1.2.4 Rozvoj starostlivosti o telesne postihnutých v európskych krajinách
Podľa E. Kollárovej (2002), sa telesne postihnutí jedinci v spoločnosti vynímali nápadnosťou svojho vzhľadu. Oddávna vyvolávali rozličné a často protichodné postoje okolia. História zaznamenáva na jednej strane ich utláčanie, zaznávanie a prenasledovanie až po ich fyzickú likvidáciu a na druhej strane prejavy ľutovania a milosrdnosti, vyúsťujúce do charitatívnej starostlivosti a napokon aj realizované snahy odborne im pomôcť pri vhodnom spoločenskom začleňovaní.
Na ranom stupni rozvoja ľudskej spoločnosti ťažké životné podmienky viedli k prirodzenej regulácii počtu chybných jednotlivcov. Môžeme predpokladať, že primitívne spoločnosti riešili svoje existovanie aj usmrcovaním takých svojich členov, ktorých by bolo nutné vydržiavať.
Osud telesne postihnutého sa spájal aj so spoločenským postavením jeho rodiny. V najhoršej situácii boli tí, ktorí pochádzali z chudobných vrstiev. Z nich sa často stávali žobráci, ktorí exhibíciou svojich deformácií chceli vzbudiť pozornosť a súcit prejavený milodarom. Vyhľadávali najfrekventovanejšie miesta, ako napr. vchody do kostolov, mosty, trhy. Niekedy sa združovali do tlúp ako tuláci, ktorých vyháňali z obcí. Telesne postihnuté deti využívali na žobranie niekedy aj ich vlastné rodiny alebo ich vykorisťovali tí, čo sa ich ako opustených ujímali. Stávalo sa, že ich telesné chyby ešte aj zvýrazňovali.
Z hľadiska špeciálnej pedagogiky je dôležitá skutočnosť, že sa do ústavnej starostlivosti o telesne postihnutých zavádzalo vyučovanie. To súviselo v 19. storočí s rozvojom školského vzdelávania vôbec. Narastajúci význam školstva v období priemyselného rozvoja sa odrazil tiež v snahách poskytovať vzdelanie aj telesne postihnutým. Ústavy sa tak stávajú miestom, kde telesne postihnutí mali príležitosť na vzdelávanie. Vzniká tým nová etapa v starostlivosti o telesne postihnutých. Lekári, ktorí boli vo veľkej miere zaangažovaní do tejto starostlivosti z pozície svojej profesie, často pri nej prekračovali rámec medicíny, chápali význam pedagogickej činnosti a podporovali ju (Kollárová, 2002).
Vznik ústavných zariadení s výchovno-vzdelávacím programom možno datovať v tom čase, kde v Nemecku - v Mníchove v roku 1832 založil Johan von Kurz ústav, v ktorom bola zavedená škola i príprava na zamestnanie. Z pôvodne menšieho ústavu sa stal postupne jedným z najvýznamnejších v Európe a bol vzorom pri zakladaní ďalších. Do začiatku 20. storočia sa v Nemecku zaznamenal značný rozvoj ústavnej starostlivosti o telesne postihnutých.
Medzi štáty, v ktorých sa zavádzala výchovná starostlivosť o telesne postihnutých, patrilo aj Anglicko. V roku 1851 vznikol v Londýne ústav pre dievčatá, spojený s odbornou školou a neskôr, v roku 1870 podobný aj pre chlapcov. Pozornosť si zasluhuje informácia, že v Londýne sa už v druhej polovici 19. storočia zaviedlo vyučovanie telesne postihnutých detí vo vybraných bežných školách. Vo Francúzsku, okrem už spomenutých ortopedických ústavov, vznikol v roku 1853 ústav pre telesne postihnutých v Paríži.
Myšlienka modernej starostlivosti o telesne postihnutých sa značne rozšírila v škandinávskych krajinách. Ohlas vzbudila činnosť, ktorú vyvíjal pastor Hans Knudsen (1813 – 1886) v Dánsku. Jeho zásluhou vznikol v Kodani v roku 1872 ústav, ktorý poskytoval komplexnú starostlivosť. Vo Švédsku vznikol ústav v roku 1882 v Stockholme, na podnet princeznej Eugénie. Mal podobné zameranie ako Kodaňský. Nasledovalo založenie ústavov aj vo Fínsku, v roku 1892 v Oslo. Poznatky o práci ústavov zo severských štátov prenikali aj do Ruska, kde založili podobný ústav v roku 1890 v Petrohrade.
Na území Rakúsko-Uhorska sa ústavná starostlivosť o telesne postihnutých zavádzala pomerne neskoršie, aj to len v malom rozsahu. V roku 1900 bol pri Viedni založený malý ústav a taktiež malý ústav vznikol v roku 1906 v Budapešti.
Ústavy pre telesne postihnutých v európskych krajinách na prahu 20. storočia poskytovali starostlivosť v rôznom rozsahu. V niektorých sa ešte zachoval len ochranný, sociálny charakter, iné mali v popredí liečebnú starostlivosť a v ďalších prevládala školská výučba alebo sa špecializovali na pracovný výcvik. Moderné ústavy však zavádzali komplexnú starostlivosť, zahrňujúcu liečebnú, výchovno-vzdelávaciu a pracovno-sociálnu starostlivosť, v rámci ktorej sa uskutočňovala aj príprava na také povolania, ktoré sa považovali za vhodné pre telesne postihnutých tak s ohľadom na postihnutie, ako aj s ohľadom na sociálne postavenie ich rodiny.
Ústavy pripravili mnohých telesne postihnutých na vykonávanie užitočných remesiel alebo kancelárskych prác. Nedalo sa však podchytiť takto všetkých, ktorí to potrebovali. Ústavy sa odlišovali aj kapacitou. Jestvovali od zariadení pre malý počet detí až po také, ktoré mali aj niekoľko sto zverencov. Ústavná starostlivosť mala spravidla súkromný, spolkový alebo cirkevný charakter (Kollárová, 2002).
1.2.5 Rozvoj starostlivosti o telesne postihnutých v českých krajinách
Moderná ústavná starostlivosť o telesne postihnutých v českých krajinách sa rozvíjala až od 20. storočia. Dovtedy tu jestvovali len zariadenia charitatívneho charakteru. Bol to „Útulek zmrzačelých dívek“ s ružencovou výrobňou, založený v roku 1888 v Prahe a „Dům milosrdenství Vincentinum“ , ktorý vznikol v roku 1889 v Prahe. Slúžil jedincom s neliečiteľnými stavmi a popri telesne postihnutých v ňom boli aj inak postihnutí (Kollárová, 2002).
Prvý český ústav pre telesne postihnutých bol založený v Prahe, pričinením spolku, ktorý vznikol v roku 1911 ako „Zemský spolek pro léčbu a výchovu mrzáků“. Jeho predsedom sa stal Rudolf Jedlička (1869-1926), lekár a profesor Karlovej univerzity. V jeho blízkosti sa zriadil aj ústav pre telesne postihnutých, a to v roku 1913. zakrátko potom bol pomenovaný ako „Jedličkův ústav pro zmrzačelé“. V ňom sa už uplatňovala koncepcia komplexnej starostlivosti ako ju zaviedol Rudolf Jedlička. Zahŕňala liečbu (vrátane liečby prácou), školskú výučbu a prípravu na povolanie. R. Jedlička priamo pôsobil v liečebnej zložke tejto starostlivosti. Riaditeľom sa stal František Bakule (1877-1957).
F. Bakule bol stúpencom reformnej pedagogiky a pracoval na princípoch tzv. „voľnej školy“. Výrazne vyzdvihoval estetickú a pracovnú výchovu a veľa pozornosti venoval celkovej aktivizácii telesne postihnutých detí.
Situácia v ústave sa zmenila v priebehu 1. svetovej vojny, keď sa v ňom začali umiestňovať vojnoví invalidi. Z týchto a aj iných dôvodov tu Bakule nemohol realizovať svoje pedagogické zámery, a tak v roku 1919 odišiel so skupinou chovancov a založil vlastný malý ústav v Prahe na Smíchove, ktorý nazval „Ústav pro výchovu životem a prací“. Pripojil do svojho ústavu k telesne postihnutým aj sociálne zanedbaných z okolia.
V roku 1921 vznikol v Čechách ešte jeden ústav, a to v Plzni. Bolo to malé zariadenie, ktoré založila „Okresní péče o mládež“. Viedol ho Jan Nebeský. V roku 1924 sa v ňom zriadila aj škola. Po niekoľkých desaťročiach sa tento ústav orientoval len na starostlivosť o telesne postihnuté deti s pridruženou mentálnou retardáciou.
Rokom 1919 sa začala rozvíjať aj ústavná starostlivosť o telôesne postihnutých na Morave a to vznikom „Zemského spolku pro léčbu a výchovu mrzáků na Moravě a ve Slezsku.“ Tento spolok zabezpečil založenie ústavu v Brne – Královo pole. Stal sa najväčším v Československu – mal 400 miest.
V brnenskom ústave sa deťom poskytovalo základné vzdelanie a bola zavedená výučba (príprava) na viaceré povolania. Výučba v ústavných dielňach sa zameriavala na 16 odborov a mimo ústavu na ďalších 11 odborov. Na pôde tohto ústavu sa otvorila prvá materská škola pre telesne postihnuté deti, a to v roku 1939. v ústave sa zriadilo aj psychologické laboratórium. Brnenský ústav mal význam aj pre ústavnú starostlivosť o telesne postihnutých na Slovensku (Kollárová, 2002).
1.2.6 Rozvoj starostlivosti o telesne postihnutých na Slovensku
Podľa E. Kollárovej (2002), vznik ústavov pre telesne postihnutých na území Slovenska sa datuje do obdobia po 1. svetovej vojne.
V roku 1920 bol založený „Spolok pre stavbu nemocníc“. Zámerom spolku bolo budovať nemocnice pre tuberkulóznych a súčasne sa starať aj o telesne postihnutých. V roku 1925 sa pôsobnosť spolku vymedzila tak, že sa sústreďoval len na problematiku telesne postihnutých a jeho názov sa primerane tomu zmenil na „Spolok pre pečlivosť o zmrzačelých na Slovensku“.
Výsledkom prvých rokov činnosti spolku sa stalo založenie prvého ústavu pre telesne postihnutých na Slovensku. Spolok sa usadil v obci Slávnica. Tu bol v roku 1922 otvorený ústav, nazvaný ako „Domov slovenských mrzáčikov“.
Ústav mal kapacitu iba 60 miest a umiestnili sa v ňom okrem detí aj dospelí. Ústav mal svoje dielne, poľnohospodárstvo a záhradníctvo a bol v ňom zavedený aj chov hospodárskych zvierat. Tieto činnosti mali význam tak z hľadiska pracovného zamestnávania chovancov ústavu a ich pracovného výcviku, ako aj z hľadiska zabezpečovania potravín.
Keďže v podmienkach slávnického ústavu sa nedala uskutočňovať starostlivosť komplexného charakteru, spolok sa usiloval riešiť problém poskytovania odbornej starostlivosti telesne postihnutým vybudovaním nového ústavu. Za najvhodnejšie miesto sa preň sa pokladala Bratislava.
Ústav pre telesne postihnutých v Bratislave vznikol v roku 1937. Mal kapacitu približne 120 miest a prijímali sa do neho školopovinné deti, pre ktoré sa zriadila málotriedna škola, spočiatku označená ako „Zvláštna národná škola pre zmrzačené deti v školopovinnom veku“, ako aj dorast, ktorý sa pripravoval na povolanie.
V rokoch 1948-49 sa sieť ústavov pre telesne postihnutých na Slovensku zmenila tým, že pribudol tretí ústav. Zriadil sa v Humennom, spolu so školou poskytujúcou základné vzdelanie. Išlo o menší ústav (približne pre 60 detí). V jeho starostlivosti nebola zastúpená zložka, potrebné zdravotnícke úkony sa tu nedali uskutočňovať, chýbali priestorové podmienky.
Úlohou starostlivosti o telesne postihnutých s normálnou mentálnou úrovňou prevzali dva novozaložené ústavy. Predovšetkým to bol nový ústav v Bratislave, otvorený v roku 1968, kde sa zriadila materská škola, základná škola a zakrátko v roku 1970, aj gymnázium, ako prvá škola tohto typu u nás. Ďalší podobný ústav bol založený v roku 1970 v Košiciach, kde sa zriadila materská škola, základná škola a tiež elokované triedy blízkej strednej ekonomickej školy, z ktorých sa postupne utvorila stredná ekonomická škola priamo v ústave.
Do siete ústavov na Slovensku pribudol ešte v roku 1974 ústav v Novej Bani, a to pre potreby starostlivosti o telesne a mentálne postihnutých, takže sa pri ňom zriadila osobitná škola.
Ústavné zariadenie, orientované na starostlivosť o telesne postihnutých dospelých vzniklo v roku 1971 v Prešove. Malo kapacitu 120 miest a obyvatelia v ňom okrem ubytovania, stravovania, ošatenia a zdravotníckej starostlivosti našli aj možnosti pre primerané pracovné zapojenie a pre záujmové a rekreačné aktivity (Kollárová, 2002).
1.3 MOŽNOSŤ PREŽÍVANIA JEDNOTLIVO AJ V KOMUNITE
1.3.1 Vzdelávanie
Vo svojom historickom vývine prešiel systém výchovy a vzdelávania postihnutých mnohými zmenami, výsledkom ktorých bola systémová a aj obsahová prestavba špeciálneho školstva, ako aj legislatívne úpravy.
S rozvojom a humanizáciou spoločnosti sa rozvinuli dva systémové prístupy k vzdelávaniu zdravotne postihnutých detí a mládeže. Prvý pokračuje v dlhoročnej tradícii prípravy v špeciálnych školách, druhý je zameraný na integrované formy vzdelávania. Vychádza z princípu rovnosti, tolerancie, porozumenia, humanizácie a partnerstva. Žiaci so špeciálnymi výchovno – vzdelávacími potrebami majú rovnaké práva, potreby a postavenie v spoločnosti. Táto skutočnosť sa stáva východiskom pre integráciu aj v systéme vzdelávania zdravotne postihnutých žiakov (Sádecký, 1997).
Dokument OSN „Vyrovnanie príležitostí“: „Všetky osoby bez ohľadu na charakter a stupeň svojho postihnutia majú právo na vhodnú výchovu a vzdelanie prispôsobené ich prianiam a potrebám“.
V súčasnosti je na Slovensku prepracovaný systém špeciálnych škôl, v ktorých sa diferencovane podľa veku, druhu a stupňa postihnutia vzdeláva takmer 30-tisíc zdravotne postihnutých detí a mládež v 417 špeciálnych školách. Do sústavy špeciálnych škôl patria i materské, základné, osobitné a pomocné školy, stredné školy a odborné učilištia pre telesne postihnuté deti a mládež. Podľa vyhlášky MŠ SR č. 212/1991 o špeciálnych školách, školy pre telesne postihnuté deti a mládež sa zriaďujú tiež pri ústavoch sociálnej starostlivosti. Podľa zákona č. 29/1984 Zb. o sústave základných a stredných škôl v znení zmien a doplnkov zákona č. 171/1990 Zb. a zákona č. 522/1990Zb. §44 sa môžu zriaďovať špeciálne školy s celodennou výchovou alebo internátne školy.
Školy pre telesne postihnuté deti sa v minulosti, pred platnosťou vyhlášky č. 212/1991 Zb., zriaďovali len pri ústavoch sociálnej starostlivosti. Ústavy sociálnej starostlivosti sú zriadené rezortom sociálnych vecí a špeciálne školy rezortom školstva. Dvojrezortné riadenia škôl a mimoškolských zariadení (ústavov sociálnej starostlivosti), je raritou pretrvávajúcou od roku 1948. Prakticky do dvoch rezortov je rozdelená výchova a vzdelávanie. Zladenie výchovy a vzdelávacej činnosti ostáva na dobrej vôli riaditeľov škôl a ústavov sociálnej starostlivosti a nie je súčasťou systému riadenia výchovno-vzdelávacieho procesu (Krupa, 1994).
Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie