Obsah
Východiská v prístupoch sociálnej práce k človeku...........................................1
Vznik a vývoj sociálnej práce...........................................................................2-3
Východiská sociálnej práce.............................................................................3-4
Predmet, obsah a úlohy sociálnej práce.........................................................4-5
Sociálna práca v praxi....................................................................................5-6
Solidarita a subsidiarita.....................................................................................6
Literatúra...........................................................................................................7

Východiská v prístupoch sociálnej práce k človeku
Základná stratégia spôsobu chápania sveta, spoznávania, osvojovania, si priestoru prostredníctvom vykonávaných činností, je podmienená aj poznaním, ako náš svet existuje, čo od neho očakávame a čo očakávame od ľudí v ňom. V sociálnej činnosti chápeme človeka ako uvedomelú rodovú bytosť, ktorá si svoje životné činnosti stanovuje ako predmet svojho vlastného chcenia a vedomia. Táto vedomá činnosť ho odlišuje od ostatných foriem života, a preto človek, pokiaľ má byť človekom plnohodnotným, nemôže zostať len tým, čím ho príroda stvorila. V priebehu svojich vlastných dejín sa človek stáva spoločenskou bytosťou – pohyb je od „o sebe“ smerom k „pre seba“. Podriadenie slobodnej bytosti tejto spoločenskej nutnosti je pre neho základnou existenčnou otázkou. Obsahom procesu zospoločenskovania človeka je vytváranie adekvátnych, sebe vlastných podmienok. Zospoločenskovanie pre jednotlivca neznamená stratu vlastnej individuality, ale zväčšovanie priestoru na rozvíjanie jeho samostatnosti, svojbytnosti, a tým celkový rozvoj ľudskej individuality, i keď zostáva v neustálom protirečení so spoločnosťou. Individuálne odlišnosti jednotlivca vyjadrujú aj mieru osvojovania spoločenských vzťahov, a tým sú skutočnou ľudskou individualitou. Každý jedinec má svoje miesto v makrospoločnosti, je teda menej ako spoločnosť, ale súčasne i viac, lebo sa nedá zahrnúť, vtesnať do všeobecného rozmeru, nemožno ho vtesnať do nejakého vzorca, pretože je neopakovateľný a tiež i nevyspytateľný.

Človek sa stále viac stáva individualitou v procese sebauskutočňovania a rozvíjania možností aj prostredníctvom rozporov, prekážok a zápasov. V sociálnej práci vnímame človeka ako bio-psycho-sociálnu bytosť, relatívne nezávislého od vonkajších prírodných podmienok prostredníctvom praktickej ľudskej činnosti, a jeho zmysluplnosť vyjadrujeme rozvojovou tendenciou v záujme samostatného človeka. Aj v praktickej činnosti pociťujeme akési prirodzené smerovanie k zospoločenskovaniu, ako napríklad konkrétne tiahnutie ku komunite. Život a vývoj jedinca je ovládaný okrem špecifických individuálnych zákonitostí zákonitosťami života druhu, ku ktorému dané indivíduum patrí. Život človeka má rôzne aspekty ľudskej existencie. V bežnom jazyku život je výraz, ktorý je v pozícií k smrti. Chápanie života človeka v sociálnej práci je vždy pozitívne. Možno ho charakterizovať ako pomoc k svojpomoci. Spočíva v poskytovaní pomoci tam, kde je to nevyhnutné. Ide o príležitostnú pomoc s cieľom, aby jednotlivec alebo skupina, ktorá nie je schopná sama realizovať svoje ciele a úlohy, mohla ich po poskytnutí pomoci sama realizovať. Princíp subsidiarity utvára medziľudské vzťahy smerom k priorite ľudskej osoby ako základu ľudských práv. právne postavenie občana vo vzťahu k ostatným občanom a k spoločnosti umožňuje uspokojiť jeho záujmy a potreby pre všestranný rozvoj. Základné ľudské práva majú zvláštnu a vyššiu hodnotu a bývajú spravidla zakotvené v ústavách a ďalších ústavných zákonoch, v medzinárodných zmluvách a iných dokumentoch a sú im poskytované i medzinárodnoprávne záruky. Zaistenie základných ľudských práv zobrazuje úroveň demokracie konkrétneho štátu a slúži humánnym cieľom.

Vznik a vývoj sociálnej práce
Historické počiatky sociálnej práce sa odvíjajú od filantropických a charitatívnych organizácií. Začiatky sú v organizovanej charitatívnej a nápravnej činnosti dobrovoľných a prevažne náboženských organizácií. Dobročinnosť má svoje korene aj v kresťanskom učení a demokratických tradíciách spoločnosti, ktoré uznávajú hodnoty každého človeka. Prvky sociálnej práce sa objavujú ako reakcie súdržnosti ľudského rodu, ľudského vzťahu človeka k človeku, spolupatričnosti, pochopenia a spoluzodpovednosti i za iných, osvojovanie rovnosti a spravodlivosti zanietených jedincov. Začiatkom 19. storočia sa v Anglicku a v USA začína presadzovať individuálna starostlivosť. Ďalšie sociálne aktivity sa rozvíjajú koncom 19. storočia v Amsterdame, v Berlíne, Londýne, Amerike, Číne, Indii, Austrálii. Počiatky sociálnej práce nachádzame v prípadovej práci, ktorá bola používaná od roku 1890 ako konkrétna systematická práca so sociálne potrebnými klientmi. Počiatky formovania sociálnej práce ako špecifickej profesie s vlastnou teóriou a metodikou možno uvádzať začiatkom 20. storočia, keď dochádza k prvým výcvikom sociálnej práce. V roku 1917 vychádza kniha „Social Diagnosis“ od M. Richmondovej, ktorá potvrdzuje systematický prístup k postupnému zbieraniu informácií o klientoch ako podkladu pre sociálnu diagnostiku. Postupne začínajú vznikať samostatné školy sociálnej práce. Prvé pokusy výcviku sociálnych pracovníkov sa uskutočňovali krátkodobými kurzami. M. Richmondová popisuje intuitívnu sociálnu prácu, v Anglicku Thomas Chalmers poukazuje na potrebu skúmať jednotlivé prípady biedy a núdze, Octavia Hillová sa venovala intenzívnemu riešeniu bytovej problematiky, zriaďovaniu dielní, klubov, Elizabeth Frydová začala v r. 1913 navštevovať väznice a poriadala tam kurzy šitia, Jana Addamsová v r. 1889 založila „Hull House“ a za svoju sociálnu činnosť a mierové snahy dostala v r. 1931 Nobelovú cenu. Začiatkom 20. storočia výraznejšie začína ovplyvňovať formovanie sociálnej práce rozvoj spoločenských vied. V 20. a 30. rokoch ovplyvňuje sociálnu prácu psychológia – Freud, Adler, Mayer.
Zakladateľkou prípadovej sociálnej práce je M. Richmondová, ktorá jej prostredníctvom rieši individuálne životné situácie človeka. Uvedené diela sú považované za prvé pokusy vedeckého prístupu k riešeniu sociálnych problémov jednotlivca. Klienta sleduje ako člena rodiny s objektívnym posúdením materiálnej potrebnosti s tendenciou spravodlivého poskytnutia sociálnej pomoci. Sledovanie klienta plne využíva dovtedajšie poznatky z psychológie, najmä motiváciu individuálneho správania, uspokojovanie životných potrieb a ponára sa do predchádzajúcich skúseností s návratom do detstva. V 40. rokoch V. Robinsonová prekonáva orientované prístupy diagnostikovania. M. Richmondová vychádza z pozície chápania klienta ako individuálnej psychologickej jednotky. Nové požiadavky na sociálneho pracovníka predpokladajú jeho profesionálne vedomosti, schopnosti, a tým aj nové požiadavky na jeho osobnosť. V roku 1938 sa odhaduje vo svete asi 300 škôl sociálnej práce. 50. a 60. roky sú charakteristické rozvojom sociálnej starostlivosti najmä v priemyselne rozvinutých krajinách. Dynamika zmien priemyselnej spoločnosti prináša technické, ekonomické a sociálne zmeny, ktoré jedinec buď bude rešpektovať, alebo bude sústavne prichádzať do sociálnych konfliktov. V 80. rokoch sa sociálna práca orientuje na vedné disciplíny, ktoré sa venujú integrálnemu skúmaniu človeka. Popri rešpektovaní zvláštnosti osobnosti človeka sa výraznejšie venuje pozornosť prírodnému a spoločenskému prostrediu človeka. Rešpektuje prispôsobovanie sa človeka prostrediu a súčasne jeho aktívnemu pretváraniu. Na základe historickej analýzy a funkčnosti sociálnej práce vyplýva, že sociálna práca sa začala formovať so zámerom pomoci sociálne slabým ľuďom, ako sociálna ochrana so sociálnym diagnostikovaním, sociálnou terapiou, sociálnym poradenstvom. Priestor pre vedu o budúcom vývoji každodenného života je veľmi široký, sprostredkovanie medzi osobnosťou a spoločnosťou v reálnych sociálnych podmienkach je nenahraditeľné pre ďalšiu stabilizáciu spoločnosti, relatívne bezkonfliktovú socializáciu človeka v celoživotnom priereze, až po jeho odchod. V súčasnosti sa vo svete sociálni pracovníci pripravujú na viac než 1600 univerzitách a školách.

Východiská sociálnej práce
Klasifikácia vedného odboru žiada vychádzať z objektívnych cieľov, z ktorých určujeme základný obsah činností a spoločenských funkcií. Je potrebné určiť vlastný predmet a metódy, ktoré zabezpečujú postup k dosiahnutiu cieľa. Profesionálny rozmer je nevyhnutným predpokladom dynamického rozvoja sociálnej práce ako vedného odboru. Treba si uvedomiť, že sociálna práca je multidisciplinárnym odborom, ktorý je zaradený do sústavy pedagogických vied. Súčasne základným kritériom je, či sociálna práca má schopnosť programovo postupovať, rozvíjať svoju teoretickú základňu a aplikovať teóriu v multidimenzionálnej spoločenskej praxi. V sociálnej práci ide o akceptovanie, tvorivé využívanie a špecifikáciu poznatkov z množstva vedných disciplín do konkrétnych sociálnych činností. Súčasne ide o teoretické obohatenie podnetov z iných vedných odborov, ich špecifickú syntetizáciu z aspektu sociálnej politiky a diferencovaných oblastí sociálnej práce. Dôkazom je enormné množstvo náhľadov, prístupov, postupov a interpretácií sociálnej práce počas jej viac ako storočnej existencie. Významný vplyv mali špecifické podmienky, za ktorých sa sociálna práca začala formovať. Na Slovensku to bol rozporný a prerušený proces, ktorý na začiatku bol ovplyvnený „uhorským“ sociálnym zákonodarstvom, rozvinutou sociálnou politikou a prácou v čase prvej republiky a Slovenského štátu, zásadnou zmenou ponímania až absenciou po roku 1948 a súčasného obnovenia sociálnej práce ako výučbovej a vednej disciplíny v 90. rokoch, ktoré rešpektujú a nadväzujú na európsky a svetový kontext. Sociálna práca je charakterizovaná interdisciplinárnym prístupom k regulovaniu a riadeniu sociálnej problematiky. Rešpektuje a využíva poznatky pedagogiky, sociológie, psychológie, ekonomické, právne, medicínske, ekologické a ďalšie odbory. Ako vyplýva z obsahu sociálnej práce, predmetom sa stáva človek, skupina, komunita, spoločenstvo v jeho širokej ľudskej dimenzii, objektivizovaní života človeka v najširších spoločenských podmienkach ako sociálneho fenoménu.

Základnou otázkou je zmysel sociálnej práce, či je opodstatnená v permanentne sa meniacich podmienkach a ďalej schopná rozvíjať sa a obsahovo diferencovať. Rozvoj sociálnej práce je ovplyvňovaný štrukturálnou funkčnou teóriou, s dôrazom na stabilitu sociálneho systému vymedzuje indivíduu, skupine ich špecifické funkcie v spoločnosti zodpovednosťou jedinca za kvalitu svojho života. Taktiež základné štruktúry a funkcie rodiny, neštátnych subjektov, obcí, regiónov a štátu. Socializačný proces v spoločnosti je usmerňovaný všeobecne prijatými základnými sociálnymi normami. Je to snaha zabraňovania dezintegrácií v spoločnosti, lebo roztrhanie väzieb sociálnych vzťahov je podhubím pre vznik sociálnych problémov. Podstatný vplyv mala teória konfliktov, pokladanie konfliktu za prirodzene vlastné každému sociálnemu javu. Konflikt sa stáva prirodzeným faktorov sociálnej zmeny, a tým aj možnou príčinou sociálnych kolízií a sociálnym problémom. Objektívne ho spôsobuje rôznorodosť sociálnych podmienok pri uspokojovaní potrieb a záujmov ľudí. Rozvojová koncepcia vyjadrená cieľovými hodnotami ľudského života nie je priamočiara a ľudské hodnoty nie sú všetkým ľuďom rovnako dostupné. Sociálna veda sa dnes formuje ako moderné ponímanie sociálneho, sociálnych vzťahov, ako spoločensko-teoretický vzťah dneška a zajtrajška. Profesionálna prax nám vytvorila základné východiská postupného usadzovania sociálnej práce ako teoreticko-praktickej disciplíny. Ako „veda o živote“, o analýze života predpokladá vedomostný základ o človeku a o prostredí, v ktorom sa realizuje alebo chce realizovať svoje zámery. Autozámery jedinca a skupiny, ich rozvojový rozmer možno uskutočňovať za podmienok poznania, a tým aj nevyhnutnej teoretickej pripravenosti sociálnych pracovníkov.
Predmet, obsah a úlohy sociálnej práce
Komplexný prístup k sociálnym problémom každodenného života nie je obsahom iných povolaní. Z toho poňatia sociálnej práce ako „integratívneho povolania“ vyplývajú jeho vlastné špecifické úlohy. Zatiaľ čo pojem „riešenie sociálnych problémov“ nás oslovuje na rôznych úrovniach, predpokladáme, že mu rozumieme, profesionálne vyjadrenie činnosti sociálneho pracovníka je zložitejšie.
Predmetom sociálnej práce je syntetizované a zovšeobecnené skúmanie príčin, za ktorých dochádza k sociálnemu problému u jednotlivcov, skupín a komunít v konkrétnych sociálnych podmienkach, t.j. v podmienkach ekonomických, psychologických, zdravotných, výchovných, v konkrétnom prostredí reálneho života. Stanovením reálnej diagnózy vytvára predpoklad na riešenie sociálnych problémov a súčasne skúma možnosti prevencie, resocializácie a hodnotí dosiahnuté zmeny a výsledky vlastnej činnosti. Sociálna práca popri tom, že čerpá a využíva množstvo vedných odborov a vedeckých disciplín, ktoré syntetizuje a aplikovane zovšeobecňuje, postupne si vytvára metodické postupy. Predmetom sociálnej práce sú problémy, ktorými sa sociálna práca zaoberá, teoreticky objasňuje a prakticky rieši či zmierňuje a špecifické je najmä to, že rešpektuje kompletné stránky i prostredie človeka ako jedinca, skupiny či celej komunity.

Obsahom sociálnej práce a sociálnej politiky nie je len rešpektovanie, že každý individuálny život je jedinečný a neopakovateľný. Súčasne vychádzame z rešpektovania univerzality života a spoluzodpovednosti jedinca, skupiny a spoločenstva za kvalitu prežitia, reprodukciu a kolobeh. Základným poslaním je život humanizovať, pomáhať vytvárať reálne dôstojné prostredie pre každý individuálny život, bez ohľadu na to, v akom stave sa jednotlivec, skupina nachádza a čo spôsobilo existujúci stav.
Úlohy sociálnej práce spočívajú vo funkčnej závislosti riešenia „sociálnych problémov“. Sociálne problémy sú určujúcim pojmom, ktoré vymedzujú, ohraničujú typológiu sociálnej práce, a tým aj jej odlišnosť od ostatných vedných odborov a povolaní. Funkčnosť sociálnej práce spočíva v pomáhaní ľuďom vyrovnávať sa s vlastnými sociálnymi kolíziami a problémami a zároveň s profesionálnou znalosťou veci kriticky hodnotiť vlastné postoje a konanie klientov. Na druhej strane nemôže ani spoločnosť predpokladať len podporu jednostranného procesu adaptácie klientov, ale tak isto kriticky postupovať, keď sa spoločenské opatrenia ukážu ako nerealizovateľné, nereálne či neetické. Podstatnou funkciou je preventívna činnosť.

Sociálna práca v praxi
Sociálna práca je odbor, ktorý špeciálnymi pracovnými metódami zabezpečuje sociálnu starostlivosť o človeka na profesionálnom základe. Aplikuje vedecké poznatky do praktickej činnosti. Zaoberá sa optimálnym fungovaním sociálnych inštitúcií zameraných na starostlivosť, zabezpečenie a pomoc jednotlivcom, skupinám alebo komunitám. Je označením postupov a metód preventívnej, korektívnej a kuratívnej pomoci ľuďom, ktorí nemôžu svoje potreby saturovať. Medzinárodná federácia sociálnych pracovníkov (1988) definovala sociálnu prácu ako činnosť, ktorá predchádza alebo upravuje problémy jednotlivcov, skupín, komunít, ktorá vznikla z konfliktov potrieb jednotlivcov a spoločenských inštitúcií a mala by ovplyvňovať uskutočňovanie vhodných sociálnych zmien v prospech kvality života všetkých ľudí. Sociálna práca je nástrojom komplexnej sociálnej starostlivosti o človeka. V popredí sociálnej práce je problematika sociálneho vyčleňovania až vyčlenenia z prirodzenej ľudskej činnosti, z plnej účasti, bránenia účasti na rozvoji človeka a jeho sociálnych síl. Sociálna práca je zameraná aj na kultúrnu pluralitu, sociálnu identitu ľudí z pozície medzinárodnej deľby práce. Analyzuje objektívne a subjektívne príčiny sociálneho vylučovania a vylúčenia. Súčasne hľadá odpovede a postupy na riešenie sociálnych problémov ľudí, ktorí sú na pokraji spoločnosti alebo mimo spoločnosti prostredníctvom rozvoja demokracie a osobnej slobody, rozširovaním spoluúčasti na rozhodovaní, s bojom s chudobou a pod.
Ciele sociálnej práce vychádzajú zo súladu s funkciami a cieľmi spoločnosti, v ktorej konkrétny klient, skupina či komunita žije. Sociálna práca je neoddeliteľnou súčasťou komplexnej sociálnej starostlivosti v zhode s existujúcou legislatívou. Motivácia, stimulácia a sankčné opatrenia smerujú k takým zmenám v správaní a postojoch klienta, ktoré maximálne rešpektujú záujmy klientov a rozvojové záujmy spoločnosti. Účinnosť sociálnej práce sa prejavuje a sleduje v komplexnom rozvoji sociálnej a celospoločenskej sféry, v ekonomickej rovnováhe, vo zvyšovaní životnej a kultúrnej úrovne občanov, v zlepšovaní medziľudských vzťahov. Vychádzajúc z toho sociálnu prácu chápeme ako konkrétnu prácu sociálneho pracovníka i jednotlivých sociálnych inštitúcií a zariadení na realizácii sociálnej politiky na jednotlivých úrovniach a v rôznych oblastiach života ľudí a spoločnosti vo vzťahu ku klientom v rôznom časovom horizonte. Objektom sociálnej práce je konkrétny človek, praktická činnosť ľudí je v priereze celého života človeka, v zákonnej regulácii, v pomoci a uľahčovaní hľadania a nachádzania miesta v živote. Sociálna práca pokrýva jedinca, skupinu, komunitu a celú spoločnosť.

Solidarita a subsidiarita
Solidarita je vzájomná závislosť prvkov. V morálnom poňatí je solidarita povinnosťou vyplývajúcou z uvedomenia vzájomných záväzkov, ktoré spojujú každého človeka s druhými ľuďmi. Vzájomná pomoc o podpora vychádzajúca zo spoločenských záujmov a potrieb. Solidarita sociálna vyjadruje úroveň bezprostredného vzťahu medzi jednotlivcom a ostatnými členmi spoločnosti, mieru sociálnej kvality jednotlivca. Jednotlivec ako sociálna bytosť má v sebe zakódovanú kolektívnu spolupatričnosť. Jednotlivec vedome akceptuje, užíva spoločensky zabezpečovanú solidaritu medzi zdravými a chorými, podpora v nezamestnanosti je solidaritou medzi tými, ktorí prácu majú a tými, ktorí ju hľadajú alebo sa rekvalifikujú, solidarita vyplývajúca zo vzťahu bohatých a chudobných je vyjadrená daňovým systémom, nadáciami, zdraví a trvalo postihnutí – medzi nimi je solidarita vyjadrená zodpovednosťou zdravého jedinca k handicapovanému človeku, k jeho životnému nešťastiu.

Subsidiarita je metódou rešpektovania nižšieho, menšieho, zabezpečujúca primát ľudskej osoby. Princíp, pravidlo, ktoré ochraňuje jednotlivca, jeho slobodu, práva pri rozvíjaní života. Prejavuje sa nezasahovaním vyšších riadiacich úrovní do nižších, čím sa vytvára priestor na aktivizáciu ich činností, umožňujúci participáciu. Princíp subsidiarity spočíva v rešpektovaní iniciatívy, kompetencií a zodpovednosti. Znamená to, že jednotlivcom vo vzťahu k spoločnosti a menším spoločnostiam vo vzťahu k väčším treba ponechať autonómiu, slobodu konania. Ďalej spočíva v poskytovaní pomoci tam, kde je to nevyhnutné. Ide o príležitostnú pomoc s cieľom, aby jednotlivec alebo skupina, ktorá nie je schopná sama realizovať svoje ciele a úlohy, ich mohla po poskytnutí pomoci ďalej sama realizovať. Možno ju charakterizovať ako „pomoc k svojpomoci“. Princíp subsidiarity utvára medziľudské vzťahy smerom k primátu ľudskej osoby ako základu ľudských práv.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Teória sociálnej práce