Ako človek rastie a dospieva, akoby sme vchádzali do nového sveta a brány detstva sa nám nenávratne zatvoria. Pomaly zabúdame, že aj my sme boli kedysi dávno deti a všetky tie bláznovstvá, ktoré sa nám teraz zdajú smiešne, nepochopiteľné a hlúpe, sme robili aj my. Jednoducho si povieme, že to neprináleží nášmu veku, že by sme sa mali správať už konečne „dospelo“. Isteže, v živote má všetko svoje miesto a čas, ale potom príde ten okamih, kedy do nášho života opäť zavíta detský smiech a plač, ktorý nás núti popri všetkej tej zodpovednosti aspoň na malú chvíľu sa vrátiť späť a zaspomínať si, aké to bolo, keď sme boli malí.
Hra a vývoj názorov na hru
Hra je jedným z najbežnejších javov detstva. Všeobecne sa považuje za taký druh činnosti, ktorý poskytuje zábavu, rozptýlenie, veselosť a uspokojenie a je slobodným sebauplatnením človeka. Nie je činnosťou na rozkaz a postráda vedomie zodpovednosti. Hra je natoľko rôznorodá a mnohými faktormi ovplyvniteľná činnosť, že sa vlastne nedá definovať vcelku. Hra je súčasťou kultúry už od začiatku dejín ľudskej spoločnosti. Ako prvý však upozornil na praktickú cenu hry Platón, ktorý vo svojom diele Zákony hovorí, že deťom pomáha v učení hra. Aristoteles vo svojom školskom systéme navrhoval pre dieťa do siedmich rokov pobudnúť v rodine, kde sa má hrať, počúvať rozprávky a mytologické ponaučenia. Najstaršia písomná charakteristika hry pochádza od Galena (Rovný, Zdeněk, 1979, s.25): „Hra je činnosť ktorá zamestnáva príjemným spôsobom telo i ducha. Pre telo je odpočinkovým cvičením a ducha mierne unaví.“ V antickej kultúre hrali najmä pohybové, hudobné a dramatické hry veľkú úlohu nielen vo vzdelávaní privilegovaných, ale aj v spoločenskom živote.
Komenský začlenil hru do svojej pedagogickej sústavy a objasnil jej mnohostranné možnosti. V diele Najnovšia metóda jazykov (1649) hru definoval ako „telesné alebo duševné cvičenie, zavedené medzi viacerými, čo súperia o akúsi odmenu poskytujúcu zisk alebo čestné uznanie. Sedem vecí robí hru hrou: pohyb, spontánnosť, spoločnosť, zápas, poriadok, ľahkosť hrania a príjemný cieľ. Hra má byť čestná, užitočná, má osviežiť telo i dušu a má byť predohrou vážnych vecí.“ (Rovný, Zdeněk, 1979, s.25). V diele Informatórium školy materskej (1970) odporúča rodičom, aby do pravidelného režimu dňa zaradili aj hry. „Pretože veselá myseľ je polovicou zdravia, ba veselosť srdca je sám život človeka, majú sa rodičia starať aj o to, aby ich deťom nechýbala radosť.“ (s.70).
Rousseau presadzoval myšlienku, že dieťa má mať krásne a radostné detstvo. Proklamuje až do dvanásteho roku dieťaťa tzv. prirodzenú výchovu. Varuje pred tým, aby sa detstvo neobetovalo prípravám na dospelosť, ale aby sa žilo plný a šťastný život. Pestalozzi zaujímavým spôsobom spojil slobodu a nutnosť vo výchove. Hodiny v škole delil na vyučovacie a voľné hodiny. Vyučovaciu hodinu má podľa neho ovládať nutnosť a prísny poriadok a voľná hodina, hodina hier, má dieťa odpútať od tohto obmedzenia, dieťa sa má voľne pohybovať. Fröbel zaviedol pojem „Kindergarten“ a dal mu aj nové poňatie. Tvrdil, že prvé detstvo najpodstatnejšie charakterizuje hra, ale nie v zmysle zábavy, ale ako základnej činnosti uskutočňovanej s plnou vážnosťou a zaujatím. Montessoriová objasnila jav, ktorý sa neskôr po nej nazval „fenomén Montessori“ t.j. že už trojročné dieťa je schopné dlhšej koncentrácie na určitú činnosť, ak táto u neho vyvolá spontánny záujem. Disciplína sa nedosahovala mentorovaním, ale zaujatím pomôckami.
Koncom 19. storočia vznikla pedagogická vlna hnutia „Novej školy“. Vo Francúzsku sa stal jej stúpencom a propagátorom Freinet. Freinetova pedagogika využíva detskú zvedavosť, túžbu po poznaní, tvorivosť a spontánnosť, ktorá je východiskom celej tejto pedagogiky. Voľné vyjadrovanie (voľné maľovanie, voľná hudba, spontánne divadlo a tanec) a tvorivosť vo všetkých oblastiach je zároveň najlepšou motiváciou dieťaťa. Waldorfskú školu koncipoval Steiner ako voľnú školu špecifického typu, kde sa preferujú záujmy dieťaťa, jeho potreby a požiadavka, aby sa dieťa v priestore školy cítilo voľne a príjemne. Tomu sú prispôsobené netypické, členené budovy, farebnosť, použitý materiál (prírodný) a najmä stavba učebného plánu a prístup pedagóga k deťom. Vo waldorfskej pedagogike sa často používa hra ako voľná chvíľka, aj ako metóda výchovy a vyučovania vo všetkých vekových stupňoch.
Hračka
„Hračky sú predmety, s ktorými sa deti hrajú. Rozvíjajú senzomotorickú činnosť, rozumové schopnosti, fantáziu a tvorivosť, vzbudzujú radosť a uspokojenie, pomáhajú rozvíjať sociálne kontakty s dospelými i rovesníkmi, sprostredkúvajú dieťaťu svet dospelých, rozvíjajú estetické cítenie. Hračky sú nevyhnutnou súčasťou hry.“ (Pedagogická encyklopédia Slovenska, 1984, s.311). Dieťa používa pre hru aj vlastné telo, rôzne neštruktúrované materiály ako piesok, vodu, oheň a športové potreby, ako aj počítače. To všetko sú tiež hračky.
Obvykle sa používa delenie hračiek na:
1. ľudové - ľudová hračka ako produkt domácej výroby sa vyvíjala od 18. storočia a mala svoje špecifiká oproti priemyselným výrobkom. Bola súčasťou hmotnej kultúry ľudu a niesla všetky charakteristické znaky jeho umeleckého cítenia. Tematicky i formou vyjadrovala život i potreby roľníkov, remeselníkov i robotníkov. Hračky sa zhotovovali z dostupného trvanlivého i menej trvanlivého materiálu (dreva, hliny, prútia, šúpolia, cesta, slamy, kvetov, zvyškov textilu, ...)
2. umelecké - umelecké hračky sú umeleckým dielom školených výtvarníkov. Predávajú a vyskytujú sa ako originálne umelecké diela s hrovým námetom. Niekedy predstavujú skôr hravosť umelca než hračku pre dieťa.
3. priemyselne vyrobené - s priemyselne sériovo vyrobenou hračkou sa však stretávame najčastejšie. Mala by spĺňať isté stanovené kritériá hygienické, výtvarné, estetické, technologické, ekonomické i pedagogické.
Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie