Kto je sluchovo postihnutý?

Počujúci človek nevie dostatočne oceniť význam sluchu, lebo si neuvedomuje nepriaznivé následky absencie alebo čiastočného narušenia sluchu na vzťah s prostredím. Pre počujúceho je samozrejmé zachytávať zvuky – či už doma, v práci, v prírode alebo inde, sluhom vníma aj reč ostatných ľudí. U sluchovo postihnutého človeka je to však ináč.
Obvykle platí, že čím ťažšia je sluchová porucha , o to väčšie sú obmedzenia postihnutého človeka v medziosobnostných kontaktoch a spravidla býva narušená aj jeho komunikácia.

Sluchové postihnutia v detskom a mládeneckom veku

Sluchové postihnutie má odlišné následky ak vznikne v detskom veku (vrodená hluchota – nedoslýchavosť )alebo v dospelosti. Vek, v ktorom narušenie nastalo je zvlášť dôležitý, pretože významnou mierou ovplyvňuje vývin osobnosti jedinca. Čím v rannejšom veku porucha vzniká, tým horšie sú jej následky a vplyvy na normálny psychický vývin. Ak narušenie sluchu nastane pred vývinom slovnej zásoby, veľmi negatívne vplýva na vývin dieťaťa, lebo kojenec nemá vyvinuté regulačné mechanizmy, ktorými by mohol eliminovať rušivé javy vo svojich sociálnych vzťahoch a takto sa brániť následkom sluchového postihnutia.
Nepočujúce deti nepočujúcich rodičov majú dobré postavenie v rodine, lebo ich komunikačné zručnosti sa vyvíjajú od začiatku bez problémov.
Ak narušenie sluchu vzniká u dieťaťa po získaní základov slovnej zásoby ( v 3. až 4. roku života) alebo v ďalších rokoch následky sú miernejšie, lebo kognitívne funkcie a rečové kompetencie sú u neho už rozvinuté. Problémy predsa len môžu vzniknúť zmenami vo vzťahoch postihnutého, lebo jeho komunikačné možnosti sú obmedzené, čo mu často spôsobuje psychickú záťaž.
Následky narušenia sluchu sú ovplyvnené podmienkami sociálneho prostredia, predovšetkým blízkymi osobami z rodiny postihnutého, ale aj všetkými inštitúciami, ktoré dobre pôsobia na starostlivosť, stimuláciu alebo podporu sluchovo postihnutých. Napr. pedoaudiologická poradňa môže poskytovať cenné rady rodičom sluchovo postihnutého kojenca. Anomáliam v psychickom vývine sa môžeme vyhnúť, ak je v rannom veku začatá špeciálnopedagogická a terapeutická starostlivosť, ktorá je neskôr rozvíjaná.

Typy a stupne sluchových porúch

„Rozlišujeme nasledovné typy sluchových postihnutí:
a)Prevodová nedoslýchavosť
b)Percepčná nedoslýchavosť (senzorická)
c)Kombinovaná prevodovo – percepčná nedoslýchavosť
d)Hluchota“ (Leonhardt, A. : Úvod do pedagogiky sluchovo postihnutých. Bratislava, Sapientia 2001, s. 48)

Typy sluchových porúch možno lokalizovať v sluchovom orgáne. Prevodová nedoslýchavosť sa môže vyskytnúť vo zvukovode, na bubienku alebo v strednom uchu. Častou príčinou týchto porúch sú zápaly stredného ucha alebo infekčné choroby stredného ucha. Skoro vo všetkých prípadoch možno prevodovú nedoslýchavosť lekárskou starostlivosťou zlepšiť tak, že postihnutá osoba môže svoje počutie dostatočne využiť v sociálnom prostredí.
Percepčnú (senzorickú) nedoslýchavosť spôsobujú patologické zmeny v Cortiho ústroji alebo retrokocheárne zmeny v nervovej dráhe.“ (Leonhardt, A. : Úvod do pedagogiky sluchovo postihnutých. Bratislava, Sapientia 2001, s. 49). Jednoduché, lineárne zosilnenie intenzity zvuku napr. hlasnejším prehovorom, nezlepší počutie u percepčnenedoslýchavého človeka. Účinným pomocným prostriedkom sa môže stať slúchadlo, ale reálne predpoklady pre zlepšenie predpokladá nastavenie slúchadiel špecialistom – akustikom a tiež sluchová výchova resp. Sluchové tréningy, ktoré sú prispôsobené individuálnym potrebám postihnutého.
Pri kombinovanej prevodovo – percepčnej nedoslýchavosti je vzdušné vedenie zvukov viac narušené ako kostné vedenie. Dominuje narušenie percepcie zvukov, čo je príčinou poruchy sluchového vnímania.
Hluchota nie je osobitnou kategóriou sluchových porúch. Jej podstata je v poškodení sluchovej percepcie vysokého stupňa. Absolútna hluchota sa vyskytuje len zriedkavo a jej príčinou je funkčné vyradenie sluchového nervu alebo sluchového centra. „Približne 98% nepočujúcich ma zvyšky sluchu.“ (Leonhardt, A. : Úvod do pedagogiky sluchovo postihnutých. Bratislava, Sapientia 2001, s. 52)