Jedným z významných pedagogických kritérií je štruktúrovanosť hračky. To znamená, do akej miery je predmet viazaný určeným spôsobom použitia. Vysoko štruktúrované hračky sa dajú použiť len jedným spôsobom, napr. okno v stavebnici LEGO je vždy v stavbe oknom. Málo štruktúrované hračky sú napr. rôzne kocky, piesok, voda, kupóny látky, papier, kartónové krabice, kamienky, paličky a iný prírodný materiál. Napriek módnym vlnám treba hľadať také hračky, ktoré deti obohacujú, podnecujú k tvorivej činnosti, prispievajú k poznaniu materiálneho i ľudského sveta, vedú k spolupráci a vzájomnému porozumeniu.

Hračky i hrové pomôcky majú nesmierny význam pre pedagogickú prax. Ich použitie a význam môžeme zhrnúť do štyroch oblastí : zábava, diagnostika, výchova a terapia. Pochopiteľne, navzájom sa prelínajú, pretože napr. hra so zvieratkami môže byť pre dieťa zábavná, zároveň poukazuje na rôzne osobnostné vlastnosti i úroveň jemnej alebo hrubej motoriky dieťaťa, môže ísť o získavanie informácií o spôsobe života zvierat, ale aj o vyjadrenie a porozumenie citov, vzťahov, poskytovanie modelov správania a korekcie. Pre dieťa je hračka jedným z prvých objektov, ktoré vo svete poznáva. Hračka umožňuje overiť si svoje zručnosti a schopnosti. Poskytuje príležitosť na nadviazanie kontaktu a uľahčuje ho, prináša radosť a umožňuje vyjadriť sa aj neverbálne. Hračka, ku ktorej sa môže dieťa pritúliť, zdôveriť sa jej, pomáha udržiavať citovú rovnováhu, pomáha preniesť sa cez nepríjemné situácie, vyrovnať sa s pocitmi strachu, hnevu, bezmocnosti. Stáva sa niekedy náhradným kamarátom. Preto je nepedagogické trestať odňatím hračky!

Význam a funkcie hry
Hra predstavuje jeden zo základných fenoménov ľudského života. Možno ju považovať za formu ľudskej činnosti za dimenziu života. Príťažlivosť hry tkvie zrejme v tom, že uspokojuje množstvo ľudských potrieb. Vychádzajúc z klasifikácie potrieb od Pardela (1982), sú to: potreba orientácie (prieskumu), senzorické potreby (aktivácia senzorickej činnosti), z potrieb sociálneho prostredia patriť k istej sociálnej skupine, mať istú sociálnu rolu a postavenie. Z potrieb sabautvárania sa v hre uplatňujú kognitívne potreby, potreby manipulácie hry a experimentovania, potreba riskovať, niečo dokázať a vlastná potreba sabautvárania, ktorá predstavuje základ výchovy a sebavýchovy. Hra sa uplatňuje aj v množstve záujmov, či už poznávacích, umeleckých, kultúrnych, športových, spoločenských a i., kde je tendencia zaoberať sa nejakou činnosťou primárne pre vlastné uspokojenie z nej samotnej. Koníčky alebo hobby stoja niekedy medzi hrou a prácou. S hrou majú spoločné to, že už ich samotná činnosť prináša potešenie, a s prácou ich spája úmysel dopracovať sa k nejakému užitočnému produktu.
Hra má pre hrajúcich sa množstvo účelov, zmyslov, cieľov. Teoretici i praktici hry sa zhodujú v tom, že má veľký význam pre vnútorný i spoločenský život človeka.

Hra vo výchove
Podľa Pedagogickej encyklopédie Slovenska (1985) je výchova činnosť, ktorá smeruje k získaniu a zdokonaleniu rozumových, mravných, politických, pracovných, estetických a telesných schopností a vlastností človeka. Zelina (1993) chápe výchovu ako široký termín, ktorý zahrňuje v sebe aj vzdelávanie. Výchovu v užšom slova zmysle definuje ako odborné zdokonaľovanie, rozvíjanie pozitívnych funkčných čŕt, psychických procesov, funkcií a vlastností osobnosti. Úlohou výchovy je podľa neho rozvoj osobnosti tak, aby osobnosť sama bola schopná a pripravená na vlastný rozvoj a pre tvorbu života.

Hra a senzomotorický rozvoj
V počiatočných štádiách vývinu dieťaťa sú jeho činnosti celostné, komplexné. Pohyb, hra, experiment sa prelínajú. Motorika, vnímanie, predstavy i myslenie sú navzájom úzko späté. S pohybom je spojená u dieťaťa radosť a zábava akoby automaticky.
Senzomotorické aktivity umožňujú dieťaťu skúmať okolie. Učenie prostredníctvom pohybu je preň veľmi prirodzený spôsob. Pohyb vedie zároveň k zintenzívneniu učenia.
Autorka rozdeľuje pohyb do troch širokých kategórií:
• stabilitu (ovládanie častí tela, keď sa dieťa naučí napr. sedieť, stáť)
• lokomóciu (napr. lezenie, plazenie, chôdza)
• základné manipulačné schopnosti (napr. uchopenie, pustenie predmetov)
Každá z týchto kategórií obklopuje oblasti pohybového vývinu, ktoré sa navzájom medzi sebou prelínajú počas celého života. Poskytujú širokú škálu hrových aktivít.

Hra a kognitívny rozvoj
V kognitívnom rozvoji ide o rozvíjanie poznávacích funkcií ako sú vnímanie, pamäť, analýza, syntéza, indukcia, dedukcia, analógia, zovšeobecňovanie, aplikácie, hodnotiace myslenie a tvorivé myslenie. Cieľom je naučiť človeka poznávať, myslieť a riešiť problémy.
Vzťah medzi hrami, hrou a kognitívnym rozvojom má tri hlavné aspekty:
• hra ako široko poňaté učenie
• rozvoj jednotlivých psychických funkcií v hrách na ne cielených
• vytváranie podpornej, uľahčujúcej a slobodnej atmosféry pri učení

Hra a nonkognitívny rozvoj
Táto oblasť zahŕňa funkcie, ktoré v staršom chápaní predstavovali oblasť výchovy (Zelina, 1993). Autor rozlišuje tieto nonkognitívne funkcie: kognitivizácia, emocionalizácia, motivácia, socializácia, axiologizácia, kreativizácia.

1) Kognitivizáciu, čiže rozvoj poznávacích funkcií, rozumovú výchovu, Zelina (1993, 1989) umiestňuje aj do nonkognitívnych funkcií s cieľom naučiť človeka myslieť a riešiť problémy.

2) Cieľom emocionalizácie je naučiť človeka cítiť a rozvíjať jeho kompetencie pre cítenie, prežívanie, rozvíjať jeho city, emócie. Postupuje sa od citlivosti, k citovej odpovedi, od nej k hodnoteniu, od hodnotenia k vytváraniu vlastných interiorizovaných hodnôt, ktoré na úrovni internalizácie prechádzajú do spôsobu, štýlu života, do životnej filozofie hodnotovo – citovo – motivačnej. Hlavnými stratégiami sú zmeny človeka prostredníctvom citového prežívania proximity, kongruencie, akceptácie a empatie (Zelina, 1982).
V emóciách prežíva človek svoje vzťahy ku skutočnosti, t.j. k objektom a udalostiam vonkajšieho sveta i k sebe samému. Deti sú obvykle vo svojich prejavoch spontánnejšie a bezprostrednejšie ako starší.

3) Motivácia zahŕňa odpoveď na otázku, prečo človek koná tak a nie inak, prečo usiluje o niečo a nie o niečo iné. Aktivizuje správanie, dáva aktivizácii smer a obsah. Motívom sa môžu stať pudy, potreby, snahy, túžby, záujmy, postoje, ideály, inšpirácie (Pardel, 1982). V procese motivácie a aktivizácie dieťaťa je podľa Zelinu (1994) cieľom rozvinúť záujmy, potreby, túžby, chcenie osobnosti, jej aktivity. Ide o dôležité aspekty formovania vnútornej motivácie, motív výkonu, úspechu, ašpirácie, pozitívnych cieľov. Vzťah hry a motivácie má v sebe dve dimenzie – motivácia hrou ↔ motivácia ku hre. Hra má v sebe vysokú motivačnú silu, obsahuje vnútornú motiváciu, to znamená, že k nej netreba zvlášť povzbudzovať, dieťa sa hrá, pretože to samo chce. Hra sa však používa vo výchove aj ako motivačný prostriedok na iné aktivity. Motivácia hrou sa najsilnejšie prejavuje v detstve. V hre dokáže dieťa niekedy oveľa viac ako v reálnom živote. Plnenie hrovej úlohy, roly je emocionálne príťažlivé, má stimulujúci vplyv. Tým sa posilňuje vôľa a snaha dokončiť činnosť. Hrou sa tiež prekoná sklon k pasivite. Ku hrám s pravidlami však treba niekedy motivovať. Správne volená motivácia dokáže hráčov naladiť tak, aby sa im chcelo hrať. Na motivácií záleží, ako sa hra rozbehne, do akej miery sú hráči ochotní vydať zo seba čo najviac. Ak nie sú účastníci motivovaní, hra často stráca zmysel a nemá taký účinok, ako sme si predstavovali. Ku hre motivujeme napr. lákavým názvom hry, porozprávaním legendy, zahraním divadla, hudbou, ukázaním zaujímavého predmetu... Jednou z najsilnejších motivačných síl je však skupina sama osebe. Musí to byť skupina, v ktorej sa hráč cíti dobre. Strachy a obavy totiž blokujú spontánnosť v hre.