Úvod
Komunikácia medzi ľuďmi existuje odjakživa, ale pozornosti sa tomuto pojmu začalo dostávať oveľa neskôr. Veď čo už môže byť ľahšie ako – rozprávať! A predsa nie je nič ťažšie.
Komunikáciou sa v súčasnosti zaoberá mnoho odborníkov, vznikli vedné odbory skúmajúce túto oblasť ľudského bytia, knižné pulty zaplavilo veľa rôznych publikácií rozoberajúcich po častiach tento pojem. Profesijné agentúry a vzdelávacie inštitúcie ponúkajú kurzy a tréningy na komunikačné zručnosti, či efektívnu komunikáciu pre všetkých, ktorí sa každodenne stretávajú s ľuďmi a od ich schopností komunikovať závisí ich úspešná kariéra. Manažéri, podnikatelia, ale aj učitelia, psychológovia, poradcovia a ďalší už takéto vzdelávanie považujú za nevyhnutnosť. No nielen profesionáli, ale každý človek je súčasťou spoločnosti. Závisí od každého z nás, aké vzťahy si vybuduje, ako sa adaptuje do prostredia, v ktorom žije a ovplyvní pozitívne či negatívne vzájomnú interakciu, pretože optimálna komunikácia znamená uplatňovať spätnú väzbu. Otázky optimálnej komunikácie zaujímajú, alebo by mali, všetkých. S komunikáciou súvisí aj cit sebahodnotenia, čím je sebaobraz nižší, tým je komunikácia horšia. Komunikácia je vlastne fenomén, ktorý ovplyvňuje spoločnosť ako celok, ale aj subjektívne človeka – jednotlivca.
O týchto problémoch, o komunikácii vo všeobecnosti , ale aj o komunikácii ako základe úspešných medziľudských vzťahov budeme písať v nasledujúcej seminárnej práci, ktorú sme si vybrali zo študijných dôvodov v predmete Manažment vzdelávania dospelých.
Práca pozostáva z 10 častí.

1 Definície pojmu komunikácia
Definícií na komunikáciu možno nájsť v odbornej literatúre veľmi veľa. Pre naše potreby citujeme niektoré z nich.
„Komunikácia – dorozumievanie, (rečový) dorozumievací styk“.
„Komunikácia je základnou zložkou medziľudskej interakcie, ktorá sa uskutočňuje tak, že v rámci určitej spoločnosti existuje určitý konsenzus, t.j. uznávaný súbor významov, pomocou ktorých sú ľudia schopní dorozumieť sa. Typickým príkladom komunikácie je teda rozhovor, v ktorom hovoriaci používajú spoločný jazyk“.
„Sociálnu komunikáciu môžeme definovať ako vzájomnú výmenu informácií, je špecifickou formou sociálneho styku, v ktorom sa odovzdávajú informácie o sociálnom správaní a sociálnych vzťahoch ľudí. Je vnútorne spätá so vzájomným pôsobením ľudí, so sociálnou interakciou, v ktorej sa ovplyvňujú názory a postoje. Môže byť zároveň podnetom pre rozvoj človeka človekom“.
„Výmena významov medzi ľuďmi, ktorá sa uskutočňuje najmä prostredníctvom jazyka a je možná potiaľ, pokiaľ majú ľudia spoločné poznatky, potreby a postoje“.
Ak by sme to všeobecne zhrnuli, komunikácia je odovzdávanie a prijímanie informácií v sociálnom styku pomocou nejakého znakového systému.

2 Vývoj komunikácie
„Schopnosť a tendencia odovzdávať určité informácie nie je špecificky ľudská. Nachádzame ju aj u zvierat, dokonca u živočíchov na pomerne nízkom stupni fylogenetického vývoja, napr. hmyz. Známa je komunikácie mravcov, opíc, delfínov. Pomerne podrobne bola preskúmaná komunikácia včiel, ktoré sa dorozumievajú prostredníctvom tanca, pachov a zvukov. Zvieratá sa dorozumievajú najmä čo sa týka smeru, vzdialenosti, a výdatnosti potravy.
Ľudská komunikácia je oproti komunikácii zvierat obsahovo bohatšia a formálne pestrejšia.

Zatiaľ čo sa zvieratá dorozumievajú len obmedzeným počtom významov (potrava, nebezpečie), človek komunikuje zložité psychologické a spoločenské udalosti, filozofické názory, svoje myšlienky a postoje, abstraktné pojmy. U človeka sa komunikácia vyvinula v priebehu jeho fylogenetického a ontogenetického vývoja. Možno predpokladať, že komunikácia vychádza z pudu po dorozumievaní. Svedčia o tom prípady detí, ktoré žili v izolovanom prostredí a vytvorili si vlastný primitívny systém dorozumievania. V histórii človeka však k vzniku špecifických foriem komunikácie prispeli aj iné faktory, napr. potreba dorozumievať sa v procese práce viedla k vzniku jazyka. Komunikácia teda vyplýva z potreby človeka vymieňať si informácie s inými ľuďmi a integrovať sa s nimi. Je to podmienka sociálnej existencie. Úplná izolácia od informácií vyvoláva psychickú depriváciu (napr. kozmický let, samota)“.

3 Zložky a fázy komunikácie
M. Slávik (2002) uvádza tieto štyri zložky tvoriace sociálnu komunikáciu:
a) komunikátor – jedinec, ktorý dáva informáciu,
b) komunikant – jedinec, ktorý prijíma informáciu,
c) komuniké – samotná informácia,
d) komunikačný kanál – spôsob prenosu informácie (napr. vzduchom, telefónnym káblom a pod.).

Proces sociálnej komunikácie pritom pozostáva z nasledovných fáz:
a) Zámer komunikátora podať nejakú informáciu.
b) Zakódovanie informácie komunikátorom (slovo, písmo, gesto, atď.).
c) Odoslanie informácie komunikátorom.
d) Príjem informácie komunikantom.
e) Dekódovanie informácie komunikantom.
Komunikátor musí informáciu zakódovať (vyjadriť príslušnými symbolmi) a odovzdať komunikantovi, ktorý ju musí prijať a dekódovať (pochopiť význam použitých symbolov).

4 Formy komunikácie
V. Kačáni (1999) rozlišuje tieto formy komunikácie:
a) Priama reakcia – komunikovanie nebezpečenstva útekom.
b) Neverbálny výraz – gestá, kývanie hlavou na znak súhlasu, ukázanie atď.
c) Konanie – fyzické napadnutie ako vyjadrenie hnevu.
d) Obrazová komunikácia – maliar prostredníctvom obrazu komunikuje s okolím.
e) Symbolická komunikácia – pomocou špecifických rečových a výrazových symbolov.

Pre človeka je charakteristická najmä symbolická komunikácia, t.j. komunikácia
pomocou špecifických symbolov (rečových, výrazových). Rečové formy komunikácie presahujú časové a priestorové obmedzenia sociálnych kontaktov, umožňujú človeku jednosmernú komunikáciu na veľké vzdialenosti (rozhlas, televízia, tlač, zoznámenia sa s obsahmi, ktoré vznikali pred tisícročiami). Vďaka reči si ľudia môžu odovzdávať poznatky a skúsenosti o veciach, ktoré existovali v minulosti, prípadne nastanú v budúcnosti. Komunikácia umožňuje preberať kultúrne a sociálne dedičstvo (rastúci jedinec môže využiť skúsenosti predchádzajúcich generácií a môže byť pripravený na bežné aj neobvyklé situácie). Prostredníctvom komunikácie môžu byť znalosti jednej generácie ako celok odovzdané nasledujúcej generácii.