minút.
- Sluchovo postihnutí majú obmedzenú možnosť porozumieť kontextu komunikácie, ktorý je pre počujúcich samozrejmosťou. Nemôžeme ho dosiahnuť ani odpozorovaním, ani limitovanou sluchovou percepciou. Odpozorovaním nie je možné získať informácie o neverbálnych charakteriskách informácií, napr. intonácia hlasu.
- Aktívny verbálny prejav je tiež obtiažny. Aby si ich jedinec s vrodeným postihnutím osvojil, musí často využívať aj zapamätanie kombinácie pohybov hovoridiel a vibrácií, ktoré sú súčasťou vyslovenia určitého slova. Výuka a rozvoj hovorovej reči sú pri závažne sluchovo postihnutých veľmi náročné a málo efektívne.

Problémy, ktoré tento človek má, môžeme zhrnúť do niekoľkých bodov:

- Fonologická oblasť. Bez sluchovej kontroly vlastného rečového prejavuje len ťažko možné koordinovať dýchanie a fonáciu, a preto nie je možné dosiahnuť presné artikulovanie. Nie je možné dobre vnímať, a preto ani napodobniť, melódiu reči. Hlasový prejav preto býva horšie zrozumiteľný, nápadná býva tiež jeho monotónnosť. Aj v prípade neskôr ohluchnutého človeka sa kvalita reči po zvukovej stránke postupne výrazne zhoršuje. K úplnej presnosti nestačí iba pamäť. Možnosť sluchovej kontroly vlastného verbálneho prejavu je dôležitá aj pre primeranú hlasitosť reči. Ďalším problémom je rôznosť znenia niektorých hlások v rámci určitého zoskupenia. Ľudia s prelingválnou ťažkou sluchovou vadou často riadia svoju výslovnosť podľa písanej podoby slova, pretože inú nepoznajú.
- Sémantická oblasť. Sluchovo postihnutí často presne nechápu význam jednotlivých slov, a preto si ich zamieňajú či ich nesprávne používajú, majú menšiu slovnú zásobu. Obmedzený býva hlavne aktívny slovník, tj. množstvo slov, ktoré človek sám používa vo svojom zdieľaní. Značným problémom je pochopenie významu slov vo vzťahu k určitému kontextu.
- Syntaktická oblasť. Sluchovo postihnutí nemôžu mať zafixovanú znalosť gramatických pravidiel ani citlivosť k ich používaniu, nedodržiavajú správnu vetnú stavbu. Preto nepoužívajú správne rôzne gramatické tvary a nezachovávajú slovosled. Ich verbálny, ale aj písaný prejav často krát býva veľmi zjednodušený. Príčinou je obmedzené množstvo dôkladného osvojenia jazyka. Nejde však o prejav nedostatku inteligencie! Niekedy ovplyvňuje syntax gramatická odlišnosť znakovej reči, ktorá je sluchovo postihnutému bližšia.
- Pragmatická zložka je sociálne - rečovou kompetenciou, ide o komunikačné využitie jazykových kompetencií, ich adekvátnosť a efektivitu. Vzhľadom ku značným problémom v osvojovaní hovorenej reči je zákonite narušená aj táto zložka.
Všetky tieto obmedzenia majú nakoniec často za následok, že si sluchovo postihnutí neosvoja tento jazykový systém natoľko dobre, aby mohli plne využívať jeho písanú a tlačenú podobu ako prostriedku prijateľne účinnej komunikácie, resp. zdroje informácií. Problémy v porozumení obsahu sa prejavujú i pri práci s vizuálne prezentovaným textom, ktorý je síce možné vnímať bez problémov, ale pochopiť jeho obsah je obtiažne.

2) Neverbálna komunikácia: mimika a pantomimika – významný spôsob komunikácie sluchovo postihnutých.
• Znakovú reč (posunková reč) založenú na vizuálno-pohybovom kóde s kodifikovanou sústavou znakov daných základnými polohami, pohybmi rúk so sprievodom tvárovej mimiky, okrem polôh a pohybov celej ruky sa uplatňujú hlavne rôzne zmeny polôh prstov. Osvojovanie znakovej reči je veľmi náročné, nemožno sa ju naučiť doma. Znakový systém má určité obmedzenia – jednotlivé znaky sú často mnohoznačné a znakový jazyk má odlišnú gramatiku. Pre ťažko sluchovo postihnutých je znaková reč výhodným komunikačným prostriedkom, pretože ju môžu využívať bez väčšej námahy. (Samozrejme iba vtedy, ak na svojho partnera vidia.) Nevýhodou je obmedzení počet ľudí, ktorí tento spôsob komunikácie poznajú. Človek, ktorý by sa nedokázal dorozumieť inak, by bol do značnej miery komunikačne a informačne izolovaný. Posunky na dorozumievanie začínajú spontánne používať už veľmi malé sluchovo postihnuté deti. Už vo veku kojencov sa tieto deti snažia upútať pozornosť opakovaním určitých gest, ktoré môžu mať význam informácie (Petito a Marentette, 1991). Znakovú reč sa obvykle učia neskôr, hlavne ak nemajú rovnako postihnutých rodičov, ktorí by s nimi od začiatku ich života týmto spôsobom komunikovali. Počujúci rodičia si musia znakovú reč najprv sami osvojiť, preto nemôžu dieťa stimulovať tak, ako by bolo treba. Ďalším dôvodom je aj obvykle neskoršia doba diagnostikovania poruchy (najčastejšie vo veku batoľaťa). Znaková reč je, v porovnaní s hovorenou rečou, zjednodušeným a úspornejším systémom komunikácie.

Najdôležitejšie rozdiely a obmedzenia môžeme zhrnúť do niekoľkých bodov:
- posunky nie sú tak výrazovo presné ako slovné označenia, sú mnohoznačnejšie a menej diferencované,
- posunková reč podáva menej informácií,
- posunková reč minimálne diferencuje úroveň abstrakcie, nerozlišuje podstatne konkrétne a všeobecné pojmy,
- posunková reč má chudobnú a nepresnú skladbu,
- posunková reč je agramatická,
- posunková reč je vlastne izolujúcim faktorom, pretože jej väčšina bežnej populácie nerozumie.

Ďalšou formou komunikácie je znaková reč, ktorá je doslovným prekladom orálneho informovania. Vyjadruje pomocou znakov aj jednotlivé gramatické kategórie príslušného jazykového systému. Pre nepočujúceho, ktorý dobre nepozná daný jazyk, nemusí byť dostatočne zrozumiteľná, napriek tomu, že ju môže bez problémov vnímať. Prstová abeceda ja založená na podobnom princípe. Jeden znak predstavuje jedno písmeno, z písmen je potrebné zložiť slová. Ide o pomerne zdĺhavý spôsob vyjadrovania.
Za najvhodnejšiu je možné považovať variantu totálnej komunikácie, ktorá využíva všetky uvedené varianty, pri rešpektovaní možnosti a predpokladov každého sluchovo postihnutého jedinca.
Záver

„Je veľmi ťažké nepočuť a pritom žiť s ľuďmi, ktorí sa navzájom dorozumievajú zvukovým jazykom. Človek má pocit, ako by žil za sklom: môže sledovať, čo ostatní robia, ale nevie, prečo to robia a o čom spolu hovoria.)
(Strnadová, 1995, s. 22)

Žiaden ľudský vzťah nebýva bezproblémový a taktiež ani vzťah medzi sluchovo postihnutými a počujúcimi nie je výnimkou. Nepríjemná skúsenosť s jazykovou bariérou vedie nepočujúceho k snahe izolovať sa od počujúcich. Vytvárajú si voči počujúcim obranný či podozrievavý postoj.
Niektorým nedorozumeniam nemôžeme zabrániť. Našou úlohou však nie je vytvoriť si dokonalú šablónu správania voči sluchovo postihnutému. Dôležité však je prejaviť sa voči takému človeku s láskou a porozumením. Musíme sa učiť vedieť ľuďom prejaviť, že sú hodnotní a potrební. O to viac pri ľuďoch, ktorí sú akýmkoľvek spôsobom postihnutý.
Nenechajme sa odradiť odlišnosťou!

Zoznam použitej literatúry

1. Vágnerová Marie, Psychopatologie pro pomáhajíci profese,
2. Končeková, Patopsychológia,
3. Gordošová, J., Špeciálna pedagogika,
4. Sovák, M., Logopedie předškolního věku,
5. Sovák, M. a kol., Logopedie – metodika a didaktika,
6. internetové články (ČDS 4, 1996, s. 58-60.).