Úvod
Zmenu pedagogických názorov odštartovala kritika pedagogickej praxe na prelome 19. a 20. str. Tá sa stávala formalistickou, málo výchovnou, bez rešpektovania osobitostí u detí. Myšlienky J.F.Herbarta, ktorý mal veľký význam pre sformovanie pedagogiky ako vedy sa posúvali do úzadia pre jeho málo individuálny prístup ku dieťaťu. Pedagógovia a filozofi sa sústreďujú na novú myšlienku poňatia dieťaťa, sústreďujú pozornosť na "prirodzenú výchovu" (v minulosti ju hlásal J.J.Rousseau, L.N.Tolstoj). Na prelome 19. a 20. storočia zaznamenáva veľký rozvoj reformná pedagogika, ktorá upriamuje pozornosť na postavenie človeka vo svete a uvedomenie si ho ako subjektu výchovy, ďalej neopozitivistická pedagogika (napr. kultúrna pedagogika) a kresťanská pedagogika.

1. Delenie pedagogických smerov XX. storočia
Podľa cieľa výchovy delíme moderné pedagogické smery nasledovne:
- biologicko-psychologické smery, za cieľ výchovy považujú zdokonalenie vychovávaného, teda cieľom je spoznať, rešpektovať jedinca. Tento prúd sa v staršej pedagogike označuje aj ako reformná pedagogika.
- sociologické smery, cieľom výchovy je sformovanie osobnosti podľa potrieb spoločnosti, či súčasnej alebo budúcej.
- transcendentálne smery, cieľ výchovy chápu ako transcendentálny jav.

1. 1 Biologicko-psychologické smery
Do tejto veľkej skupiny pedagogických smerov patria všetky, ktoré sústreďujú pozornosť na dieťa, berú ho konkrétne ako východisko pri určovaní učiva, výchovných metód a cieľa. Tento prúd sa nazýva aj pedocentrizmus. Išlo nie len o poznanie dieťaťa z biologickej a psychologickej stránky, ale aj o principiálne nový pohľad na dieťa. Podľa stúpencov tohoto smeru, dieťa treba prijať také, aké je, spoznať jeho potreby a záujmy a prispôsobiť sa mu. V tomto krajnom ponímaní je dieťa idealizované. Hlavnou príčinou vzniku bola snaha o prekonanie herbartizmu (najmä v oblasti výchovy v užšom slova zmysle) a odstránení rigorózneho prístupu k dieťaťu, ktorý dominoval v školách v Európe, snaha spojiť školu s potrebami života.

Predstavitelia:
E. Key – dielo „Storočie dieťaťa“. Tvrdila, že dieťa je potrebné nechať vyvíjať bez akéhokoľvek nátlaku a obmedzení. Dieťa má byť voľné. Škola má vytvoriť možnosti na samostatnú činnosť dieťaťa, pretože táto spolu s osobnou skúsenosťou sú jediné aktivizujúce formy. Úplne sa popierali spoločenské požiadavky školy.
M. Montessoriová - talianska lekárka, zaoberala sa hlavne mentálne handicapovanými deťmi. Vytvorila školy pre deti predškolského veku a nižších tried základných škôl. Škola však bola vzdialená kultúrnym potrebám spoločnosti.
Ovide Decroly – vychádzal z podobných myšlienok ako M. Montessoriová. Tvrdil, že to, čo je dobré a efektívne pre výchovu duševne postihnutých, musí byť rovnako vhodné a ešte účinnejšie pre výchovu normálnych detí. Upustil od názoru, že poznatky si majú žiaci osvojiť v rámci jednotlivých predmetov. Určil 20 základných okruhov podľa záujmu detí, vychádzal z princípu globalizácie a záujmových centier. Svoju školu nazval „Škola Ermitáž“. Uznával potrebu spolupráce školy a rodiny.
Všetky tieto názory, ktoré vyššie uvedení pedagógovia pokladali za podmienku úspešnej výchovy detí boli základom, z ktorého vyrástlo viac smerov: pragmatizmus, experimentálna pedagogika, dynamická a psychoanalitická pedagogika.

1.1.1 Experimentálna pedagogika
Pedagogický smer inšpirovaný psychológiou. Predstaviteľom tohto smeru boli E. Neuman a W.A.Layom. E. Neuman tvrdil: „Keďže je celý výchovný systém rozpracovaný kvôli mládeži, musí sa jej prispôsobiť po každej stránke a podriadiť sa jej. Pedagogické návody a ich použitie z hľadiska mladého človeka určuje experimentálna pedagogika, pretože je zároveň empirickou a experimentálnou vedou o mládeži“. Celá činnosť Neumana bola venovaná experimentom s deťmi (správanie žiakov v škole, vzťah domácej a školskej práce žiaka atď.) V 20.storočí sa experimentálna pedagogika vyvíjala vo Francúzsku, G. Mialaret. Belgičan R. Buysey a O. Decroly sústredili pozornosť pedagógov na výskumné metódy, obohatiac tak metodológiu pedagogiky.