Úvod

Hodnotenie je silným stimulujúcim prostriedkom a má veľký výchovný význam, pokiaľ je však správne a spravodlivé. Termín ohodnotenia sa často stotožňuje s termínom klasifikácia a známka. Ohodnotenie je širší pojem ako klasifikácia, je výrazom emocionálneho vzťahu, hodnotiaceho posudku a oznámkovania. Známka je meradlom vedomostí žiakov, nemá byť ani odmenou, ani nástrojom trestu.
V našej seminárnej práci chceme vysvetliť základné princípy hodnotenia a klasifikácie v edukačnom procese, poukázať na pozitíva prípadne negatíva tejto metódy ako súčasti pedagogickej diagnostiky žiakov.

Práca pozostáva zo 14 častí.
Teoretický rozbor práce

1 Pedagogická diagnostika
„Pedagogické diagnostikovanie sa uskutočňuje vo výchovno-vzdelávacích situáciách, v škole, v rôznych výchovných zariadeniach, pri výchove v rodine a podobne. Predmetom diagnostikovania môže byť učebná činnosť žiaka a jej výsledky, rodinné prostredie žiaka, skupina žiakov, učiteľ, riaditeľ školy a ďalší pedagogický pracovníci. Pedagogické diagnostikovanie je zisťovanie, identifikovanie, charakterizovanie a hodnotenie úrovne rozvoja žiaka alebo žiakov ako výsledku výchovného a vzdelávacieho pôsobenia“ (GAVORA, P., 1999).

2 Hodnotenie ako základná kategória pedagogickej diagnostiky
M. GONDOVÁ (1997) konštatuje, že „hodnotenie je najdôležitejšou aj najfrekventovanejšou kategóriou pedagogickej diagnostiky. Otázky hodnotenia sú v súčasnosti jednou z najviac diskutovaných tém, či už v pedagogickej teórii, vo výchovnej praxi, ale rovnako aj medzi širokou verejnosťou. Hodnotenie má rozhodujúci význam na tvorbu teórií pedagogickej diagnostiky, ale aj jej zodpovedajúcu prax.
Hodnotenie je proces, ktorým sa hodnotí určitá činnosť, jav, situácia, konanie, a správanie žiaka pomocou verbálnych a neverbálnych prostriedkov. Ide o širokú oblasť krátkodobých a dlhodobých aktivít učiteľa, vychovávateľa, ako sú napríklad preverovanie, skúšanie, kontrola, posudzovanie, klasifikácia žiakov. Výsledkom týchto aktivít je zhodnotenie žiaka, resp. triedy, výchovnej skupiny v rôznych podobách. Pojmy hodnotenie a klasifikácia sa v praxi často stotožňujú, ale treba si uvedomiť, že tieto pojmy nie sú ekvivalentné, hodnotenie je širší pojem a zahŕňa aj klasifikáciu, ktorá je výsledkom procesu hodnotenia, ale nielen klasifikácia je výsledkom tohto procesu“.
J. GAJDUŠEK zaraďuje pedagogickú diagnostiku ako diagnostiku učebnej činnosti žiakov a výchovnej a vzdelávacej činnosti učiteľov a školy do vyučovacích diagnostických metód špeciálnej povahy.

Následne uvádza dve etapy didaktickej diagnostiky:
a) Kontrola – preverovanie, skúšanie – je proces, ktorým sa zisťujú výsledky vyučovacieho procesu, t.j. stavu vedomostí, zručností, návykov v porovnaní s tým, čo má žiak vedieť. Ide o zisťovanie stupňa dosiahnutia cieľov vzdelávania.
b) Hodnotenie – t.j. vyslovenie úsudku o stave dosiahnutých cieľov (na vyučovacej hodine, na konci témy, tematického celku, na konci štvrťroka, polroka, atď.)

3 Vyučovacie metódy – diagnostické a klasifikačné metódy
Vyučovacie metódy bližšie rozoberá E. FULKOVÁ (2002). V Didaktike pod pojmom vyučovacej metódy nájdeme: „Pojem vyučovacia metóda sa odvodzuje od gréckeho slova methodos, čo stručne povedané znamená cestu, spôsob, ako dospieť k výchovno-vzdelávaciemu cieľu“. Mnohí autori, ktorí sa problematikou zaoberajú, vyučovacie metódy najčastejšie členia na motivačné, expozičné. fixačné, diagnostické a klasifikačné. Diagnostické a klasifikačné metódy môžeme nájsť aj pod názvom metódy preverovania a hodnotenia vedomostí a zručností. E. FULKOVÁ píše: „Preverovanie vedomostí umožňuje žiakom priebežne upevňovať, spresňovať, triediť i rozširovať si osvojené poznatky, návyky a zručnosti. Pozitívne sa prejavuje pri utváraní a upevňovaní návykov, etiky i charakteru žiakov. Ukazuje im, ako kvalitne a do akého rozsahu zvládli učivo, ako možno odstrániť prípadné nedostatky, motivuje ich do ďalšej činnosti. Má rovnocenný význam pre žiakov i pre učiteľov“. E. PETLÁK dodáva, že „pomocou diagnostických metód sa učiteľ, ale aj žiaci presviedčajú o tom, ako sa darí plniť výchovno-vzdelávacie úlohy. Plnia funkciu spätnej väzby, prispievajú k uvedomovaniu si potreby individuálneho prístupu učiteľa ku žiakom, informujú žiaka o jeho učebných výsledkoch, sú východiskom ďalšej organizácie a riadenia učebného procesu a pod. Diagnostikovanie a klasifikácia žiakov, to nie je iba zisťovanie toho, čo žiaci vedia alebo nevedia. Skutočnosť je však taká, že v praxi mnohých učiteľov prevláda práve tento aspekt“.

4 Klasifikácia – výsledok hodnotenia
Hodnotenie charakterizuje J. VELIKANIČ (1977) ako „proces neprestajného poznávania a posudzovania žiaka. Klasifikácia je formou hodnotenia, je výsledkom hodnotiaceho procesu. Vyjadruje sa zvyčajne klasifikačnými stupňami, bodovou škálou, symbolmi alebo inými formami, ktorými možno rozlíšiť úroveň a dosiahnutie výsledkov u žiakov“. Taktiež E. PETLÁK pripomína, že „učiteľ môže objektívne hodnotiť žiaka len na základe jeho všestranného poznania. Výsledky skúšania, testov, pozorovania atď. učiteľ triedi, hodnotí, zaujíma k nim stanovisko, na základe čoho klasifikuje alebo slovne hodnotí žiakov“. E. FULKOVÁ: „Klasifikácia je hodnotenie známkovaním, prípadne bodmi, percentami. Je výsledkom celého vyučovacieho procesu. Vyjadruje sa najčastejšie oficiálne prijatými klasifikačnými stupňami“.
Takto píše o klasifikácii E. PETLÁK: „Klasifikácia je vyjadrená známkou, slovné hodnotenie krátkou charakteristikou žiaka.

Klasifikácia môže byť priebežná – čiastkové výsledky žiaka, alebo súhrnná – na konci prvého a druhého polroku. Predmetom klasifikácie sú výsledky, ktoré žiak dosiahol v učebných predmetoch v súlade s požiadavkami učebných osnov, schopnosť používať vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky v konkrétnych situáciách a správanie žiaka podľa požiadaviek poriadku školy. Pri klasifikácii sa uplatňuje primeraná náročnosť a pedagogický takt, prihliada sa na vekové osobitosti žiakov, na prípadnú indispozíciu v učebných výkonoch. Výsledky sa hodnotia komplexne“. L. KOLENČÍK zdôrazňuje: „Hodnotenie a klasifikácia musia objektívne objektívne a výstižne odrážať úroveň vedomostí a zručností žiaka. Je nesprávne výsledok hodnotenia vyvodiť z priemeru známok, pretože všetky známky nemajú rovnakú hodnotu, čo vyplýva zo psychologických a didaktických zákonitostí.

5 Známkovanie a klasifikácia žiakov
(GAVORA, P., 1999) „Známkovanie je priraďovanie číselného alebo iného znaku k hodnote učebného pokroku žiaka. Známka je finálny produkt hodnotenia žiaka. Pri známkovaní sa vždy porovnáva výkon žiaka so stanovenými kritériami, ktorými sú školskými dokumentmi určené vlastnosti učebného pokroku vrátane výkonových štandardov. Známka sa určuje podľa miery zhody výkonu žiaka so stanovenými kritériami.
Známku je potrebné odlišovať od hodnotenia. Hodnotenie je prítomné v každej komunikácii učiteľa so žiakom. Učiteľ na výkon žiaka (odpoveď, produkt) reaguje – komentuje ho, pochváli, kritizuje. Často je však táto reakcia neverbálna. Je to úsmev, prikývnutie, pohrozenie prstom a podobne. Nie každé hodnotenie sa známkuje.
Známka predstavuje silný hodnotový koncentrát, pretože jediný znak (číslo, písmeno) vyjadruje celkové úsilie žiaka. Známka sa môže prideliť nielen za krátku odpoveď, ale aj za celé obdobie, napr. polrok, dokonca i za celé štúdium (maturitná známka). Nemožno sa preto čudovať, že z celého diania v škole venuje verejnosť skúšaniu a hodnoteniu najviac pozornosti. Je to preto, lebo na základe známky sa rozhoduje o ďalšom osude žiaka (prístup na vyšší typ štúdia, voľba povolania, životné zameranie a podobne). Známka je však aj súčasťou posudzovania úrovne práce školy a jednotlivých učiteľov.
Známka zahrňuje rôzne aspekty práce žiaka. Toto splývanie rôznych hľadísk pri hodnotení žiaka je však možné odstrániť tzv. podvojným známkovaním. Za každý výkon dostane žiak dve známky. Jedna známka vyjadruje úroveň vedomostí a zručností (kognitívny aspekt) a druhá motiváciu, záujem a úsilie (afektívny aspekt). Ďalšou zvláštnosťou známkovania je možnosť vyjadriť buď momentálnu úroveň výkonu, alebo prírastok výkonu, t.j. to, o čo sa žiak zlepšil. Druhý spôsob pravdepodobne motivuje žiaka viac ako prvý, ale jeho nevýhodou je, že prírastok výkonu nemôže slúžiť ako finálna známka (na konci polroka, na konci štúdia).
Existujú dva základné prístupy k známkovaniu: analytický a globálny. Pri analytickom známkovaní sa uskutoční podrobná analýza výsledku žiaka. Výsledok učenia (produkt) sa rozdelí, segmentuje na jasne rozlíšiteľné prvky, ktoré sa hodnotia. Výkonu sa obyčajne pripisujú body, resp. iné číselné alebo znakové hodnoty. Dobrým príkladom na analytické hodnotenie je diktát. Pri hodnotení výkonu žiaka v diktáte učiteľ prezrie celý text žiaka a určí počet pravopisných chýb. Podľa známkovacieho kľúča, ktorý stanovil vopred, potom prideľuje známku.