1.1.1.1.1 Formy DMO

Rozlišujú sa 4 základné typy DMO podľa D. Krejčířovej (Končeková , 2004):
1) Hypotonická forma DMO. Je to nespastická forma. Svalové napätie je veľmi nízke. Typické príznaky: šálový príznak (dieťaťu môžeme omotať paže okolo krku), príznak kružidla (môžeme mu pritiahnuť natiahnuté dolné končatiny stehnami až k bruchu) a príznak pásovca (dieťa možno stočiť do klbka).
2) Hypertonická forma DMO. Ide o spastickú formu, pri ktorej majú svaly zvýšený tonus, čiže napätie. Podľa toho, ktoré končatiny sú postihnuté, rozlišujeme diparézy (postihnutie oboch dolných končatín), hemiparézy (postihnutie polovice tela, teda oboch pravých alebo oboch ľavých končatín) a kvadruparézy (postihnutie všetkých štyroch končatín). Veľmi zlá prognóza z hľadiska očakávaného budúceho kognitívneho vývinu dieťaťa je u kvadruparéz, najlepšia u diparéz.
3) Forma mozočková. Zriedkavá forma s veľmi ťažkým pohybovým postihnutím. Vždy je prítomné postihnutie intelektu rôzneho stupňa.
4) Forma atetoidná. Pohybové postihnutie býva veľmi ťažké a zasahuje všetky svalové skupiny, vrátane motoriky reči. Prejavuje sa mimovoľnými, pomalými a krútivými alebo prerušovanými a trhavými pohybmi. Postihnutie intelektových schopností je zriedkavé.

1.1.1.1.2 Sociálne dôsledky DMO

Obmedzenie v oblasti motoriky a poškodenie reči podľa M. Vágnerovej má vplyv na socializáciu chorých s DMO. Majú málo sociálnych skúseností (často sú izolovaní v rodine alebo v ústavnom zariadení). Sociálny kontakt niekedy komplikujú ešte aj zmeny telesného vzhľadu a odlišnosť reakcií (hlavne mimovoľné zášklby). Zjavné postihnutie ľudí s DMO spôsobuje, že sú viac tolerovaní, na druhej strane sa od nich menej očakáva (Končeková, 2004).
Podľa M. Vágnerovej, deti s DMO môžu pri normálnom intelekte navštevovať bežnú školu. Môžu sa tu však objaviť mnohé problémy pri adaptácii, hlavne vo vzťahu so spolužiakmi – kvôli významnému obmedzeniu pohybu, odlišnostiam aktívneho rečového prejavu a neadekvátnym citovým reakciám (Končeková, 2004).
Podľa M. Vágnerovej menšie skúsenosti a iná sociálna akceptácia ľudí s DMO majú za následok rozvoj určitých osobnostných čŕt. Sú infantilnejší, závislejší, uzavretejší, a to nie primárne v dôsledku choroby, ale sekundárne pod vplyvom inej životnej situácie, štýlu výchovy v rodine a postojov rodičov a iných lúdi. Nepriaznivé hodnotenie môže negatívne ovplyvniť sebaúctu postihnutého človeka (Končeková, 2004).

1.1.1.2 Neuromuskulárne a svalové ochorenia

Medzi klinické príznaky tejto skupiny ochorenia patrí napr. periférna paréza (slabosť), hypotónia, atrofia svalovej hmoty, bolesti svalov, zmena konzistencie svalov, poruchy chôdze (tzv. kačacia chôdza), funkčné postihnutie atď.
Slabosť (paréza, plégia) sa prejavuje znížením vôľového ovládania, a tým aj sily. Miera slabosti je však napr. u centrálnej parézy (oproti periférnej) ovplyvňovaná ešte spasticitou, ktorá môže kolísať.
Medzi závažné chronické svalové ochorenie detského veku patrí myopatia, pri ktorej sa porucha hybnosti nachádza priamo vo svale (Jankovský, 2001).
Svalová dystrofia je ochorenie, ktoré spôsobuje postupný nezvratný úbytok svalov a znižovanie sily. Ľudia so svalovou dystrofiou sú odkázaní na pomoc takmer pri všetkých činnostiach, mnohí sa pohybujú iba na elektrických vozíkoch. Najťažšia forma svalovej dystrofie (Duchennova) postihuje prevažne chlapcov v skorom veku. Spôsobuje ťažkosti pri prehĺtaní a dýchaní. Už okolo dvadsiateho roku života musia, aby prežili, používať podporné dýchacie prístroje (Škorecová, 2004).

1.1.1.3 Vývin vrodene postihnutého dieťaťa

Vrodené postihnutie ovplyvňuje celkový psychický vývin dieťaťa viac než postihnutie získané v neskoršom veku (Vágnerová, 1993). Negatívne zasahuje do uspokojovania základných psychických potrieb dieťaťa (potreby stimulácie, potreby učenia, potreby trvalého citového vzťahu a potreby socializácie), modifikuje jeho základne stratégie a postoje k životu okrem iného aj tým, že zmení sociálne postoje ľudí v jeho okolí (hlavne rodičov).

1.1.1.3.1 Detský vek

V období dojčaťa hrozí, že postihnuté dieťa nebude dostatočne stimulované a citovo akceptované. Ohrozené sú teda: potreba premenlivosti (stimulačná deprivácia) a potreba istoty, stability, bezpečia (citová deprivácia).
V období batoľaťa sa dieťa uvoľňuje z mnohých väzieb a osamostatňuje sa (prvá emancipácia). Má to veľký význam pre rozvoj vedomia seba samého, pre rozvoj vlastnej identity. Postihnuté dieťa ako uvádza M. Vágnerová , môže mať emancipačné ťažkosti, a to v týchto troch oblastiach (Končeková, 2004):
- odpútanie z viazanosti na určité miesto,
- odpútanie z viazanosti na aktuálny kontakt s realitou,
- odpútanie z väzby na matku.

Nástup do školy na začiatku mladšieho školského veku znamená konfrontáciu postihnutého dieťaťa so spolužiakmi, väčšinou so zdravými. V tomto prípade dochádza k potvrdeniu odlišnosti ako stáleho negatívneho znaku osobnosti postihnutého dieťaťa a k uvedomeniu si nedostatkov v určitých kompetenciách. Integrácia dieťaťa do bežnej školy má však aj pozitívne dôsledky, lebo poskytuje dieťaťu socializačné skúsenosti blízke norme a pomáha pri prispôsobovaní spoločnosti zdravých, v ktorej bude v budúcnosti žiť. Voľba špeciálnej školy má tiež svoje výhody a nevýhody. Dieťa tu nie je natoľko stresované svojou odlišnosťou a sporom so zdravými spolužiakmi; výučba býva kvalitná a prispôsobená potrebám i možnostiam týchto detí. Dieťa si však zvykne na izoláciu od zdravých a nenaučí sa s nimi komunikovať. V škole sa kladie dôraz na výkon. Niektoré postihnuté deti môžu prikladať výkonu nadmerný význam a dochádza k fixácii na úspech, u iných môžu vznikať pocity menejcennosti alebo strachu zo zlyhania (Končeková, 2004).