1.4 MOŽNOSTI STAROSTLIVOSTI O TELESNE POSTIHNUTÝCH V TEÓRII A PRAXI

1.4.1 Starostlivosť o telesne postihnutých v teoretickej rovine

Od roku 1991 sa buduje systém špeciálno-pedagogických poradní a detských integračných centier. Ich poslaním je zabezpečiť včasnú a predškolskú starostlivosť o zdravotne postihnuté deti, podieľať sa na výchove a vzdelávaní zdravotne postihnutých detí, spolupracovať s pedagógmi škôl a školských zariadení pri individuálnych formách výchovy a vzdelávania, uskutočňovať psychologickú a špeciálno-pedagogickú diagnostiku. V komplexe starostlivosti nechýba ani zabezpečovanie odbornej pomoci rodičom zdravotne postihnutých detí s cieľom zamedziť vzniku sekundárnej retardácie vývin dieťaťa a vytvoriť podmienky pre spontánnu integráciu detí v školskom veku (Sádecký, 1997).
Začiatky rozsiahlych charitatívnych spolkov pre postihnutých možno takmer vždy nájsť v občasných stretnutiach niekoľko rodičov raz u jedného, inokedy u druhého, aby si vymieňali skúsenosti, nápady, úspechy i sklamania. Z týchto stretnutí sa postupne formovali skupiny, ktoré kládli požiadavky na školy, zariadenia odbornej prípravy, a začali sa vytvárať miestne, regionálne a napokon celonárodné a medzinárodné organizácie (Mittler, 1997).

Starostlivosť o zdravotne postihnuté deti nie je len medicínskym problémom, ale dnes sa stáva aj predmetom všeobecného občianskeho záujmu. I rezort školstva venuje postihnutým deťom značnú pozornosť. Touto problematikou sa zaoberajú vedecko – výskumné inštitúcie, napr. Štátny pedagogický ústav, Výskumný ústav detskej psychológie a patopsychológie v Bratislave, ďalej kabinety metodických centier, metodických oddelení v okresoch, pedagogicko – psychologické, ako aj špeciálno - pedagogické poradne, ktoré boli uzákonené 21. októbra 1993, č. zákona 279/1993, ako aj špeciálne školy so špeciálnymi pedagógmi, ktorí v spolupráci so zdravotníkmi pripravujú podmienky komplexnej starostlivosti o zdravotne postihnuté deti. Praktické uplatnenie má táto starostlivosť nielen v nemocniciach, liečebných ústavoch či ozdravovniach, ale aj mimo nich (Horánska, 1995).
Zdravotné postihnutie je často sprevádzané väčšími či menšími obmedzeniami v mobilite, schopnosti sebaobsluhy, sebaovládania, obmedzeniami v prístupe informácií, ale aj schopnosti tvorby úsudku pri rozlišovaní správneho od škodlivého. Keď k tomu ešte pristúpi dlhodobá fyzická či psychická bolesť z nedostatočného rodinného zázemia, neakceptácie rodinou, susedmi, spolužiakmi, stačí málo a dieťa sa stane cieľom drogových dílerov najprv iba príležitostne, potom už pravidelne podľa stupňa závislosti (Fabian, 2001).
Telesne postihnuté dieťa ľahšie odbúra pocity zatrpknutosti a krivdy. V spoločnosti zdravých detí získava totiž nenahraditeľné sociálne kontakty, pomáhajúce mu žiť plnohodnotný život (Samová, 1997).

1.4.2 Poradenstvo

Úlohou zariadení špeciálno-pedagogického poradenstva je zabezpečovanie odbornej starostlivosti o žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami a poskytovanie pomoci v procese integrácie do spoločnosti v spolupráci s rodinou, školou, odbornými lekármi a sociálnymi pracovníkmi, ďalej odbornej pomoci školám, ktoré navštevujú takéto deti, a požičiavanie kompenzačnej techniky.
Svoju činnosť zabezpečujú prostredníctvom diagnostických, rehabilitačných, poradenských a metodických služieb formou ambulantnej starostlivosti, krátkodobých pobytov a návštev v prostredí, v ktorom dieťa žije.
Ťažiskom práce detských integračných centier by mala byť naďalej priama poradenská činnosť spočívajúca v pomoci zdravotne postihnutým a zdravotným postihnutím ohrozeným deťom, ich rodičom a pedagógom podľa vyhlášky MŠ SR č. 43/96 Z. z. (Tekelová, 1998).

1.4.2.1 Sociálna činnosť

V minulosti vplyvom nevhodnej sociálnej politiky došlo k izolácii telesne aj duševne postihnutých ľudí. Základným princípom súčasného prístupu je filozofia nezávislého života, tento človek chce žiť nezávisle, rozhodovať o vlastnom osude. Základné podmienky pre občanov so zdravotným postihnutím sú:
- dostupnosť bývania, bezbariérovosť,
- dostupná preprava,
- potrebné kompenzačné pomôcky,
- pomoc pri činnostiach, ktoré si občan nemôže vykonať sám.
Sociálny pracovník pracujúci s týmito občanmi by mal mať základné informácie o biologicko – medicínskej stránke, o legislatívnej úprave práv občanov o sociálnej politike vo vzťahu k tejto skupine.
Sociálny pracovník môže pracovať s týmito ľuďmi v orgánoch štátnej správy (dávkový špecialista, sociálny pracovník posudkového útvaru) v zariadeniach sociálnych služieb, v terénnych sociálnych službách (Balogová, 2002).
Sociálny pracovník je expert na sociálne prostredie v dvoch rovinách. Rozumie mechanizmom vplyvu sociálneho prostredia na jednotlivca, ovláda dynamiku malej i veľkej sociálnej skupiny a organizácie, pozná riziká a potenciál sociálnych vzťahov, má poznatky o etiológii ohrozenia detí a mládeže, predovšetkým o negatívnych sociálnych vplyvoch. Vie spoľahlivo posúdiť účinok daného sociálneho prostredia na jedinca. Druhý rozmer spočíva v tom, že sociálny pracovník disponuje metódami ovplyvňovania prostredia sociálnymi mechanizmami – napríklad budovaním pozitívnej rovesníckej kultúry, stimulovaním otvorenej dvojsmernej komunikácie, rozvíjaním princípov spoločenstva, spoluprácou s rodinou a sociálnou sieťou. To všetko môže dosiahnuť skupinovou prácou, prepojením mimoškolského prostredia a školského systému, mimoškolskou aktivitou a prácou so školou ako sociálnym systémom (Labáth, 1999).

Sociálny pracovník používa rôzne metódy sociálnej činnosti a to s jednotlivcom (telesne postihnutý, rodič), so skupinou (napr. aj Centrum Radosť) alebo komunitou (napr. Domovy sociálnych služieb, internátne školy). Terénna práca sa využíva najmä pri vyhľadávaní problémových detí a rodín, pri návštevách v rodinách klientov príslušného zariadenia, mapovaní ich sociálnych potrieb, ako aj pri zabezpečovaní styku s inými inštitúciami.

1.4.2.2 Pedagogicko-psychologické poradne

Poslaním pedagogicko-psychologických poradní je prispievať k zdravému duševnému rozvoju detí a mládeže, predchádzať ich problémovému vývinu a pomáhať pri riešení ťažkostí, problémov a porúch, ktoré sa v priebehu výchovy a vzdelávania vyskytnú. Slúžia jednotlivcom (deťom a mládeži od mladšieho predškolského veku až dospelosť, rodičom a zákonným zástupcom), rodinám (úplným, pestúnskym, rozvodovým ...), organizáciám a inštitúciám (školským a predškolským zariadeniam, sociálnym oddeleniam, zdravotníckym zariadeniam pod.). Ponúkajú možnosť oprieť sa o názor odborníka pri vytváraní vlastného náhľadu či zdokonaliť sa v rodičovskom umení. Pre klientov sú prístupné:
- psychologická a špeciálne i liečebno-pedagogická diagnostika,
- psychologické poradenstvo výchovno-vzdelávacie, rodičovské, rodinné a iné,
- reedukácia a pedagogické vedenie,
- rôzne druhy psychoterapie,
- informatívne konzultácie, napr. pri profesionálnej orientácii, pri posudzovaní pripravenosti dieťaťa na školu, tréningy rôznych schopností a zručností,
- rozvíjajúce a stimulačné programy,
- krízové intervencie, prvú psychologickú pomoc v náročných životných situáciách,
- odborné psychologické a poradenské služby školám, školským zariadeniam a iným inštitúciám (Poradňa, 1997).

1.4.2.3 Logopedická starostlivosť

Logopédia je špeciálno-pedagogická veda, ktorá sa zaoberá výchovou osôb s narušenou komunikačnou schopnosťou a prevenciou tohto narušenia. Činnosť logopéda možno chápať ako špecifickú aktivitu s cieľom odstrániť narušenie komunikačnej schopnosti, alebo ho aspoň zmierniť, redukovať. Realizuje sa špecifickými metódami v špecifickej situácii riadeného učenia (Lechta, 1994b).
Logopedická starostlivosť stojí na pomedzí medzi zdravotnou a výchovno-vzdelávacou oblasťou. S ohľadom na najčastejší typ postihnutia, teda DMO, je veľmi dôležitá. Je poskytovaná deťom s poruchami reči, a to individuálne klinickými logopédmi, ktorí využívajú tiež špeciálne programy na počítači, a ďalej je realizovaná v špeciálnych školách v predmetoch rečová výchova a dorozumievacie schopnosti (Jankovský, 2001).

1.4.3 Rehabilitácia

Podľa Štandardných pravidiel na vytváranie rovnakých príležitostí pre osoby so zdravotným postihnutím (1994, s.12) sa „termín rehabilitácia vzťahuje na proces, ktorého cieľom je umožniť zdravotne postihnutým osobám, aby dosiahli a udržali si optimálnu telesnú, zmyslovú, rozumovú, duševnú a/alebo sociálnu úroveň funkcií, a tým im umožniť zmenu v živote smerom k dosiahnutiu väčšej nezávislosti. Rehabilitácia môže zahŕňať opatrenia na zabezpečenie a/alebo obnovenie funkcie alebo funkčného obmedzenia. Rehabilitačný proces zahrňuje začiatočnú lekársku starostlivosť. Jeho súčasťou je široká škála opatrení a činností – od hlavnej a všeobecnej rehabilitácie k cieleným aktivitám, napr. pracovnej rehabilitácii“.
Ide o súčasné chápanie rehabilitácie, ktorá už nie je chápaná natoľko striktne a stavovsky, teda ako výhradne zdravotnícka aktivita v zmysle fyzioterapie, ale ako interdisciplinárny odbor, ktorý zahrňuje starostlivosť nielen zdravotnícku, ale tiež sociálne právnu a pedagogicko - psychologickú.

J. Jesenský užíva pre ucelenú rehabilitáciu prevzatý termín komprehezívna rehabilitácia a člení ju podľa zamerania pri plnení úloh, ale tiež podľa jednotlivých inštitúcií a prostriedkov, ktoré sú pri nej aplikované, na štyri hlavné zložky – rehabilitáciu liečebnú, pracovnú, sociálnu a pedagogickú. Jej zmyslom a cieľom je pokiaľ možno čo najúplnejšie začlenenie ľudí so zdravotným postihnutím do aktívneho života majúceho očakávanú kvalitu (Jankovský, 2001)
Rehabilitácia sa však týka nielen ľudí, ktorí pôvodne žili a vyvíjali sa ako zdraví jedinci a teraz v dôsledku ochorenia či úrazu boli vyradení zo svojich každodenných dynamických stereotypov, ale v našich podmienkach tiež tých jedincov, ktorí sa s postihnutím už narodili, prípadne s ním žijú už od útleho veku (Jankovský, 2001).

1.4.3.1 Liečebná rehabilitácia

V rámci liečebnej rehabilitácie nachádzame celý rad aktivít, ktoré majú zjavne interdisciplinárny charakter. Môžeme sa stretnúť tiež s prvkami psychoterapie (psychorehabilitácie), arteterapie, muzikoterapie, atď. Sú to liečebné metódy, ktoré sú najčastejšie aplikované najmä u detí s telesným postihnutím (Jankovský, 2001).

1.4.3.1.1 Fyzikálna terapia

Metódami fyzikálnej terapie sú napr. rôzne druhy masáže (klasická, reflexná, podvodná), elektroliečba, liečba ultrazvukom, magnetoterapia, liečba svetlom (fototerapia – infračervené, ultrafialové svetlo, bioptron), laserové žiarenie, liečba teplom (termoterapia) a hlavne vodoliečba napr. rehabilitačný bazén, perličkový kúpeľ, vírivý kúpeľ atd.