1.4 Reč a jazyk

Rečou vyjadrujeme, resp. iným oznamujeme výsledky svojho myslenia, ale aj svojho prežívania vôbec. Preto hovoríme, že reč zároveň plní aj dorozumievaciu (komunikatívnu) funkciu. Pritom rozlišujeme reč a jazyk. Reč je nástrojom myslenia a formou dorozumievania (na rozdiel od iných foriem, napr. svetelných signálov..), kým jazyk je prostriedok dorozumievania, materiál, nástroj reči. U človeka sa môže utvoriť reč len vtedy, keď si osvojí istý jazyk (napr. slovenský, anglický..). Pri používaní reči sa potom musí človek podrobiť aj pravidlám používaného jazyka.
Jazyk je systémom znakov, slov, ktorý vznikol v historickom vývine národov (slovanských, románskych a pod.) a má svoje slovné bohatstvo, gramatickú stavbu, zákonitosti tvorby viet (syntax). Reč je použitie prostriedkov jazyka, je procesom styku medzi ľuďmi.
Rečou vyjadrujeme svoje myšlienky. Tým, že ich rečovo formulujeme, myšlienky súčastne utvárame. Ak chceme vyjadriť nejakú myšlienku, musíme ju vyjadriť rečou. Ak som ju sformuloval nesprávne, uvedomujem si to a pokúšam sa to vyjadriť znovu. Hľadaním rečovej formy pre myšlienky sa utvára aj samo myslenie. V tom je jednota myslenia a reči a v tom spočíva aj to, že nie sú totožné. Niektorí autori myslenie stotožňujú s vnútornou rečou s tým, že reč je formou existencie myslenia a teda sú v jednote. „Reč a myslenie nie sú ani totožné, ani od seba odtrhnuté, ale jednotné“ (Rubištejn, 1967). Je to však jednota, nie identita.

1.5 Kultúra reči

Kultúra reči je z psychologického hľadiska úzko zviazaná s kultúrou myslenia. Prejavuje sa najmä v schopnosti pojmove presne označiť a vyjadriť obsah svojho poznania, používať pojmy s presne vymedzeným obsahom a rozsahom a mať za používanými pojmami presné predstavy (nepoužívať „prázdne slová“, frázy). Kultúra reči znamená také vyjadrovanie, z ktorého je zrejmý obsah i logické usporiadanie myšlienok

1.6 Sociálny význam reči

Reč a jazyk nemožno odtrhnúť od historicko-sociálneho vývoja človeka. Vznik jazyka a reči nemožno vysvetliť na základe inštinktívnych či biologických procesov, preto ho nemožno pokladať za produkt prírody. Predpokladá anatomicko-fyziologické základy, ako sú vyvinuté rečové orgány a príslušné centrálne ústredia v kôre. Reč, jazyk je preto produktom historicko-spoločenského vývinu človeka, tj. treba ho študovať nie len z aspektu fyziologicko-fonetického, ale v súvislosti s myslením, s rozvojom myslenia, teda ako „nástroj duševného rozvoja“ človeka (Vygotskij). Človek rečou nevyjadruje len signály slúžiace ako výstrahy (ako u zvierat), ale vyjadruje isté obsahy. Tieto obsahy poukazujú na spojitosť s myslením.