„Televízia stmelila rodinu tím, že ju drží doma pozerajúcu v tupom vytŕžení pri rodinnom krbe.“ George Mikes : Ako byť cudzincom

Kultúrnym zážitkom môže byť pre nás hocičo. Čítanie knihy, prehliadanie si starých obrazov, krásnych dievčat i umeleckých fotografií, počúvanie alebo aktívne produkovanie hudby, divadla, tanca a mnoho rôznych aktivít. Medzi kultúrne akcie, ktoré nás najviac privádzajú do styku so spoločnosťou, patrí kino, divadlo, koncert, výstava, poprípade vernisáž. Každé z týchto prostredí má svoje zvláštnosti. Najčastejšie a takisto najmenej náročnou kultúrnou príležitosťou je KINO. Chodíme tam oblečení podľa momentálnej potreby, teda bežné oblečenie. Výnimkou by bolo, ak by sme išli na premiéry alebo iné slávnostné premietania. Ďaleko dôležitejšie je prísť včas, aby sme nemuseli svoje miesta hľadať počas premietania a vyrušovať tak ostatných divákov. Ak sa nám niečo také prihodí, počkáme na koniec predfilmu a až potom zaujmeme svoje miesta. Prvý ide muž a sediaceho diváka požiada o dovolenie, poprípade ešte aj poďakuje. Vždy postupujeme čelom k divákom, aj keď je to menej pohodlné. Samozrejmosťou je, že behom predstavenia nepojedáme žiadne pokrmy, nešuštime sáčkami s cukríkmi, nerozprávame sa so susedom, či už k veci alebo o niečom úplne inom. Takisto pre intímne citové výlevy existujú ďaleko vhodnejšie miesta, než je kino. Všetky tieto pravidlá budeme rešpektovať aj v DIVADLE a na KONCERTE. Tu ale hraje väčšiu úlohu oblečenie. Neznamená to, že pre bežnú návštevu divadelného predstavenia sú nutné dlhé šaty a smoking. Za dostatočné spoločenské oblečeniu tu považujeme večernú, tzv. malú toaletu: krátke či polodlhé šaty, slávnostnejší nohavicový kostým, oblek tmavšej farby. Na dopoludňajšie predstavenie tak dopoludňajšie, svetlejšie oblečenie.

Po príchode do divadla je slušné odložiť si svoje kabáty v šatni. V bufete spravidla objednáva muž. V žiadnom prípade na čašníka nelúska prstami, ale slušne ho zavolá alebo poprosí. Návštevníci lóží nemusia vo všetkých divadlách odkladať kabáty v šatni, pretože v lóžach by mali byť k dispozícii vešiaky na kabáty. Pred začiatkom predstavenia si zakúpime programy. Ak ho máme ponúkneme ho najprv spoločenský najvýznamnejšej osobe. Od kina sa divadlo odlišuje taktiež tým, že behom predstavenia bývajú 1 – 2 prestávky, kedy máme možnosť si zafajčiť, prechádzať sa chodbami a vo foyer, kúpiť si niečo na pitie alebo jedenie, rozprávať sa s priateľmi. Po svojich známych nepokrikujeme, ale dôjdeme k nim, pozdravíme sa, poprípade navzájom predstavíme svojej spoločnosti. Vôbec však už hlasito nezdravíme svojim priateľom v radách sedadiel a v lóžach, maximálne im môžeme kývnutím hlavy signalizovať, že sme ich videli. Do divadla môžeme prísť vybavení kukátkom, aby sme mohli sledovať detaily na scéne. Nepoužívame ho ale na pozorovanie podrobností na návštevníkoch a neberieme ani delostrelecký triéder.
Po skončení poďakujeme umelcom potleskom a pokiaľ tento potlesk trvá, neodchádzame. Aplaus v priebehu hry sa môže vyskytnúť výnimočne, iba pri mimoriadne silnom umeleckom zážitku.Prakticky všetko toto platí aj na koncerte vážnej hudby alebo u scénického tanca, ibaže sem nenosíme kukátka, tlieskame vždy až po predvedení celého diela. Nerušíme umelca ani poslucháčov nielen šušťaním sáčku a rozprávaním, ale ani kašľaním, kýchaním, šepkaním, vŕzganím stoličky a šušťaním nôh. Koncerty jazzu a populárnej hudby bývajú menej formálne. To sa týka väčšej voľnosti v oblečení, ale neznamená to, že zabudneme na zásady spoločenského správania sa. Môžeme robiť veci, ktoré na koncerte vážnej hudby sú nemysliteľné: tlieskať do rytmu, tancovať a niekedy aj spievať.

Významnou spoločenskou udalosťou je zahájenie výstavy – VERNISÁŽ. Často bývajú iba pre pozvaných, niekedy sú aj verejne prístupné. Po privítaní a príhovore obvykle nasleduje krátky umelecký program, drobné pohostenie a prehliadka vystavených umeleckých diel. Preto prichádzame v spoločenskom oblečení, väčšinou dopoludňajšom. Naproti tomu na výstavu môžeme ísť v bežnom každodennom oblečení. Chováme sa ticho, pripomienky si vymieňame šeptom, kľudne postupujeme od exponátu k exponátu v doporučenom smere prehliadky. Na záver sa môžeme podpísať do knihy návštev, poprípade pripísať svoj názor – vždy ale slušne, i keď napríklad výstava nebola úplne na naše gusto. Na záver našej návštevy v kultúrnych stánkoch sa zmienime ešte o jednom, dosť charakteristickom zlozvyku, s ktorým sa stretávame na väčšine filmových predstaveniach, ale i na iných akciách. Na plátne dobiehajú posledné metre filmu, hudba ešte nedoznela, umelci sa ďakujú tlieskajúcim divákom, ale desiatky návštevníkov sa už vrhajú k šatniam. Snáď to, že najprv ukoristia svoj odev povzbudzuje ich sebavedomie, snáď trpia nevyliečiteľným strachom z toho, že o niečo neskôr by už nemali v čom odísť. Neuvedomujú si však, koľkým ľuďom znepríjemňujú záver predstavenia a pripravia ich o dobrý dojem z celého večera. Nerobme to teda my, ktorí sa počítame medzi kultúrne a dobrého chovania znalých ľudí. Časový zisk tu nie je úmerný emóciám, ktoré vyvolávame vo svojom okolí a ktoré sa ako bumerang vracajú na našu hlavu.