Nedoslýchaví
Nedoslýchavosť môže postihnúť človeka v každom veku. Z pedagogického hľadiska za nedoslýchavého človeka považujeme takú osobu, ktorej poškodenie sluchového orgánu spôsobuje narušenie sluchového vnímania do tej miery, že pomocou sluchových protéz môže vnímať hovorenú reč aj keď obmedzene, auditívnou spätnou väzbou môže kontrolovať vlastnú reč.
Slovná zásoba u nedoslýchavých detí v porovnaní s ich počujúcimi rovesníkmi môže byť viac alebo menej obmedzená. Platí to pre pasívnu aj pre aktívnu slovnú zásobu. V slovnej zásobe nedoslýchavého prevažujú podstatné mená, najmenej frekventované sú príslovky, predložky a spojky. U sluchovo postihnutých môžeme pozorovať aj chybnú aplikáciu slov v bežnej reči a zriedkavý výskyt synonym.
Nedoslýchavé deti majú ťažkosti aj pri osvojovaní gramatických foriem a syntaktických štruktúr reči. Pretože majú výpadky z počutia, môžu štruktúru hovorenej reči vnímať iba útržkovite. Sú neisté v ohýbaní slov, skloňovaní podstatných mien a časovaní slovies.

Nepočujúci
Nepočujúci sú takí ľudia, ktorých sluchová porucha nastala v rannom detskom veku ( pre-, peri-, postnatálnom veku), pred osvojením reči v takej miere, že úplne stratili sluch, alebo ich sluchová funkcia bola ťažko narušená. Nepočujúci sa môžu naučiť komunikovať hovorenou rečou len s pomocou odborno-pedagogického usmernenia s použitím zručnosti v odzeraní. Zvuková stránka reči nepočujúcich ostáva aj pri dobrej starostlivosti narušená, lebo u nich nie je možná sebakontrola reči sluchovou cestou. Osobitnú pozornosť treba venovať vyvíjaniu slovnej zásoby a zdokonaľovaniu gramaticko – syntaktických foriem reči. Nepočujúce deti treba motivovať k reči komunikačnými zážitkami. Postupne by mali získať skúsenosť, hovorená reč im umožňuje nadväzovať nové kamarátstva a komunikovať s počujúcimi ľudmi.
Chyby v artikulácii nepočujúcich sú často zapríčinené neskorým začatím rečovej výchovy a prípadným neskorým začatím klasického spôsobu vyučovania artikulácie. Včasným začatím výchovy možno dosiahnuť lepšie výsledky v artikulácii nepočujúcich. Dôležitým predpokladom pre dosiahnutí pozitívneho vývinu artikulačných schopností je, aby nepočujúce dieťa dostalo slúchadlo a primeranú výchovu ešte v predrečovom štádiu vývinu reči. Toto môže zaručiť rozvoj jeho vrodených rečových schopností.
V súlade s úsilím nepočujúcich o emancipáciu môže sluchovo postihnutý človek nezávisle od závažnosti svojej sluchovej poruchy seba „definovať“ ako nepočujúceho, ak má pocit, že do tejto skupiny ľudí patrí. V rámci bilingválnej reči a za prvý jazyk pokladá posunkový jazyk, pomocou ktorého sa majú rozvinúť zručnosti v písanej a hovorenej reči. Pomocou posunkovej reči sa postihnutý človek stáva príslušníkom sociálnej skupiny, ktorú spája spoločný jazyk a kultúra.
Posunkový jazyk umožňuje nepočujúcim na rôznych väčších zhromaždeniach, masových podujatiach a konferenciách. V súčasnosti je posunkový jazyk považovaný za samostatný, plnohodnotný jazyk, ktorý spĺňa všetky jazykové funkcie. Jeho lexikálna a gramatická štruktúra je špecifická, ale nie je identická s lexikálnou a gramatickou štruktúrou hovorenej reči.

Vzdelávanie a výchova nepočujúcich

Ranná domáca výchova je komplexná podporná starostlivosť o sluchovo postihnuté dieťa ranného veku v domácom prostredím. Úlohou rannej domácej výchovy je zamedziť narušeniu sociálnych vzťahov medzi rodičmi sluchovo postihnutým dieťaťom, ktoré sa môžu vyskytnúť následkom neprimeraných očakávaní rodičov.
Výchova sluchovo postihnutých detí je tradične orientovaná na rozvoj hovorenej reči. Vo výchove sa používa posunková reč alebo posunková reč súbežne s hovorenou rečou.
Tradičné vzdelávacie inštitúcie sú školy pre nepočujúcich a školy pre nedoslýchavých. Pri mnohých z týchto škôl sú zriadené internáty pre žiakov zo širšieho okolia. Pri týchto školách sa môžu zriaďovať špeciálno – pedagogické poradne.