1.4.3.2 Sociálna rehabilitácia

Človek, ako spoločenská bytosť, je v rámci ľudskej spoločnosti humanizovaný a socializovaný. To tiež platí o človeku s postihnutím. Veľmi teda záleží na jeho spoločenskom postavení, na roli, ktorú v spoločnosti plní, na tom, ako je spoločnosťou prijímaný. Ak má byť tento vzťah vyvážený, je úlohou rehabilitácie, aby bol človek s postihnutím schopný jednak prijať svoje postihnutie, chorobu, či znevýhodnenie a v maximálne možnej miere sa integrovať do spoločnosti. Tým je zachovaná optimálna kvalita jeho života, čo vedie k jeho životnej spokojnosti (sociálnemu komfortu) (Jankovský, 2001).
Sociálna rehabilitácia rieši problémy, ktoré platia všeobecne pre všetky skupiny ľudí so zdravotným postihnutím, ale tiež špecifické problémy podľa druhu a stupňa postihnutia. Uplatňuje metódu reedukácie (rozvoj poškodenej funkcie a zachovalých schopností), kompenzácia (náhrada postihnutej funkcie a zachovalej schopnosti) a akceptácia (prijatie života s postihnutím). Deje sa tak v rôznych inštitúciách, konkrétne v zdravotníckych zariadeniach, v zariadeniach a ústavoch sociálnej starostlivosti, v špeciálnych školách, pri práci, v rodine a v posledných rokoch stále viac v rámci neštátnych neziskových organizáciách (občianske združenia, obecné prospešné spoločnosti, a iné).

Súčasťou sociálnej rehabilitácie je taktiež vytváranie ekonomických a ďalších materiálnych podmienok pre samostatný život. Ďalej sem patrí priznanie invalidného dôchodku (čiastočného, plného) a ďalšie finančné príspevky. V neposlednom rade patrí do oblasti sociálnej rehabilitácie tiež služba osobnej asistencie (Jankovský, 2001).
Sociálnu rehabilitáciu chápeme širšie, ako celoživotný proces, v ktorom sa kombinuje rozvoj životných postojov, zámerov a zručností samostatne riešiť najrôznejšie životné situácie napriek zdravotnému postihnutiu a jeho dôsledkom. (Mamojka, 1997). Ako sme už v tejto kapitole spomínali, že človek s postihnutím sa má v maximálnej možnej miere integrovať do spoločnosti, môže to urobiť aj pomocou počítača.
Žiak, ktorý trpí neschopnosťou verbálnej komunikácie, môže pomocou počítača hovoriť s inými deťmi. Je tu prítomná komunikácia a handicapované dieťa prestáva byť pre ostatných v izolácii. Stáva sa zaujímavou osobou, s ktorou sa dá komunikovať (Jensen, 1994).

Človek je spoločenský tvor. Základom úspešného spoločenského života a pôsobenia je primerané získavanie a podávanie informácií. Jedinec, ktorý zápasí s problémami práve v tejto oblasti, sa automaticky stáva „outsiderom“ v spoločenskom dianí. Takéto postavenie významne ovplyvní jeho psychický aj somatický vývin. Vďaka neprestajne novším a dokonalejším výdobytkom technického pokroku sa ponúka stále väčšia šanca korigovať a kompenzovať problémy takého charakteru (Maňková – Michalková, 1999).

1.4.3.3 Pedagogická rehabilitácia

Pri socializácii človeka hraje výchova (edukácia) významnú rolu a nejde ju rozhodne vnímať len ako aktivitu, ktorá má vzťah len k detstvu či dospievaniu. I keď je výchova permanentný celoživotný proces a vzdelávanie je nutné chápať ako otvorený systém, predsa je pedagogická rehabilitácia najvýznamnejšia práve v období detstva a dospievania. Všetky tieto skutočnosti platia všeobecne a týkajú sa ako ľudí s postihnutím, tak intaktnej populácie (Jankovský, 2001).
J. Jesenský rozlišuje pôsobenie pedagogickej rehabilitácie jednak u osôb so získaným postihnutím, a jednak u ľudí so zdravotným postihnutím od narodenia. U osôb so získaným postihnutím je úsilie zamerané na návrat k pôvodnej línii cieľavedomého rozvoja osobnosti a o pedagogickej rehabilitácii sa hovorí až do doby, kedy sa človeku s postihnutím podarí znovu získať svoju identitu. Rozhodne to však nie je ľahký proces, ide o postupné odbúravanie odchýlok spôsobených získaným postihnutím, teda o obnovu normálneho vývoja osobnosti. Úplne iná je situácia u človeka so zdravotným postihnutím od narodenia. Takíto jedinci môžu zaostávať v čiastkových alebo celkových schopnostiach za intaktnou populáciou. V oboch prípadoch, ako u porúch získaných, tak u postihnutých od narodenia, znamená teda pedagogická rehabilitácia zámerné pôsobenie pedagogicko - psychologickými prostriedkami v zmysle reedukácie, teda v duchu úsilia o obnovenie normálneho stavu. Jedná sa teda o rehabilitáciu osobnosti, čím vzniká vhodný terén pre nástup špeciálnej výchovy a vzdelávania. Uvedená oblasť je doménou špeciálnej pedagogiky, ktorá sa podľa druhu postihnutia, ale i metód práce delí na jednotlivé „pédie“. Tak hovoríme o somatopédii (pre telesne postihnutých), psychopédii (pre mentálne postihnutých), etopédii (pre jedincov s poruchami chovania), tyflopédii (pre zrakovo postihnutých), surdopédii (pre sluchovo postihnutých) a logopédii (pre rečovo postihnutých). Špeciálna pedagogika berie na zreteľ také skutočnosti, že dochádza ku kombinácii postihnutí a v týchto prípadoch sa v špeciálne pedagogickej terminológii hovorí o viacnásobnom postihnutí (Jankovský, 2001).
Hlavná úloha pedagogickej rehabilitácie, je optimálny rozvoj osobnosti zdravotne postihnutých a ich sociálna, pracovná a kultúrna integrácia. Takíto jedinci sa tak môžu aktívne účastniť produktívneho života a nestojí na okraji spoločnosti. Sú aktívni v oblasti ekonomickej, sociálnej, politickej a kultúrnej.
Pedagogická rehabilitácia je tiež vnímaná ako návratný proces, „reedukácie“ usilujúci o obnovu normálneho vývoja osobnosti. Tento proces je cieľavedome organizovaný, a to najmä pôsobením pedagogicko – psychologických prostriedkov. V náväznosti na špeciálnu pedagogiku tak ide predovšetkým o rannú starostlivosť (včasná intervencia), školskú edukáciu a v neposlednej rade tiež o profesijné vzdelávanie, resp. prípravu, pričom za hlavnú časť pedagogickej rehabilitácie sa dá považovať dosiahnutie maximálneho možného vzdelania (Jankovský, 2001).

1.4.3.4 Pracovná rehabilitácia

Podľa J. Jankovského (2001), ak hovoríme o pracovnej rehabilitácii, tak nemáme na mysli len pracovnú prípravu (teda získavanie vedomostí, schopností a návykov, teda kvalifikáciu), ale mnoho širší proces, ktorý v sebe zahŕňa sústavnú starostlivosť venovanú ľuďom so zdravotným postihnutím, a to tak, aby sa mohli uplatniť v pracovnej činnosti (na trhu práce). Predpokladom toho je obnovenie pracovného potenciálu u ľudí, ktorí majú v dôsledku zdravotného postihnutia zmenenú pracovnú schopnosť alebo sú dokonca práce neschopní. Naliehavosť pracovnej integrácie je daná tiež tým, že práca patrí medzi základné (primárne) potreby človeka (potreba aktivity), a pokiaľ nie je táto potreba saturovaná, dochádza k frustrácii, či dokonca k stresovému stavu. Zmyslom pracovnej rehabilitácie je takýmto stavom pokiaľ možno predchádzať. Jednou z možností môže byť napr. účelná rekvalifikácia. Vytváranie pracovných miest pre osoby so zdravotným postihnutím však nie je jednoduchou záležitosťou. Vo vyspelých štátoch sú uplatňované dva prístupy.
Zvýhodnenie zamestnávateľov, ktorí prejavia záujem o vytvorenie pracovných príležitostí pre ľudí so zdravotným postihnutím. Jedná sa predovšetkým o rôzne daňové úľavy.

Stanovenie kvót, na základe ktorých sú zamestnávatelia povinní vytvoriť určitý počet pracovných miest pre osoby so zdravotným postihnutím. Nenaplnenie stanovených kvót je sankcionované. S týmto systémom súvisí tiež vytváranie tzv. chránených pracovísk, prípadne chránených dielní, a ich výrobný program je prispôsobený zdravotnému stavu a faktickým pracovným možnostiam osôb so zdravotným postihnutím. Pracovné uplatnenie je možné i osôb s ťažším zdravotným postihnutím a práca je v nich upravená zvláštnymi predpismi a normami.
V súčasnej dobe je stále populárnejšie, ale i efektívnejšie tzv. podporované zamestnávanie, čo je pracovné zapojenie ľudí s postihnutím na bežných pracoviskách. Ďalšou významnou oblasťou je využívanie voľného času, pestovanie a rozvíjanie záujmovej činnosti, atď. V tejto súvislosti však už hovoríme skôr o sfére psycho-sociálnej rehabilitácie.

1.4.4 Voľný čas

Voľný čas je časom slobodného rozhodovania – časom, ktorým strávime podľa vlastnej úvahy a vlastného rozhodnutia.
Slovo „leisure“ (voľný čas, voľno) pochádza z latinského slova Litcere, čo znamená „byť voľný“, a preto je slovo „leisure“ príbuzné so „slobodou konania“.
Základnou myšlienkou v akomkoľvek rekreovaní, hre a voľnom čase je možnosť výberu. Zástancovia voľného času akcentujú jeho potenciál v uspokojovaní ľudských potrieb, v pomoci pri budovaní spoločenskej solidarity, pri podpore duševného zdravia, pri zábranách alebo minimalizovaní zločinnosti mladistvých.

Voľný čas nie je dobrý alebo zlý. Môže byť nudný, ubíjajúci, plytký, dokonca sebadegradujúci a deštruktívny. Na druhej strane voľný čas umožňuje pozitívnu stimuláciu, tvorivé sebaobjavovanie a rozvinutie kvality života (Bugeja, 1997).
Voľný čas chápeme ako hodnotu samu o sebe, v ktorej jedinec uskutočňuje činnosť rozvíjajúcu všetky stránky osobnosti. S voľným časom disponujú mladí ľudia podľa vlastného rozhodovania, je hodnotou, ktorá zdôrazňuje aktívnu funkciu človeka k prostrediu a aktivitám dôležitým pre jeho rozvoj a formovanie (Kročková, 1997).
V oblasti voľného času je rovnako používané široké spektrum metód i foriem práce. Najčastejšie sú tu využívané tieto metódy: psychosociálna terapia, arteterapia, pracovná terapia a iné (Bártová, 1996).
Bohaté tradície majú a pozitívne výsledky dosahujú i v súčasných zložitých podmienkach rôzne voľnočasové inštitúcie a zariadenia pre deti a mládež. Ide o široké spektrum inštitúcií, ktoré pôsobia ako otvorený systém. Tvoria ho:
-rodina,
-škola a školské zariadenia (školské družiny, školské kluby detí, domovy mládeže),
-mimoškolské výchovné zariadenia (centrá voľného času, detské a mládežnícke organizácie, spoločenské organizácie dospelých, kultúrno-osvetové zariadenia, masovokomunikačné prostriedky a i.),
-cirkev a cirkevné organizácie a zariadenia,
-družstevné organizácie a zariadenia,
-súkromné organizácie a zariadenia (Darák, 1996).

1.5 STAROSTLIVOSŤ O TELESNE POSTIHNUTÝCH V PRAKTICKEJ ROVINE, V CENTRE MLÁDEŽE RADOSŤ

Centrum mládeže Radosť svojou činnosťou podľa hesla aj podľa názvu umožňuje život ťažko postihnutým deťom a mládeže v rodine, integráciu a začlenenie detí a mládeže s ťažkým zdravotným postihnutím v školstve, vzdelávaní, kultúre a živote, pripravuje ich do života v dospelosti, vychováva k zdravej rodine a umožňuje vytvorenie spravodlivej spoločnosti.
Centrum ponúka program, ktorý by mal pomôcť fyziologickými metódami potláčať depresie, usmerňovať pozornosť mladých na možnosti aktívneho napĺňania voľného času zmysluplnou činnosťou (šport, kultúrne podujatia).
Predsedníčkou občianskeho združenia Barlička je od jeho vzniku MUDr. Anna Kvokačková. Občianske združenie ako nezisková organizácia sa snaží finančné prostriedky získať z darov, grantov, členských príspevkov, odvodom percenta z dane a svoje plány môžu realizovať aj vďaka dobrovoľníckej práci.

Práca občianskeho združenia pre telesne postihnuté deti a mládež je nevyhnutná aj pre mladých, ktorí po ukončení povinnej školskej dochádzky nemohli ďalej pokračovať v štúdiu na strednej škole. Tu sa stretávajú so svojimi vrstovníkmi, ktorí majú spoločné záujmy. Chodia sem za účelom stretávať sa, komunikovať, učiť, zabávať, tvoriť a hrať.
Zúčastňujú sa na súťažiach, podujatiach a výstavách v rámci okresu i celého Slovenska.
Riadia sa heslom: RADOSŤ ROZDÁVANÍM RASTIE!

Ciele a zameranie Centra mládeže Radosť sú prehľadne uvedené v letáku tohto občianskeho združenia (obr. 10, príloha C).
Svojou činnosťou sa snažíme likvidovať bariéry, ktoré bránia zdravotne postihnutým uplatniť sa v spoločnosti.
Sú to bariéry:
-mechanické a ľudské,
-vedomé a nevedomé.
Svojou činnosťou podľa hesla aj podľa názvu chceme umožniť:
-život ťažko postihnutých deti a mládeže v rodine,
-integráciu ťažko postihnutých deti a mládeže v školstve, vzdelaní, kultúre a živote,
-prípravu do života v domácnosti,
-výchovu k zdravej rodine,
-vytvorenie spravodlivej spoločnosti.
Zameranie činnosti združenia:
-obhajoba práv telesne a zdravotne postihnutých jedincov – detí a mládeže,
-integrácia telesne postihnutých detí a mládeže v spoločnosti,
-podpora výchovno – vzdelávacieho procesu na integrovanej ZŠ Prostějovská, Prešov,
-mimoškolské doplnkové vzdelávanie,
-opatrovateľská činnosť,
-poradenská činnosť,
-klubová činnosť v Centre mládeže RADOSŤ, areál ZŠ Matici slovenskej 13, Prešov.

Združenie vzniklo pred desiatimi rokmi. Zo začiatku to bol len klub rodičov telesne postihnutých detí pri integrovanej Základnej škole na Prostějovskej ulici. Postupne vzniklo občianske združenie Barlička a neskôr vzniklo Centrum mládeže Radosť, ktoré dnes sídli v jednom z pavilónov v ZŠ na ul. Matice slovenskej (Mochňacká, 2005).
Centrum mládeže Radosť bolo otvorené 1. septembra 2002. Telesne postihnutým deťom pomohol Mons. Stanislav Stolárik, dekan rímsko-katolíckej cirkvi, ktorý uvoľnil priestory v Katolíckom kruhu na Jarkovej ulici. Dušou celého projektu bola MUDr. Anna Kvokačková a Ing. Dagmar Vojteková, bez pomoci ktorých by sa dnes tieto deti nemali kde stretávať. Založili občianske združenie Barlička , ktoré má za cieľ pomáhať telesne postihnutým deťom.
Mládež tu chodí každý deň, pod vedením vedúcich, zdravotníckeho personálu ako aj rodičov sa venujú rôznym záujmovým činnostiam. Maľujú, pracujú na počítači, chodia na výlety. Súčasťou je aj precvičovanie jemnej motoriky (Mochňacká, 2005).