5.1. 2 Zámerné učenie sa a učenie
Zámerné, vedomé učenie sa je funkciou úrovne rozvitosti schopností jednotlivcov plánovať, regulovať a hodnotiť vlastné učebné procesy a stavy. Tieto spôsobnosti sa prejavujú a uplatňujú napr. v miere samostatnosti a iniciatívy, stupni rozvitosti schopností metakognície, študijných spôsobilostí a návykov i študijných potrieb a záujmov, schopnosti odpútať sa od okamžiku situácie , porovnávať práve prežívanú skúsenosť so skúsenosťou z minulého učenia atď. Zámerné učenie je činnosť uskutočňovaná systematicky vo viac či menej formálne plánovaných a organizovaných situáciách učenia seba samého alebo učenia niekoho iného – „tebaučenia“.
Sebaučenie sa uskutočňuje systematicky vo vykonávaní sociálnej roly samouka, teda v autodidaktických situáciách: v domácnosti alebo v mimodomácich podmienkach, v obecnej knižnici, v osvetovom stredisku, v školskom klube a pod. V danom prípade je subjekt učenia sa zároveň subjektom učenia.
„Tebaučenie“, učenie iného sa uplatňuje predovšetkým v sociálnej role žiaka, študenta, účastníka vzdelávacieho alebo výcvikového podujatia, klienta poradenskej služby, chovanca, teda v heterodidaktických situáciách. „Tebaučenie“, učenie iných je viac či menej ucelene, plynule a trvalo organizované v inštitucionálnych alebo v neinštitucionálnych formách a to buď profesionálnym, poloprofesionálnym alebo neprofesionálnym spôsobom“.

6 Vzdelávanie a vzdelanie
Rozsah ľudského poznania sa neustále rozširuje a všetky poznatky nie je možné automaticky premietnuť do obsahu vzdelania. Vzdelanie nie len množstvo informácií, ktoré si jedinec osvojil. Vzdelávanie je proces ktorého výsledkom je vzdelanie. Podľa E. Petláka (1997) je vzdelávanie proces, v ktorom si žiak osvojuje poznatky a činnosti, vytvára vedomosti a zručnosti, rozvíja telesné a duševné schopnosti a záujmy“. Š. ŠVEC (2002) označuje vzdelávanie ako „dlhodobú a nepretržitú inštitucionalizovanú vyučovaciu činnosť učiteľov, lektorov, inštruktorov alebo iných osôb vo funkcii profesionálneho vzdelávateľa v škole a v mimoškolskom výučbovom zariadení na prípravu učiacich sa na ich pracovný a mimopracovný život v spoločnosti, v ktorej žijú. Táto činnosť je spravidla je projektovaná na vyvolanie učenia sa prevažne kognitívneho typu – t.j. na osvojovanie všeobecných a odborných informácií a operácií. Do rámca poňatia výchovy v širšom slova zmysle treba pojať aj termín výcvik, ktorý je rovnorodý s termínom vzdelávanie a vychovávanie. Pojem výcviku zahrňuje inštitucionalizovanú nácvikovú prácu cvičiteľov, trénerov, inštruktorov a iných profesionálov organizovanú vo výcvikovom zariadení, plánovanú na vyvolanie učenia sa prevažne senzoricko-motorického typu. Vzdelanie je výsledkom učenia sa a výchovy prevažne v intelektovej oblasti. Je ťažké presne určiť, aký má na tomto produkte podiel škola, rodina, masmédiá, ďalšie inštitúcie mimoškolskej a mimorodinnej výchovy, samoučenie a živelné formovanie osobnosti sociálnym prostredím“.

7 Celoživotný rozmer učenia a samoučenia, výučby a edukácie
Podľa Š. ŠVECA (2002) si pedagogika a andragogika všímali doposiaľ prevažne len zámerné ľudské učenie iných. „Nezámerné, náhodné ľudské „tebaučenie“ sa vyskytuje nepriamo v sprievode vykonávania takých životných aktivít, ako je činnosť občana, pracovníka, spotrebiteľa, domáceho hospodára, rodiča, ochrancu zdravia, priateľa, účastníka umelecko-kultúrnych či politických podujatí, rozumného využívateľa voľného času.
V ontogenéze sa vyskytuje toto príležitostné, občasné, nesystematické učenie v životných aktivitách, ktoré človek vo svojom živote najdlhšie vykonáva, najmä v tzv. produktívnom veku. Ak za základ dvojčlenného triedenia náhodného, nezámerného učenia (seba a iných) zoberieme ekonomické kritérium produktívneho veku, môžeme toto necieľavedomé učenie zhruba členiť na náhodné učenie v pracovnom živote a náhodné učenie v mimopracovnom živote. Cieľavedomé učenie je druh ľudskej učebnej činnosti, ktorá je plánovaná a organizovaná priamo na účely osvojovania cieľových znalostí, schopností a postojov alebo na účely spôsobovania iných žiadúcich zmien v individuálnom poznaní, konaní, hodnotení a komunikovaní. Zámerné učenie seba a „teba“ sa uplatňuje priamo pri vykonávaní najmä týchto sociálnych rolí:
a) sociálna rola samouka – domáce a mimodomáce samoučenie
b) rola dieťaťa v rodine – učenie v podmienkach rodinnej výchovy
c) rola chovanca v mimorodinných výchovných ustanovizniach – učenie v podmienkach mimorodinnej výchovy, či už domovskej alebo ústavnej výchovy
d) rola žiaka, učňa, študenta, účastníka školenia, frekventanta kurzu a inej osoby v „učebnom pomere“ – učenie v podmienkach školskej a mimoškolskej výučby.

Všeobecné prijatie vekovej kategorizácie, vývinovej periodizácie a medzinárodnej klasifikácie vzdelávacích stupňov je predpokladom komparatívneho vymedzenia hraníc „školského veku“ ako aj „predškolského a poškolského veku“ a ich subkategórií.
Problémom zostáva podľa Š. ŠVECA samotné definovanie výchovy a vzdelávania dospelých a jej medzinárodného termínu – adultná edukácia. Podľa UNESCO definícia tohto pojmu znie takto: Termín adultnej edukácie označuje celý súbor organizovaných procesov vzdelávania, akéhokoľvek obsahu a stupňa a akejkoľvek formy, a to či už formálneho alebo iného, predlžujúceho alebo nahrádzajúceho počiatočné vzdelávanie poskytnuté na základných, stredných alebo vysokých školách, pomocou ktorého osoby považované za dospelých spoločnosťou, ku ktorej patria, si rozvíjajú schopnosti, obohacujú poznatky, zdokonaľujú odborné alebo profesijné spôsobilosti alebo im dávajú nové zameranie a menia si svoje postoje alebo správanie v dvojitej perspektíve, a to aj plného osobného rozvoja aj účasti na vyváženom a nezávislom sociálnom, ekonomickom a kultúrnom vývine“.
Bližšie sme sa venovali tejto téme v časti 1. 3 Andragogika v širšom pojme – adultná edukácia

8 Záver
V našej seminárnej práci sme sa pokúsili vysvetliť základné pojmy z oblastí vied pedagogiky a andragogiky. V súčasnosti sa nám ponúka veľké množstvo publikácií na túto tému, každý autor má svoj názor a pohľad, preto zjednotenie do univerzálnych poučiek je veľmi ťažké. Ocenili sme nové, moderné poňatie tohto problému niektorých autorov, ktorí sa snažia o sprístupnenie najnovších poznatkov zo sveta.
Zistili sme, že andragogika ako veda o vzdelávaní dospelých má svoje dominantné postavenie a jej význam neustále rastie tak, ako rastie spoločnosť a poznanie v nej. Závisí len od vyspelosti a podpory tých, ktorí v tejto oblasti života rozhodujú. Celoživotné vzdelávanie je však víziou, ktorú sme už dokázali objaviť a pozdvihnúť na národný cieľ vo výchove a vzdelávaní definovaný v projekte Milénium.