Obsah
Východiská v prístupoch sociálnej práce k človeku...........................................1
Vznik a vývoj sociálnej práce...........................................................................2-3
Východiská sociálnej práce.............................................................................3-4
Predmet, obsah a úlohy sociálnej práce.........................................................4-5
Sociálna práca v praxi....................................................................................5-6
Solidarita a subsidiarita.....................................................................................6
Literatúra...........................................................................................................7

Východiská v prístupoch sociálnej práce k človeku
Základná stratégia spôsobu chápania sveta, spoznávania, osvojovania, si priestoru prostredníctvom vykonávaných činností, je podmienená aj poznaním, ako náš svet existuje, čo od neho očakávame a čo očakávame od ľudí v ňom. V sociálnej činnosti chápeme človeka ako uvedomelú rodovú bytosť, ktorá si svoje životné činnosti stanovuje ako predmet svojho vlastného chcenia a vedomia. Táto vedomá činnosť ho odlišuje od ostatných foriem života, a preto človek, pokiaľ má byť človekom plnohodnotným, nemôže zostať len tým, čím ho príroda stvorila. V priebehu svojich vlastných dejín sa človek stáva spoločenskou bytosťou – pohyb je od „o sebe“ smerom k „pre seba“. Podriadenie slobodnej bytosti tejto spoločenskej nutnosti je pre neho základnou existenčnou otázkou. Obsahom procesu zospoločenskovania človeka je vytváranie adekvátnych, sebe vlastných podmienok. Zospoločenskovanie pre jednotlivca neznamená stratu vlastnej individuality, ale zväčšovanie priestoru na rozvíjanie jeho samostatnosti, svojbytnosti, a tým celkový rozvoj ľudskej individuality, i keď zostáva v neustálom protirečení so spoločnosťou. Individuálne odlišnosti jednotlivca vyjadrujú aj mieru osvojovania spoločenských vzťahov, a tým sú skutočnou ľudskou individualitou. Každý jedinec má svoje miesto v makrospoločnosti, je teda menej ako spoločnosť, ale súčasne i viac, lebo sa nedá zahrnúť, vtesnať do všeobecného rozmeru, nemožno ho vtesnať do nejakého vzorca, pretože je neopakovateľný a tiež i nevyspytateľný.

Človek sa stále viac stáva individualitou v procese sebauskutočňovania a rozvíjania možností aj prostredníctvom rozporov, prekážok a zápasov. V sociálnej práci vnímame človeka ako bio-psycho-sociálnu bytosť, relatívne nezávislého od vonkajších prírodných podmienok prostredníctvom praktickej ľudskej činnosti, a jeho zmysluplnosť vyjadrujeme rozvojovou tendenciou v záujme samostatného človeka. Aj v praktickej činnosti pociťujeme akési prirodzené smerovanie k zospoločenskovaniu, ako napríklad konkrétne tiahnutie ku komunite. Život a vývoj jedinca je ovládaný okrem špecifických individuálnych zákonitostí zákonitosťami života druhu, ku ktorému dané indivíduum patrí. Život človeka má rôzne aspekty ľudskej existencie. V bežnom jazyku život je výraz, ktorý je v pozícií k smrti. Chápanie života človeka v sociálnej práci je vždy pozitívne. Možno ho charakterizovať ako pomoc k svojpomoci. Spočíva v poskytovaní pomoci tam, kde je to nevyhnutné. Ide o príležitostnú pomoc s cieľom, aby jednotlivec alebo skupina, ktorá nie je schopná sama realizovať svoje ciele a úlohy, mohla ich po poskytnutí pomoci sama realizovať. Princíp subsidiarity utvára medziľudské vzťahy smerom k priorite ľudskej osoby ako základu ľudských práv. právne postavenie občana vo vzťahu k ostatným občanom a k spoločnosti umožňuje uspokojiť jeho záujmy a potreby pre všestranný rozvoj. Základné ľudské práva majú zvláštnu a vyššiu hodnotu a bývajú spravidla zakotvené v ústavách a ďalších ústavných zákonoch, v medzinárodných zmluvách a iných dokumentoch a sú im poskytované i medzinárodnoprávne záruky. Zaistenie základných ľudských práv zobrazuje úroveň demokracie konkrétneho štátu a slúži humánnym cieľom.

Vznik a vývoj sociálnej práce
Historické počiatky sociálnej práce sa odvíjajú od filantropických a charitatívnych organizácií. Začiatky sú v organizovanej charitatívnej a nápravnej činnosti dobrovoľných a prevažne náboženských organizácií. Dobročinnosť má svoje korene aj v kresťanskom učení a demokratických tradíciách spoločnosti, ktoré uznávajú hodnoty každého človeka. Prvky sociálnej práce sa objavujú ako reakcie súdržnosti ľudského rodu, ľudského vzťahu človeka k človeku, spolupatričnosti, pochopenia a spoluzodpovednosti i za iných, osvojovanie rovnosti a spravodlivosti zanietených jedincov. Začiatkom 19. storočia sa v Anglicku a v USA začína presadzovať individuálna starostlivosť. Ďalšie sociálne aktivity sa rozvíjajú koncom 19. storočia v Amsterdame, v Berlíne, Londýne, Amerike, Číne, Indii, Austrálii. Počiatky sociálnej práce nachádzame v prípadovej práci, ktorá bola používaná od roku 1890 ako konkrétna systematická práca so sociálne potrebnými klientmi. Počiatky formovania sociálnej práce ako špecifickej profesie s vlastnou teóriou a metodikou možno uvádzať začiatkom 20. storočia, keď dochádza k prvým výcvikom sociálnej práce. V roku 1917 vychádza kniha „Social Diagnosis“ od M. Richmondovej, ktorá potvrdzuje systematický prístup k postupnému zbieraniu informácií o klientoch ako podkladu pre sociálnu diagnostiku. Postupne začínajú vznikať samostatné školy sociálnej práce. Prvé pokusy výcviku sociálnych pracovníkov sa uskutočňovali krátkodobými kurzami. M. Richmondová popisuje intuitívnu sociálnu prácu, v Anglicku Thomas Chalmers poukazuje na potrebu skúmať jednotlivé prípady biedy a núdze, Octavia Hillová sa venovala intenzívnemu riešeniu bytovej problematiky, zriaďovaniu dielní, klubov, Elizabeth Frydová začala v r. 1913 navštevovať väznice a poriadala tam kurzy šitia, Jana Addamsová v r. 1889 založila „Hull House“ a za svoju sociálnu činnosť a mierové snahy dostala v r. 1931 Nobelovú cenu. Začiatkom 20. storočia výraznejšie začína ovplyvňovať formovanie sociálnej práce rozvoj spoločenských vied. V 20. a 30. rokoch ovplyvňuje sociálnu prácu psychológia – Freud, Adler, Mayer.