Ciele sociálnej práce vychádzajú zo súladu s funkciami a cieľmi spoločnosti, v ktorej konkrétny klient, skupina či komunita žije. Sociálna práca je neoddeliteľnou súčasťou komplexnej sociálnej starostlivosti v zhode s existujúcou legislatívou. Motivácia, stimulácia a sankčné opatrenia smerujú k takým zmenám v správaní a postojoch klienta, ktoré maximálne rešpektujú záujmy klientov a rozvojové záujmy spoločnosti. Účinnosť sociálnej práce sa prejavuje a sleduje v komplexnom rozvoji sociálnej a celospoločenskej sféry, v ekonomickej rovnováhe, vo zvyšovaní životnej a kultúrnej úrovne občanov, v zlepšovaní medziľudských vzťahov. Vychádzajúc z toho sociálnu prácu chápeme ako konkrétnu prácu sociálneho pracovníka i jednotlivých sociálnych inštitúcií a zariadení na realizácii sociálnej politiky na jednotlivých úrovniach a v rôznych oblastiach života ľudí a spoločnosti vo vzťahu ku klientom v rôznom časovom horizonte. Objektom sociálnej práce je konkrétny človek, praktická činnosť ľudí je v priereze celého života človeka, v zákonnej regulácii, v pomoci a uľahčovaní hľadania a nachádzania miesta v živote. Sociálna práca pokrýva jedinca, skupinu, komunitu a celú spoločnosť.

Solidarita a subsidiarita
Solidarita je vzájomná závislosť prvkov. V morálnom poňatí je solidarita povinnosťou vyplývajúcou z uvedomenia vzájomných záväzkov, ktoré spojujú každého človeka s druhými ľuďmi. Vzájomná pomoc o podpora vychádzajúca zo spoločenských záujmov a potrieb. Solidarita sociálna vyjadruje úroveň bezprostredného vzťahu medzi jednotlivcom a ostatnými členmi spoločnosti, mieru sociálnej kvality jednotlivca. Jednotlivec ako sociálna bytosť má v sebe zakódovanú kolektívnu spolupatričnosť. Jednotlivec vedome akceptuje, užíva spoločensky zabezpečovanú solidaritu medzi zdravými a chorými, podpora v nezamestnanosti je solidaritou medzi tými, ktorí prácu majú a tými, ktorí ju hľadajú alebo sa rekvalifikujú, solidarita vyplývajúca zo vzťahu bohatých a chudobných je vyjadrená daňovým systémom, nadáciami, zdraví a trvalo postihnutí – medzi nimi je solidarita vyjadrená zodpovednosťou zdravého jedinca k handicapovanému človeku, k jeho životnému nešťastiu.

Subsidiarita je metódou rešpektovania nižšieho, menšieho, zabezpečujúca primát ľudskej osoby. Princíp, pravidlo, ktoré ochraňuje jednotlivca, jeho slobodu, práva pri rozvíjaní života. Prejavuje sa nezasahovaním vyšších riadiacich úrovní do nižších, čím sa vytvára priestor na aktivizáciu ich činností, umožňujúci participáciu. Princíp subsidiarity spočíva v rešpektovaní iniciatívy, kompetencií a zodpovednosti. Znamená to, že jednotlivcom vo vzťahu k spoločnosti a menším spoločnostiam vo vzťahu k väčším treba ponechať autonómiu, slobodu konania. Ďalej spočíva v poskytovaní pomoci tam, kde je to nevyhnutné. Ide o príležitostnú pomoc s cieľom, aby jednotlivec alebo skupina, ktorá nie je schopná sama realizovať svoje ciele a úlohy, ich mohla po poskytnutí pomoci ďalej sama realizovať. Možno ju charakterizovať ako „pomoc k svojpomoci“. Princíp subsidiarity utvára medziľudské vzťahy smerom k primátu ľudskej osoby ako základu ľudských práv.