Zakladateľkou prípadovej sociálnej práce je M. Richmondová, ktorá jej prostredníctvom rieši individuálne životné situácie človeka. Uvedené diela sú považované za prvé pokusy vedeckého prístupu k riešeniu sociálnych problémov jednotlivca. Klienta sleduje ako člena rodiny s objektívnym posúdením materiálnej potrebnosti s tendenciou spravodlivého poskytnutia sociálnej pomoci. Sledovanie klienta plne využíva dovtedajšie poznatky z psychológie, najmä motiváciu individuálneho správania, uspokojovanie životných potrieb a ponára sa do predchádzajúcich skúseností s návratom do detstva. V 40. rokoch V. Robinsonová prekonáva orientované prístupy diagnostikovania. M. Richmondová vychádza z pozície chápania klienta ako individuálnej psychologickej jednotky. Nové požiadavky na sociálneho pracovníka predpokladajú jeho profesionálne vedomosti, schopnosti, a tým aj nové požiadavky na jeho osobnosť. V roku 1938 sa odhaduje vo svete asi 300 škôl sociálnej práce. 50. a 60. roky sú charakteristické rozvojom sociálnej starostlivosti najmä v priemyselne rozvinutých krajinách. Dynamika zmien priemyselnej spoločnosti prináša technické, ekonomické a sociálne zmeny, ktoré jedinec buď bude rešpektovať, alebo bude sústavne prichádzať do sociálnych konfliktov. V 80. rokoch sa sociálna práca orientuje na vedné disciplíny, ktoré sa venujú integrálnemu skúmaniu človeka. Popri rešpektovaní zvláštnosti osobnosti človeka sa výraznejšie venuje pozornosť prírodnému a spoločenskému prostrediu človeka. Rešpektuje prispôsobovanie sa človeka prostrediu a súčasne jeho aktívnemu pretváraniu. Na základe historickej analýzy a funkčnosti sociálnej práce vyplýva, že sociálna práca sa začala formovať so zámerom pomoci sociálne slabým ľuďom, ako sociálna ochrana so sociálnym diagnostikovaním, sociálnou terapiou, sociálnym poradenstvom. Priestor pre vedu o budúcom vývoji každodenného života je veľmi široký, sprostredkovanie medzi osobnosťou a spoločnosťou v reálnych sociálnych podmienkach je nenahraditeľné pre ďalšiu stabilizáciu spoločnosti, relatívne bezkonfliktovú socializáciu človeka v celoživotnom priereze, až po jeho odchod. V súčasnosti sa vo svete sociálni pracovníci pripravujú na viac než 1600 univerzitách a školách.

Východiská sociálnej práce
Klasifikácia vedného odboru žiada vychádzať z objektívnych cieľov, z ktorých určujeme základný obsah činností a spoločenských funkcií. Je potrebné určiť vlastný predmet a metódy, ktoré zabezpečujú postup k dosiahnutiu cieľa. Profesionálny rozmer je nevyhnutným predpokladom dynamického rozvoja sociálnej práce ako vedného odboru. Treba si uvedomiť, že sociálna práca je multidisciplinárnym odborom, ktorý je zaradený do sústavy pedagogických vied. Súčasne základným kritériom je, či sociálna práca má schopnosť programovo postupovať, rozvíjať svoju teoretickú základňu a aplikovať teóriu v multidimenzionálnej spoločenskej praxi. V sociálnej práci ide o akceptovanie, tvorivé využívanie a špecifikáciu poznatkov z množstva vedných disciplín do konkrétnych sociálnych činností. Súčasne ide o teoretické obohatenie podnetov z iných vedných odborov, ich špecifickú syntetizáciu z aspektu sociálnej politiky a diferencovaných oblastí sociálnej práce. Dôkazom je enormné množstvo náhľadov, prístupov, postupov a interpretácií sociálnej práce počas jej viac ako storočnej existencie. Významný vplyv mali špecifické podmienky, za ktorých sa sociálna práca začala formovať. Na Slovensku to bol rozporný a prerušený proces, ktorý na začiatku bol ovplyvnený „uhorským“ sociálnym zákonodarstvom, rozvinutou sociálnou politikou a prácou v čase prvej republiky a Slovenského štátu, zásadnou zmenou ponímania až absenciou po roku 1948 a súčasného obnovenia sociálnej práce ako výučbovej a vednej disciplíny v 90. rokoch, ktoré rešpektujú a nadväzujú na európsky a svetový kontext. Sociálna práca je charakterizovaná interdisciplinárnym prístupom k regulovaniu a riadeniu sociálnej problematiky. Rešpektuje a využíva poznatky pedagogiky, sociológie, psychológie, ekonomické, právne, medicínske, ekologické a ďalšie odbory. Ako vyplýva z obsahu sociálnej práce, predmetom sa stáva človek, skupina, komunita, spoločenstvo v jeho širokej ľudskej dimenzii, objektivizovaní života človeka v najširších spoločenských podmienkach ako sociálneho fenoménu.

Základnou otázkou je zmysel sociálnej práce, či je opodstatnená v permanentne sa meniacich podmienkach a ďalej schopná rozvíjať sa a obsahovo diferencovať. Rozvoj sociálnej práce je ovplyvňovaný štrukturálnou funkčnou teóriou, s dôrazom na stabilitu sociálneho systému vymedzuje indivíduu, skupine ich špecifické funkcie v spoločnosti zodpovednosťou jedinca za kvalitu svojho života. Taktiež základné štruktúry a funkcie rodiny, neštátnych subjektov, obcí, regiónov a štátu. Socializačný proces v spoločnosti je usmerňovaný všeobecne prijatými základnými sociálnymi normami. Je to snaha zabraňovania dezintegrácií v spoločnosti, lebo roztrhanie väzieb sociálnych vzťahov je podhubím pre vznik sociálnych problémov. Podstatný vplyv mala teória konfliktov, pokladanie konfliktu za prirodzene vlastné každému sociálnemu javu. Konflikt sa stáva prirodzeným faktorov sociálnej zmeny, a tým aj možnou príčinou sociálnych kolízií a sociálnym problémom. Objektívne ho spôsobuje rôznorodosť sociálnych podmienok pri uspokojovaní potrieb a záujmov ľudí. Rozvojová koncepcia vyjadrená cieľovými hodnotami ľudského života nie je priamočiara a ľudské hodnoty nie sú všetkým ľuďom rovnako dostupné. Sociálna veda sa dnes formuje ako moderné ponímanie sociálneho, sociálnych vzťahov, ako spoločensko-teoretický vzťah dneška a zajtrajška. Profesionálna prax nám vytvorila základné východiská postupného usadzovania sociálnej práce ako teoreticko-praktickej disciplíny. Ako „veda o živote“, o analýze života predpokladá vedomostný základ o človeku a o prostredí, v ktorom sa realizuje alebo chce realizovať svoje zámery. Autozámery jedinca a skupiny, ich rozvojový rozmer možno uskutočňovať za podmienok poznania, a tým aj nevyhnutnej teoretickej pripravenosti sociálnych pracovníkov.