Základné pojmy andragogiky

Úvod
Existuje nespočetné množstvo rôznych publikácií, ktoré sa zaoberajú základnými pojmami pre vysvetlenie princípov a pravidiel vedy o edukačných procesoch – pedagogiky. Autori, ktorých budeme v nasledujúcej seminárnej práci citovať sú uznávanými odborníkmi v tejto oblasti. S ich pomocou sa pokúsime vysvetliť základné pojmy v pedagogike a andragogike, ako vied, ktoré úzko spolu súvisia. Zo študijných dôvodov k predmetu Základy vzdelávania dospelých vyberáme pojmy ako vzdelanie, vzdelávanie, výchova, učenie, socializácia a iné príbuzné termíny z monografie prof. Štefana Šveca a českého autora prof. Jána Pruchu.
Práca pozostáva z 9 častí.

1 Pedagogika a andragogika

1. 1 Základné vysvetlenie pojmu pedagogika (ŠVEC, Š., 2002)
Termín pedagogika pochádza z antického Grécka (paidos = chlapec, dieťa, agóge = vedenie niekoho). Paidagógos bol otrok, ktorý sa staral o syna svojho pána, sprevádzal ho do školy. Pedagogika je teda náuka o výchove a dorastu. Všeobecná definícia pedagogiky, ktorú uvádzajú viacerí autori je: Pedagogika je súbor vied o edukácii, ktorý v sebe spája, teóriu a výskum edukačných javov.

1.2 Základné vysvetlenie pojmu andragogika (ŠVEC, Š., 2002)
Andragogika (gréc. andrós = muž, agógé = vedenie) je náuka o výchove dospelých.
„Prax a teória vzdelávania dospelých, nazývaná metodika vzdelávacej a výcvikovej výučby dospelých: veda o výučbe dospelých zameraná najmä na aktivizačné techniky riadeného nezávislého štúdia účastníkov, tvorivej skupinkovej práce, sebavzdelávania atď.“.

1.3 Andragogika v širšom pojme – adultná edukácia
Š. ŠVEC (2002) v anglicko-slovenskom slovníku vysvetľuje ďalej andragogiku v širšom pojme ako adultná edukácia: „vzdelávanie a výchova, výcvik dospelých, systematicky organizovaný rozvoj vedomostí, schopností, hodnotových postojov, záujmov, potrieb, ašpirácií a iných osobných vlastností potrebných na plnohodnotný sociálny život v práci a mimopracovných aktivitách občana, rodiča, účastníka sociálnokultúrnych a iných životných aktivít a na mnohostranný osobný sebarozvoj. V niektorých anglofónnych krajinách sa chápe užšie, napr. vo Veľkej Británii, ako všeobecné vzdelávanie dospelých na neprofesné účely, v iných širšie, napr. v Austrálii, ako každé súvislé vzdelávanie nasledujúce po svojom iniciálnom cykle. Zahŕňa tzv. druhošancové vzdelávanie v škole, spravidla popri zamestnaní, pokračovacie vzdelávanie, odborné rekvalifikačné vzdelávanie, sociokultúrne vzdelávanie vo voľnom čase, občianske vzdelávanie a iné“.

1.3. 1 Druhošancové školské vzdelávanie
„Je náhradné školské štúdium popri zamestnaní alebo v nezamestnanosti , príležitosť pre dospelých získať v pokračovacom, kontinuálnom cykle vzdelávania taký druh a stupeň vzdelania, ktoré sa normálne nadobúda v detstve alebo v mladosti počas počiatočného, iniciálneho cyklu vzdelávania. Uskutočňuje programy pre osoby ktoré nemali príležitosť ukončiť ho alebo ho neukončili, organizované v rozmanitých formách, napr. vzdelávanie negramotných, vzdelávanie vedúce k vysvedčeniam o všeobecnom vzdelaní ako predpoklade pre vyššie štúdiá, počiatočné odborné vzdelávanie spravidla pred vstupom do plateného zamestnania a iné“.

1.3. 2 Kontinuálne pokračovacie odborné vzdelávanie
„Ďalšie vzdelávanie pracovníkov poskytované osobám, ktoré dokončili riadne denné školovanie ako počiatočný cyklus vzdelávania v mladosti, napr. poprípravné odborné alebo vyššie odborné vzdelávanie v odboroch nevyžadujúcich dlhoročné vysokoškolské vzdelávanie , pokročilé špecializačné vzdelávanie a výcvik, skvalitňovacie vzdelávanie a výcvik, inovačné či aktualizačné vzdelávanie a výcvik (doškoľovanie v odbornej špecializácii), postupové kvalifikačné vzdelávanie, recyklické vzdelávanie riadiacich pracovníkov, špeciálne poradenské kurzy pre zamestnávateľov (v oblasti pracovného práva, pracovných podmienok, bezpečnosti pri práci, pracovnej klímy, ochrany pracovného prostredia, personálneho manažmentu atď.) a iné odborné vzdelávanie zdokonaľujúce, rozširujúce, doplňujúce alebo aktualizujúce predchádzajúcu odbornú kvalifikovanosť“.

1.3. 3 Odborné rekvalifikačné vzdelávanie a výcvik
„Výchova dospelých zameraná na nadobudnutie nových vedomostí, spôsobností, postojov, alebo iných kvalít požadovaných na vykonávanie pracovných úloh v povolaní odlišnom od toho, v ktorom bola dospelá osoba doposiaľ zamestnávaná, vedie spravidla k získaniu certifikátov ako v školskom odbornom a vyššom odbornom vzdelaní, ide o konverziu odborného vzdelania, príkladom môže byť: rekvalifikácia na nové povolanie nezamestnaných, poúrazové rekvalifikačné vzdelávanie, vzdelávanie a výcvik na aplikáciu nových techník alebo technológií, preškoľovanie v dôsledku zmeny politického režimu, presídlenia a podobné edukačné aktivity úzko spájané s profesijným poradenstvom pre účastníkov vzdelávania dospelých pri zmene povolania alebo zamestnania“.
1.3. 4 Sociokultúrne záľubové vzdelávanie
„Je zamerané k rozvoju sociokultúrnych záľubových aktivít a k osobnej realizácii. Spravidla osvetové všeobecné neprofesné vzdelávanie mladistvých a dospelých osôb seniorského, tretieho veku k aktivitám sociokultúrneho a osobného života, zamerané na rozvoj najmä osobných potrieb a záľub, všeobecno-kultúrnych alebo poloodborných amatérskych koníčkov vo voľnom čase spravidla v inštitúciách a zariadeniach osvetovej sústavy, napr. poloodborné vzdelávanie amatérov (kurzy cudzích jazykov, záhradkárčenia, vodičov motorových vozidiel a pod.) výchova k tvorbe domova, domácemu hospodárstvu a vedeniu domácnosti (napr. kurzy šitia, opravy televízora, ikebany, údržby budovy, rodinného rozpočtu), výchova k účasti na kultúrnom živote (výchovné aktivity cirkevných klubov, záľubová ľudová umelecká činnosť, amatérske formy umeleckej tvorivosti, rekreačný šport a pod.) vzdelávanie používateľov informácií a knižničných služieb“.

1.3. 5 Výchova k občianstvu, občianska výchova
„Pod týmto pojmom rozumieme: 1. vzdelávanie k občianskemu životu detí, mladistvých, dospelých a seniorov zamerané najmä na demokratický spôsob života, osobnú občiansku zodpovednosť a na tvorivú účasť v hospodárskom, politickom, sociálnom a kultúrnom živote, 2. občianske vzdelávanie o právach a povinnostiach občana, obce, regiónu a štátu. Oba významy pojmu zahrňujú integratívnu edukačnú funkciu občianskej socializácie a resosializácie štátnych občanov ako aj funkciu akulturácie nových prisťahovalcov či iných cudzincov, uchádzajúcich sa o občianstvo. Môže zahŕňať vlastivedné vzdelávanie a vlasteneckú výchovu, štátoobčiansku výchovu cudzincov ako učenie imigrantov, vrátane vzdelávania repatriantov, presídlencov. Je to široký pojem z rodovej kategórie vzdelávania, akou je tiež napr. vzdelávanie k povolaniu, manželstvu, rodičovstvu, tvorbe domova a domácemu hospodáreniu, hodnotnému využívaniu voľného času“.

1.4 Andragogika ako sociálna mobilizácia
V článku doc. FULKOVEJ (1994), ktorá sa tiež zaoberá andragogikou sa dočítame: „Problematiku andragogiky možno širšie chápať aj ako problematiku kultivácie človeka. Je to disciplína odhaľujúca všeobecné základy a súvislosti výchovno-vzdelávacích procesov dospelých v podmienkach skutočného života. Andragogika má učiť, ako pomôcť mobilizovať ľudí, je otvoreným procesom rozširujúcim sa o ďalšie vedy a vedné disciplíny“ .

2 Edukačné procesy
Definícia podľa J. PRUCHU (1997): „Edukačné procesy sú všetky také činnosti ľudí, pri ktorých dochádza k učeniu na strane nejakého subjektu, ktorému je exponovaný iným subjektom priamo alebo sprostredkovane (textom, technickým zariadením, a i.) nejaký druh informácie. Typom reálneho edukačného procesu je tréning športovca pod vedením trénera. Prebieha obvykle v špeciálnom prostredí, v ktorom dochádza k učeniu určitých motorických schopností na strane jedného subjektu (športovca) a kontrole (meranie výkonu) iným subjektom (trénerom) či technickým zariadením. Dnes sa stále častejšie uplatňujú edukačné procesy zasahujúce veľké skupiny populácie, alebo dokonca obyvateľstvo celej Zeme. Sú to napríklad edukačné aktivity vyvíjané za účelom zmien postojov ľudí k ekologickým problémom, k škodlivým zdravotným návykom (kampane proti fajčeniu a pod.). Aj keď sú tieto edukačné procesy realizované najviac médiami, v podstate je exponovanie informácií zo strany jedných subjektov (tvorcovia textov a obrazov) iným subjektom (divákom, čitateľom). V ľudskej spoločnosti sú edukačné procesy najčastejšími aktivitami vôbec. Od narodenia, resp. už v prenatálnom období života jedinca, až do neskorej staroby sa človek učí alebo učenie sprostredkúva iným. Z tohto hľadiska je moderná pedagogika skúmajúca edukačné procesy veľmi univerzálnou vedou. Pedagogika tak spolu so psychológiou a sociológiou vysvetľuje javy, ktoré sú podmienkou prežitia a vývoja spoločnosti, ktorá by bez edukačných procesov nemohla existovať a rozvíjať sa“.

3 Edukácia
Termín edukácia je u nás relatívne nový pojem, ktorý sa začína čoraz viac udomácňovať. Označuje spoločne pojmy výchova a vzdelávanie, čo je v konečnom dôsledku správne, pretože tieto pojmy sa vzájomne prelínajú.
Z prekladu anglického education sa dozvedáme (ŠVEC, Š., 2002):
1. edukácia: (a) vzdelávanie (a vychovávanie a vycvičovanie) ako sústava inštitucionálne organizovaných aktivít (v školstve, osvete a inde) zacielených na celoživotné rozvíjanie znalostí, schopností, hodnotových postojov a iných osobných kvalít potrebných pre spôsobilosť v budúcich rolách (školáka, občana, pracovníka, manžela, rodiča a v iných životných aktivitách) jednotlivca ako stávajúcej sa sebarealizačnej osobnosti v spoločnosti. V odbornej literatúre písanej po anglicky sa robí rozdiel medzi edukáciou na jednej strane a odborným výcvikom a odborným vzdelávaním na druhej strane, napr. z hľadiska poslaní, účelov, obsahu, cieľových programov, dĺžky trvania, univerzality versus selektivity, hlavného zdroja financovania a z hľadiska iných charakteristík, (b) slovné spojenie „výchova (v užšom slova zmysle) a vzdelávanie“ a to zvyčajne vo význame pojmu citovej, vôľovej a snahovej výchovy (socioafektívnej edukácie) a intelektovej či rozumovej výchovy (kognitívnej edukácie), (c) výučba (učiteľstvo) a mimovýučbová výchova, resp. sociálno-výchovná starostlivosť (vychovávateľstvo, poradenstvo a iné), (d) výchova v širšom slova zmysle.
2. vzdelanie a vychovanie ako výsledok edukácie.
3. pedagogika a andragogika. Do termínu edukácia nezahŕňame reklamu, marketingové mítingy, politické mítingy, propagandu, náboženské služby a mítingy v kostole, návštevy divadla, kina a podobné prípady nesústavných a neorganizovaných výchovných vplyvov inštitúcie alebo osoby“.
4 Edukant a edukátor
J. PRUCHA (1997) pripomína, že pre všeobecnú teóriu edukácie potrebujeme aj názvy pre jej subjekty. „Termín žiak a učiteľ nemôžu požiadavku všeobecnosti spĺňať, pretože sa vzťahujú so svojím konkrétnym významom k školskému prostrediu. Ako však vyjadriť terminologicky pojem učiaceho sa alebo vyučujúceho jedinca, ktorý nie je žiakom alebo učiteľom?. Je potrebné označiť aj nové profesie, ktoré sa v súčasnosti presadzujú, napríklad pracovník, ktorý robí výcvik, školí zamestnancov v podnikovom vzdelávaní, alebo inštruktorka v krátkodobom kurze. To predsa nie sú učitelia a vzdelávajúce sa subjekty nie sú žiaci. Ako vhodný doplnok k termínu edukácia sú tu termíny edukant – všeobecne ktorýkoľvek subjekt učenia a edukátor – všeobecne ktorýkoľvek aktér vyučovania alebo inej intencionálnej edukačnej aktivity. Termínom edukant je teda možné označovať rôzne subjekty edukačných procesov bez ohľadu na vek či typ prostredia: edukantom je žiak v predškolskom či školskom veku, študent vysokej školy, učeň, účastník profesijného školenia, účastník jazykového kurzu, pacient inštruovaný lekárom a ďalšie poučované osoby v neformálnych životných situáciách. Podobne termín edukátor označuje nie len učiteľa, ale aj lektorov, inštruktorov, vychovávateľov, konzultantov, poradenských pracovníkov, trénerov, školiteľov a všetky ďalšie osoby, ktoré nejakým spôsobom vyučujú, poučujú, inštruujú iné ľudské subjekty (alebo aj zvieratá, napr. pri výcviku služobných psov pri vyhľadávaní drog, a dokonca neživé systémy – expertné systémy tzv. umelé inteligencie).
Anglicko-slovenský slovník prof. ŠVECA (2002) pre tento pojem diferencuje dva anglické ekvivalenty:
1.teoretickí pedagógovia – educationists: učitelia pedagogiky a andragogiky, pedagogickí a andragogickí výskumní alebo vývojoví pracovníci, odborníci teoreticky zameraní na vedný odbor pedagogiky a andragogiky.
2.praktickí pedagógovia, edukátori – educators: učitelia, vzdelávatelia, lektori, inštruktori, konzultanti, vychovávatelia, poradenskí pracovníci, alebo iní profesionálni pedagogickí či andragogickí pracovníci.

5 Edukačné učenie sa a učenie (ŠVEC, Š., 2002)
V bežnom poňatí sa učenie chápe ako zapamätávanie si cenných informácií, štúdium z kníh a osvojovanie si poznatkov spravidla v škole. Učebný jav sa však vyskytuje nie len u ľudí, ale aj u zvierat a dokonca sa učia aj kybernetické stroje. Tradičné poučky učenia sa ako osvojovania si vedomostí, zručností a návykov striedajú novšie pohľady na tento jav. Š. ŠVEC píše: „Ľudské učenie sa je proces rozvojovej zmeny v znalostiach, schopnostiach, v postojoch a v iných osobnostných vlastnostiach jednotlivca, ktorá sa prejavuje v následných zmenách priebehu a výsledku jeho činnosti, výkonu, správania sa a prežívania pod vplyvom skúseností s okolitým prostredím. uľahčovanie, aktivovanie, motivovanie, ovplyvňovanie alebo usmerňovanie dejov učenia sa nazývame termínom učenie. Výskum a vývoj v odboroch pedagogiky a andragogiky sa zaujíma o učenie sa najmä ako o plánovite uľahčovaný (facilitovaný) a usmerňovaný (vedený, regulovaný, ovládaný a riadený) proces žiadúcich zmien v poznaní, hodnotení, komunikovaní a pretváracom konaní jednotlivca a sociálnych skupín, a to v optimalizačných podmienkach pre plný osobnostný rozvoj“.

5.1 Druhy učenia sa a učenia (ŠVEC, Š., 2002)
- organizmické a mechanizmické učenie sa a učenie
- ľudské a subhumánne učenie sa a učenie
- edukačné a drezúrne učenie sa a učenie
- aktivované (bdelostné) a hypnopedické učenie (sa)
- náhodné a zámerné učenie sa a učenie
- neištitucionálne edukačné učenie (sa)
- inštitucionálne edukačné učenie (sa)

5.1. 1 Náhodné učenie sa a učenie
„Je to príležitostné, občasné, prípadné, sprievodné, prídavné, nesystematické. Toto neorganizované učenie sa vyskytuje v akejkoľvek životnej situácii a v každej ľudskej činnosti, pri hre, pri práci a v aktívnom odpočinku, dochádza k nemu v rodinnej debate, v občianskych aktivitách, v komunikácii so spolupracovníkmi v zamestnaní a pri vykonávaní každej sociálnej roly, prelína každú činnosť človeka. Takýto prípadom príležitostného, prípadného a náhodného učenia niekoho je:
- náhodné naúčanie, napr. dcéry domácim prácam
- príležitostné poúčanie, napr. zákazníka, pacienta
- nesystematické zaúčanie, napr. nového zamestnanca
- dobrovoľné priúčanie, napr. mladého spolupracovníka skúsenejším kolegom
- nepravidelné doúčanie, napr. spolužiaka
- občasné odúčanie, napr. zlozvyku rovesníka atď.
5.1. 2 Zámerné učenie sa a učenie
Zámerné, vedomé učenie sa je funkciou úrovne rozvitosti schopností jednotlivcov plánovať, regulovať a hodnotiť vlastné učebné procesy a stavy. Tieto spôsobnosti sa prejavujú a uplatňujú napr. v miere samostatnosti a iniciatívy, stupni rozvitosti schopností metakognície, študijných spôsobilostí a návykov i študijných potrieb a záujmov, schopnosti odpútať sa od okamžiku situácie , porovnávať práve prežívanú skúsenosť so skúsenosťou z minulého učenia atď. Zámerné učenie je činnosť uskutočňovaná systematicky vo viac či menej formálne plánovaných a organizovaných situáciách učenia seba samého alebo učenia niekoho iného – „tebaučenia“.
Sebaučenie sa uskutočňuje systematicky vo vykonávaní sociálnej roly samouka, teda v autodidaktických situáciách: v domácnosti alebo v mimodomácich podmienkach, v obecnej knižnici, v osvetovom stredisku, v školskom klube a pod. V danom prípade je subjekt učenia sa zároveň subjektom učenia.
„Tebaučenie“, učenie iného sa uplatňuje predovšetkým v sociálnej role žiaka, študenta, účastníka vzdelávacieho alebo výcvikového podujatia, klienta poradenskej služby, chovanca, teda v heterodidaktických situáciách. „Tebaučenie“, učenie iných je viac či menej ucelene, plynule a trvalo organizované v inštitucionálnych alebo v neinštitucionálnych formách a to buď profesionálnym, poloprofesionálnym alebo neprofesionálnym spôsobom“.

6 Vzdelávanie a vzdelanie
Rozsah ľudského poznania sa neustále rozširuje a všetky poznatky nie je možné automaticky premietnuť do obsahu vzdelania. Vzdelanie nie len množstvo informácií, ktoré si jedinec osvojil. Vzdelávanie je proces ktorého výsledkom je vzdelanie. Podľa E. Petláka (1997) je vzdelávanie proces, v ktorom si žiak osvojuje poznatky a činnosti, vytvára vedomosti a zručnosti, rozvíja telesné a duševné schopnosti a záujmy“. Š. ŠVEC (2002) označuje vzdelávanie ako „dlhodobú a nepretržitú inštitucionalizovanú vyučovaciu činnosť učiteľov, lektorov, inštruktorov alebo iných osôb vo funkcii profesionálneho vzdelávateľa v škole a v mimoškolskom výučbovom zariadení na prípravu učiacich sa na ich pracovný a mimopracovný život v spoločnosti, v ktorej žijú. Táto činnosť je spravidla je projektovaná na vyvolanie učenia sa prevažne kognitívneho typu – t.j. na osvojovanie všeobecných a odborných informácií a operácií. Do rámca poňatia výchovy v širšom slova zmysle treba pojať aj termín výcvik, ktorý je rovnorodý s termínom vzdelávanie a vychovávanie. Pojem výcviku zahrňuje inštitucionalizovanú nácvikovú prácu cvičiteľov, trénerov, inštruktorov a iných profesionálov organizovanú vo výcvikovom zariadení, plánovanú na vyvolanie učenia sa prevažne senzoricko-motorického typu. Vzdelanie je výsledkom učenia sa a výchovy prevažne v intelektovej oblasti. Je ťažké presne určiť, aký má na tomto produkte podiel škola, rodina, masmédiá, ďalšie inštitúcie mimoškolskej a mimorodinnej výchovy, samoučenie a živelné formovanie osobnosti sociálnym prostredím“.

7 Celoživotný rozmer učenia a samoučenia, výučby a edukácie
Podľa Š. ŠVECA (2002) si pedagogika a andragogika všímali doposiaľ prevažne len zámerné ľudské učenie iných. „Nezámerné, náhodné ľudské „tebaučenie“ sa vyskytuje nepriamo v sprievode vykonávania takých životných aktivít, ako je činnosť občana, pracovníka, spotrebiteľa, domáceho hospodára, rodiča, ochrancu zdravia, priateľa, účastníka umelecko-kultúrnych či politických podujatí, rozumného využívateľa voľného času.
V ontogenéze sa vyskytuje toto príležitostné, občasné, nesystematické učenie v životných aktivitách, ktoré človek vo svojom živote najdlhšie vykonáva, najmä v tzv. produktívnom veku. Ak za základ dvojčlenného triedenia náhodného, nezámerného učenia (seba a iných) zoberieme ekonomické kritérium produktívneho veku, môžeme toto necieľavedomé učenie zhruba členiť na náhodné učenie v pracovnom živote a náhodné učenie v mimopracovnom živote. Cieľavedomé učenie je druh ľudskej učebnej činnosti, ktorá je plánovaná a organizovaná priamo na účely osvojovania cieľových znalostí, schopností a postojov alebo na účely spôsobovania iných žiadúcich zmien v individuálnom poznaní, konaní, hodnotení a komunikovaní. Zámerné učenie seba a „teba“ sa uplatňuje priamo pri vykonávaní najmä týchto sociálnych rolí:
a) sociálna rola samouka – domáce a mimodomáce samoučenie
b) rola dieťaťa v rodine – učenie v podmienkach rodinnej výchovy
c) rola chovanca v mimorodinných výchovných ustanovizniach – učenie v podmienkach mimorodinnej výchovy, či už domovskej alebo ústavnej výchovy
d) rola žiaka, učňa, študenta, účastníka školenia, frekventanta kurzu a inej osoby v „učebnom pomere“ – učenie v podmienkach školskej a mimoškolskej výučby.

Všeobecné prijatie vekovej kategorizácie, vývinovej periodizácie a medzinárodnej klasifikácie vzdelávacích stupňov je predpokladom komparatívneho vymedzenia hraníc „školského veku“ ako aj „predškolského a poškolského veku“ a ich subkategórií.
Problémom zostáva podľa Š. ŠVECA samotné definovanie výchovy a vzdelávania dospelých a jej medzinárodného termínu – adultná edukácia. Podľa UNESCO definícia tohto pojmu znie takto: Termín adultnej edukácie označuje celý súbor organizovaných procesov vzdelávania, akéhokoľvek obsahu a stupňa a akejkoľvek formy, a to či už formálneho alebo iného, predlžujúceho alebo nahrádzajúceho počiatočné vzdelávanie poskytnuté na základných, stredných alebo vysokých školách, pomocou ktorého osoby považované za dospelých spoločnosťou, ku ktorej patria, si rozvíjajú schopnosti, obohacujú poznatky, zdokonaľujú odborné alebo profesijné spôsobilosti alebo im dávajú nové zameranie a menia si svoje postoje alebo správanie v dvojitej perspektíve, a to aj plného osobného rozvoja aj účasti na vyváženom a nezávislom sociálnom, ekonomickom a kultúrnom vývine“.
Bližšie sme sa venovali tejto téme v časti 1. 3 Andragogika v širšom pojme – adultná edukácia

8 Záver
V našej seminárnej práci sme sa pokúsili vysvetliť základné pojmy z oblastí vied pedagogiky a andragogiky. V súčasnosti sa nám ponúka veľké množstvo publikácií na túto tému, každý autor má svoj názor a pohľad, preto zjednotenie do univerzálnych poučiek je veľmi ťažké. Ocenili sme nové, moderné poňatie tohto problému niektorých autorov, ktorí sa snažia o sprístupnenie najnovších poznatkov zo sveta.
Zistili sme, že andragogika ako veda o vzdelávaní dospelých má svoje dominantné postavenie a jej význam neustále rastie tak, ako rastie spoločnosť a poznanie v nej. Závisí len od vyspelosti a podpory tých, ktorí v tejto oblasti života rozhodujú. Celoživotné vzdelávanie je však víziou, ktorú sme už dokázali objaviť a pozdvihnúť na národný cieľ vo výchove a vzdelávaní definovaný v projekte Milénium.