1.Štáty by mali prijať opatrenia na zabezpečenie adekvátneho príjmu pre osoby so zdravotným postihnutím, ktoré v dôsledku zdravotného postihnutia alebo invalidizujúcich faktorov dočasne stratili celý alebo jeho časť, alebo možnosť zamestnať sa. Štáty by mali zabezpečiť, aby podporné opatrenia zohľadnili výdavky, ktoré musia zdravotne postihnuté osoby a ich rodiny vynakladať v dôsledku postihnutia.
Pravidlo 9. Rodinný život a integrita osobnosti „štáty by mali podporovať úplnú účasť osôb so zdravotným postihnutím na rodinnom živote. Mali by podporovať ich právo na integritu osobnosti a zabezpečiť, aby zákony nediskriminovali osoby so zdravotným postihnutím v sexuálnych vzťahoch, manželstve a rodičovstve.
1.Osoby so zdravotným postihnutím by mali mať možnosť žiť vo svojich rodinách. Štáty by mali podporovať zaradenie potrebných informácií o zdravotných postihnutiach a ich pôsobení na rodinný život do rodinného poradenstva. Pre členov rodiny, ktorí opatrujú osobu so zdravotným postihnutím, by sa mala zabezpečiť možnosť oddychu, formou krátkodobých a návštevných opatrovateľských služieb. Štáty by mali odstrániť všetky zbytočné prekážky, ktoré stoja v ceste osobám, ktoré si chcú vziať do pestúnskej starostlivosti alebo adoptovať zdravotne postihnuté dieťa či dospelého.
2.Osobám so zdravotným postihnutím sa nesmie upierať možnosť získať sexuálne skúsenosti, nadviazať sexuálny vzťah a poznať rodičovstvo. Štáty by mali zobrať do úvahy ťažkosti, na ktoré môžu zdravotne postihnuté osoby narážať pri uzatváraní manželstva a zakladaní rodiny, a preto by mali zabezpečiť dostupné a vhodné poradenstvo. Osoby so zdravotným postihnutím musia mať rovnaký prístup k metódam plánovaného rodičovstva, ako aj k vhodne podaným informáciám o sexuálnych funkciách ich tiel ako ostatní.
3.Osoby so zdravotným postihnutím a ich rodiny musia byť podrobne informované o tom, ako sa brániť proti sexuálnym alebo iným formám zneužívania. Osoby so zdravotným postihnutím sú bezbranné najmä voči zneužívaniu v rodine, komunite alebo v ústavoch a musia byť poučené ako zneužívaniu predchádzať, rozpoznať ho a oznámiť takéto činy.
Pravidlo 10. Kultúra pojednáva „štáty zabezpečia, aby sa osoby so zdravotným postihnutím aktívne zúčastňovali na kultúrnom dianí na základe rovnosti“.

1.Štáty by mali zabezpečiť, aby osoby so zdravotným postihnutím mali možnosť využiť svoj tvorivý, umelecký a intelektuálny potenciál nielen vo vlastný prospech, ale aj na obohatenie svojho okolia, a to rovnako na vidieku ako v meste. Ide napríklad o tanec, hudbu, literatúru, divadlo, výtvarné umenie, maliarstvo a sochárstvo. Zvlášť v rozvojových krajinách by sa mal klásť dôraz na tradičné a moderné umelecké formy, napr. bábkarstvo, recitácia a rozprávačstvo.
2.Štáty by mali pomôcť pri sprístupňovaní a dostupnosti kultúrnych ustanovizní (divadiel, múzeí, kín, knižníc ap.) a ich služieb pre osoby so zdravotným postihnutím.
Pravidlo 11. Oddychová činnosť a šport „štáty urobia opatrenia zabezpečujúce, aby osoby so zdravotným postihnutím mali rovnaké príležitosti na oddychovú a športovú činnosť.
1.Športové organizácie by mali byť vyzvané, aby vytvárali príležitosti na účasť zdravotne postihnutých osôb na športovej činnosti. V niektorých prípadoch stačí, aby sa sprístupnili športoviská, inokedy treba urobiť zvláštne úpravy alebo vymyslieť špeciálne hry. Štáty by mali podporovať účasť zdravotne postihnutých osôb na národných a medzinárodných podujatiach.
Pravidlo 12. Náboženstvo „štáty budú podporovať opatrenia na rovnocennú účasť so zdravotným postihnutím v náboženskom živote obcí .

1.2 NÁHĽAD DO DEJÍN STAROSTLIVOSTI O POSTIHNUTÝCH

1.2.1 Starovek

Od dôb starého Egypta sa ľudia snažili vyjadrovať k otázkam, ktoré sa týkali ľudského bytia, medziľudských vzťahov a spoločenskej organizácie. Nevytvárali ucelené koncepcie a teórie, ich myšlienky boli súčasťou filozofických, teologických, politických a právnych doktrín. Ľudia žili v roľníckom hospodárstve obklopení kastovníctvom, poverami, náboženskými doktrínami a neuceleným zákonodarstvom (Kováčiková, 2003).
Už starovekí myslitelia (Platón, Sokrates, Konfucius a i.) sa zamýšľali nad postihnutými jednotlivcami a zmienky o starostlivosti o niektorých postihnutých sa sporadicky objavovali i v starších dejinách. Na európskom kontinente sa však inštitucionálna starostlivosť o postihnutých ľudí začala konštituovať pomerne neskoro.
Podľa Platóna (1980) každý musí byť sebestačný, musí vedieť vzdorovať ranám osudu a nedožadovať sa súcitu ostatných. Odsudzuje aj nekontrolovateľný smútok nad smrťou blízkych. V jeho ideálnom štáte chorých a zranených treba liečiť len vtedy, ak je nádej, že sa vrátia na svoje miesto v deľbe práce ako vojaci a remeselníci. Účelom liečby je navrátiť pracovnú schopnosť narušenú chorobou alebo úrazom a nie predlžovať život v skupine občanov v obci a ani sebe, pretože neprežívajú plnohodnotný život (Kováčiková, 2003). I keď výslovne nehovorí o eutanázii alebo samovražde, z jeho výrokov možno takéto riešenie vytušiť.

Platón odporúča spoločenstvo žien, a v súvislosti s tým i spoločenstvo detí. Úlohou štátu je zoznamovať budúcich rodičov a regulovať pôrodnosť detí. Matky by mali byť vo veku 20 – 40 rokov a otcovia od uplynutia najbúrlivejšieho obdobia mladosti do 50 rokov. Nakoľko Spartu považuje za najdokonalejší z existujúcich mestských štátov, stotožňuje sa s tým, že slabé, choré deti a deti, ktoré sa narodia mimo predpísaný vek rodičov, štát dá usmrtiť. Ostatní novorodenci majú byť odovzdaní do zvláštnych výchovných domovov, kde matky majú chodiť chovať svoje a cudzie deti otrokov (Kováčiková, 2003).
Aj Aristoteles vo svojom diele Politika prijal sparťanskú tradíciu, podľa ktorej neduživé deti a deti s telesnými vadami mali byť po narodení usmrcované (Kováčiková, 2003).
Ako píše V. Lechta (1994a) , ľudia si vždy uvedomovali existenciu postihnutých osôb; potreba špecializovanej a cielenej výchovy je však relatívne nová. Wrightov historický prehľad vývoja starostlivosti v primitívnych spoločnostiach dokumentuje značnú odlišnosť postojov k postihnutým: udáva akceptujúci, láskavý prístup, ale aj zabíjanie a dokonca kanibalizmus, pričom negatívne postoje nepochybne prevažovali. Postihnutie sa často totiž chápalo ako boží trest, preto sa ho ľudia báli a odmietali ho. Odmietavý postoj k postihnutým nie je však výnimočný ani v relatívne vyspelých spoločnostiach.

Napr. S. Solarová uvádza, že aj na svoju dobu ( v r. 594 pred n. l.) veľmi progresívne Solónové zákony, ktoré prvý raz deklarovali rovnosť všetkých ľudí bez ohľadu na ich pôvod, nepriznávali postihnutým ľuďom rovnaké práva ako zdravým. Negatívny postoj k postihnutým mal v starom Grécku nielen Platón, ale aj Hippokrates. U starých Rimanov otec mohol svoje postihnuté dieťa zahubiť alebo predať za otroka. V staroveku bolo zakázané zabíjať postihnuté deti u židov a v Tébach. Až kresťanstvo jednoznačne priznávalo právo na dôstojný život aj postihnutým ; to však až do 18. storočia neriešilo ich neblahú situáciu. Podľa M. Merkensovej zneužívanie a vykorisťovanie postihnutých ako žobrákov, lacné pracovné sily, prostitútky, výstavné exponáty alebo ako pokusné organizmy na lekárske účely dokazuje aj nepriaznivý vplyv aplikácie darwinizmu na sociálnu oblasť (Lechta, 1994a).

1.2.2 Stredovek

Thomas More (1478 – 1535) rieši sociálne otázky organizáciou a usporiadaním života spoločnosti. V názoroch na starostlivosť o chorých sa v mnohom zhoduje s Platónom. Podľa Mora je povinnosťou štátu starať sa o chorých, ktorých opatrujú s veľkou starostlivosťou a vynakladajú všetko na zabezpečenie liečby a primeranej výživy, ktorou by bolo možné prinavrátiť im zdravie. Lenže ak je choroba nevyliečiteľná a spôsobuje aj trvalú mučivú bolesť, vtedy kňazi a úradníci vidiac, že chorý už nie je schopný nijakého životného úkonu a jeho pomalé umieranie je iným na ťarchu a preňho utrpením, prehovárajú ho, aby dobrovoľne skončil svoj život alebo súhlasil, aby ho zbavili života iní (Kováčiková, 2003).

1.2.3 Novovek

Až v 18.storočí sa vplyvom priemyselnej revolúcie a myšlienok osvietenstva začali v Európe postupne otvárať prvé ústavy pre postihnutých. Dokazuje to aj skutočnosť, že prvé ústavy pre postihnutých (nevidiacich a nepočujúcich) vznikli v poslednej tretine 18. storočia v Paríži. Spočiatku sa takáto starostlivosť týkala len najťažších stupňov jednotlivých postihnutí, len výnimočne sa do uvedených ústavov umiestňovali aj ľahšie postihnutí (Lechta, 1994a).
V druhej polovici 19. storočia boli myslenie i sociálne teórie podmienené mnohými úspechmi prírodných vied, najmä však biologicko – evolučnou teóriou. Najvýznamnejším teoretikom sociálneho evolucionizmu bol Herbert Spencer (1820 – 1903). Medzi jeho hlavné diela patrí Systém syntetickej filozofie. Svojou teóriou o spoločnosti rozvíjali na dvoch princípoch: na poňatí spoločnosti ako organizmu a na idey sociálnej evolúcie. Ukazoval, že spoločnosť je harmonický útvar podobný organizmu a ideálnym stavom spoločnosti je stav rovnováhy. Sociálna nerovnosť je prirodzeným stavom, jednotlivé spoločenské triedy sú v takej vzájomnej závislosti, v akej sú jednotlivé orgány živého organizmu, a preto je potrebné ich harmonické spolunažívanie (Kováčiková, 2003).

Iný charakter mali sociálne názory a nimi podmienené sociálne aktivity radikálnych stúpencov, ktorí poznali len zdatných, silných jedincov, ktorí mali právo na život. Chorí, dedične zaťažení atavisti im prekážali, a preto mali byť vyradení zo života, resp. z vplyvu na život. Na tomto základe postavil neskôr Nietzsche svoju koncepciu nadčloveka a odsúdil morálku, solidaritu, ľudský súcit, humanizmus i kresťanstvo ako chorobu slabých (Kováčiková, 2003).
Iným smerom totalitnej ideológie bol fašizmus, ktorý vychádzal z Friedricha Nietzscheho (1844 – 1900), najmä z jeho anarchistickej kritiky vtedajšej doby. V praxi sa fašizmus opieral o myšlienky korporativizmu nadväzujúceho na cechové usporiadanie stredovekej spoločnosti. Fašizmus sa najskôr ujal moci v Taliansku (1922) využívajúc neusporiadané pomery po 1. svetovej vojne – nezamestnanosť a sociálne napätie. Najvyhranejšou podobou fašizmu bol nemecký nacionálny socializmus reprezentovaný Adolfom Hitlerom (1898 – 1945). Hitler formuloval svoju víziu sociálnej spravodlivosti pre nemeckého nadčloveka, ktorá sa stala základom nacistickej politiky. Zavedením verejnoprospešných prác, najmä pri stavbe siete diaľníc, získal podporu nezamestnaných robotníkov, drobných remeselníkov a obchodníkov, ktorým dal prácu. Nacizmus bol ideológiou expanzie, rasovej nadradenosti nemeckého národa a totality. Vyvolal 2. svetovú vojnu a ako štátne usporiadanie zanikol po jej skončení. Sociálna politika fašizmu bola založená na rasistických diferenciách. Fašizmus svojím rasizmom ovplyvňuje niektoré hnutia i v súčasnosti (Kováčiková, 2003).

Na Slovensku sa počiatky o postihnutých líšili od podmienok v Čechách. V Rakúsko – Uhorsku platili odlišné zákony. Súčasne so vznikom prvej ČSR prešlo v roku 1918 z Uhorska do československej správy na Slovensku iba 5 ústavov pre postihnutých (3 pre nepočujúcich, 1 pre nevidiacich a 1 pre ťažko vychovávateľných) – všetky s vyučovacím jazykom maďarským. Do polovice tohto storočia zohrali v starostlivosti o postihnutých na Slovensku dôležitú úlohu také dobročinné spolky ako Spolok pre pečlivosť o hluchonemých na Slovensku (1919), Spolok pre pečlivosť o zmrzačelých na Slovensku (1925), Zemský spolok pre pečlivosť o slabomyseľných na Slovensku (1932). Všetky boli združené vo Zväze sociálnych a zdravotných spolkov na Slovensku (Lechta, 1994a).