Reč, ako psychologický proces

1 Reč

1.1 Úvod

Reč je úzko spätá s celou psychikou človeka. Osobitne sa zdôrazňuje spojenie ľudského myslenia s rečou. Rečou vyjadrujeme, resp. iným oznamujeme nielen výsledky svojho myslenia, ale aj prežívania, Mohli by sme to zhrnúť tak, že reč je nástrojom myslenia a formou dorozumievania. Pre človeka ako spoločenského tvora je teda nenahraditeľná.
Reč je činnosť, jazyk je materiál, nástroj reči. Predstavuje systém znakov a pravidiel na ich používanie, ktorý sa realizuje v rečovej činnosti. Človek si osvojuje reč prostredníctvom určitého konkrétneho jazyka – slovenského, ruského či anglického. Treba však povedať, že rozlišujeme aj niekoľko druhov reči, vnútornú a vonkajšiu reč, táto reč môže byť zasa písaná alebo hovorená.

1.2 Základné druhy reči

Za základné druhy reči sa pokladá vnútorná a vonkajšia reč, ktorá zas môže byť hovorená, alebo písaná.
Vnútorná reč je reč pre „seba“, ktorou myslíme. Človek ňou formuluje svoje myšlienky. Navonok ju nevyjadrujeme ani hlasom, ani písmom. Vnútorná reč je stručná a skrátená. Často v nej veľa chýba, pretože človek pre seba nemusí všetko vysloviť. Tým sa stáva, že niekedy má ťažkosti, keď chce preniesť myšlienky z vnútornej reči do vonkajšej. Častejšou príčinou týchto ťažkostí však býva to, že niekedy nemá myšlienky dosť ujasnené ani vo vnútornej reči.
Vonkajšia reč je tá, ktorou človek vyjadruje svoje myšlienky navonok, a to či už vo zvukovej (hovorená reč) alebo v písomnej podobe (písaná reč). Psychologický rozdiel medzi hovorenou a písanou rečou je predovšetkým v tom, že hovorená reč má svoje sprievodné prejavy (gestikuláciu, intonáciu, prestávky v reči.. ), ktoré ju doplňujú, a tým pomáhajú hovoriacemu presnejšie vyjadriť to, čo prežíva, resp. chce povedať, kým počúvajúcemu zas pomáhajú reč lepšie vnímať. Písanej reči chýbajú tieto sprievodné javy, preto vyžadujú presnejšiu štylizáciu myšlienok, aby ich čitateľ nechápal skreslene. Písaná reč je preto psychologicky náročnejšia tak pre pisateľa, ako ja pre čitateľa.

1.3 Poruchy reči

Písaná reč má základný význam pre kultúru jazyka, myslenie v reči. Poruchy písanej reči sa vyskytujú aj u detí. Spočívajú v tom, že niektoré deti s normálnou inteligenciou ťažko a pomaly čítajú, mýlia sa, čítajú napríklad namiesto do – od a podobne. Takéto poruchy sa nazývajú dyslexie. Pri poruchách písania (vynechávanie písmen, množstvo gramatických chýb) hovoríme o dysgrafiách. Tieto poruchy sa obyčajne vyskytujú súčastne.
Špecifickosť ľudskej psychiky, ktorá sa prejavuje vo vedomí človeka, sa podmieňuje práve vznikom reči. Reč je materiálnym základom vedomia a myslenia. Človek veci vníma, uchováva si nie len ich obrazy vo forme predstáv, ale ich pomenúva a tým sa stáva, že každá vec má svoj znak, svoje pomenovanie. To už umožňuje abstrakciu od skutočnosti a vývin abstraktívneho myslenia, ktoré je pre človeka špecifické. Reč sa prelína cez všetky psychické procesy a súčasne ako znak tých predmetov, ako symbol stáva sa regulátorom činnosti a správania človeka.
1.4 Reč a jazyk

Rečou vyjadrujeme, resp. iným oznamujeme výsledky svojho myslenia, ale aj svojho prežívania vôbec. Preto hovoríme, že reč zároveň plní aj dorozumievaciu (komunikatívnu) funkciu. Pritom rozlišujeme reč a jazyk. Reč je nástrojom myslenia a formou dorozumievania (na rozdiel od iných foriem, napr. svetelných signálov..), kým jazyk je prostriedok dorozumievania, materiál, nástroj reči. U človeka sa môže utvoriť reč len vtedy, keď si osvojí istý jazyk (napr. slovenský, anglický..). Pri používaní reči sa potom musí človek podrobiť aj pravidlám používaného jazyka.
Jazyk je systémom znakov, slov, ktorý vznikol v historickom vývine národov (slovanských, románskych a pod.) a má svoje slovné bohatstvo, gramatickú stavbu, zákonitosti tvorby viet (syntax). Reč je použitie prostriedkov jazyka, je procesom styku medzi ľuďmi.
Rečou vyjadrujeme svoje myšlienky. Tým, že ich rečovo formulujeme, myšlienky súčastne utvárame. Ak chceme vyjadriť nejakú myšlienku, musíme ju vyjadriť rečou. Ak som ju sformuloval nesprávne, uvedomujem si to a pokúšam sa to vyjadriť znovu. Hľadaním rečovej formy pre myšlienky sa utvára aj samo myslenie. V tom je jednota myslenia a reči a v tom spočíva aj to, že nie sú totožné. Niektorí autori myslenie stotožňujú s vnútornou rečou s tým, že reč je formou existencie myslenia a teda sú v jednote. „Reč a myslenie nie sú ani totožné, ani od seba odtrhnuté, ale jednotné“ (Rubištejn, 1967). Je to však jednota, nie identita.

1.5 Kultúra reči

Kultúra reči je z psychologického hľadiska úzko zviazaná s kultúrou myslenia. Prejavuje sa najmä v schopnosti pojmove presne označiť a vyjadriť obsah svojho poznania, používať pojmy s presne vymedzeným obsahom a rozsahom a mať za používanými pojmami presné predstavy (nepoužívať „prázdne slová“, frázy). Kultúra reči znamená také vyjadrovanie, z ktorého je zrejmý obsah i logické usporiadanie myšlienok

1.6 Sociálny význam reči

Reč a jazyk nemožno odtrhnúť od historicko-sociálneho vývoja človeka. Vznik jazyka a reči nemožno vysvetliť na základe inštinktívnych či biologických procesov, preto ho nemožno pokladať za produkt prírody. Predpokladá anatomicko-fyziologické základy, ako sú vyvinuté rečové orgány a príslušné centrálne ústredia v kôre. Reč, jazyk je preto produktom historicko-spoločenského vývinu človeka, tj. treba ho študovať nie len z aspektu fyziologicko-fonetického, ale v súvislosti s myslením, s rozvojom myslenia, teda ako „nástroj duševného rozvoja“ človeka (Vygotskij). Človek rečou nevyjadruje len signály slúžiace ako výstrahy (ako u zvierat), ale vyjadruje isté obsahy. Tieto obsahy poukazujú na spojitosť s myslením.
1.7 Štádiá vývinu reči

Štádiá vývinu reči sa členia na tzv. predstupne (prípravné štádiá, predrečové činnosti) a na vlastný vývin reči (tj. vývin reči, počnúc vyslovením prvého skutočného slova dieťaťa).
V prípravnom štádiu, ktoré spadá do dojčenského veku zhruba v 1. roku života, prechádza dieťa štádiami, ktoré ešte nemožno klasifikovať ako štádiá vývinu skutočnej reči. Zjednodušene možno povedať, že tu ide predovšetkým o osvojovanie zručností, návykov, dozrievanie funkcií atď., na báze ktorých sa neskôr vybuduje skutočná reč dieťaťa. Najjednoduchšou formou je krik. V šiestich mesiacoch začína vydávať dieťa už bezmyseľné artikulované hlásky a skupiny hlások – džavot. Koncom prvého roku dojča zisťuje, že možno použiť hlásku džavotu pre vytvorenie kontaktu. Reč nadobúda v tomto stupni sociálnu funkciu. Vo vekovom rozpätí 1 – 1,5 roku dieťaťa označujeme toto obdobie ako úsek vlastného rozvoja reči, fáza tvorenia slov. Prvým skutočne verbálnym prejavom dieťaťa sú tzv. jednoslovné vety, deti dosahujú túto úroveň okolo 1. roku života, často i skôr. V období okolo 1,5 – 2 rokov dieťa nielen napodobňuje dospelých, ale si aj samo opakuje slová, akoby sa s nimi hralo, častejšie si opakuje nové slová. V ďalších štádiách nastáva prudké kvalitatívne i kvantitatívne zdokonaľovanie. V druhej polovici druhého roku života vývin reči spravidla úspešne napreduje, slovná zásoba sa zvyšuje. Ďalší úsek rečového vývinu je charakterizovaný nadobúdaním gramatickej flexie. Dieťa je medzi 2. a 3. rokom v štádiu rozvoja komunikačnej reči. Pomocou reči sa učí dosahovať drobné ciele. Okolo 3. roku života sa slová pomocou abstrahovania stávajú všeobecnými pojmami. Okolo 4. roku sa začína štádium intelektualizácie reči, ktoré vlastne pretrváva až do dospelosti. V tomto úseku sa dieťa učí pozmeňovať slová zhodne s gramatickými pravidlami. U šesťročného priemerného dieťaťa, vyrastajúceho v priemernom prostredí, je už komunikačná schopnosť na takej úrovni, že dieťa vie spoľahlivo komunikovať a je všestranne pripravené na osvojovanie jeho grafickej formy.

2 Vlastné skúsenosti

Dieťa vydáva zvuky už pri prvom vdýchnutí a vydýchnutí. V prvých týždňoch jeho zvukové prejavy signalizujú nepohodlie, neskôr aj spokojnosť. V kontakte s dospelými a ich napodobňovaním získava dieťa obrazne povedané, určitú „zručnosť“ pri utváraní zvukov. Desaťmesačné až jedenásťmesačné dieťa začína reagovať na príkazy, začína nás rozumieť. Zvuky spája s predmetmi, osvojuje si prvé slová, krátke vety, rozširuje si slovník a jeho vety sa postupne predlžujú. Napríklad u dva a polročných detí prevládajú dvojslovné a trojslovné vety, o rok neskôr sú to už vety, ktoré sa skladajú zo štyroch slov, u prváčikov obsahujú vety bežne aj viac ako sedem slov.
Vnútorná reč, to je reč pre seba, ktorou myslíme. Navonok ju nevyjadrujeme ani hlasom , ani písmom. Vnútorná reč je stručná, skrátená, často v nej oproti vonkajšej reči veľa chýba, pretože človek sám pre seba nemusí všetko vysloviť. Preto máme niekedy problém, ak chceme „previesť“ myšlienky z vnútornej reči do vonkajšej podoby.
Vonkajšou rečou vyjadruje človek svoje myšlienky navonok, a to buď v podobe zvukovej, alebo písomnej. Psychologický rozdiel medzi hovorenou a písanou rečou je predovšetkým v tom, že hovorená reč má svoje sprievodné prejavy (gestikuláciu, intonáciu, prestávky..), ktoré ju dopĺňajú, a tým pomáhajú hovoriacemu presnejšie vyjadriť to, čo prežíva alebo čo chce povedať a počúvajúcemu zasa pomáhajú reč lepšie vnímať. Písanej reči tieto sprievodné javy chýbajú, a preto si vyžaduje presnejšiu štylizáciu myšlienok.
Reč narába aj s vnemami a predstavami. V reči sa zároveň uskutočňuje a prejavuje myslenie.

3 Záver

Reč umožňuje diferencovať teoretické konanie z praktického tým, že aktivitu vo forme vonkajších pohybov premieňa v rečové pohyby. Teda aj samotná reč má motorické komponenty. Keďže motorické komponenty môžu byť utlmené, stáva sa reč vnútornou činnosťou, myslením, ktoré by sme mohli diferencovať ako tiché, teda vnútorné manipulovanie s pojmami. Myslenie je teda „zvnútornené konanie“ (Piaget), pričom pojmy alebo predstavy predmetov a vzťahov zaujímajú miesto skutočných predmetov a vzťahov.