Úvod
Spoločné znaky alternatívnych škôl:
- čo najaktívnejšie zapojenie dieťaťa do vyučovania, podpora spolupráce a rozvoj komunikácie, 
- priateľský vzťah medzi učiteľom a dieťaťom, ochota a schopnosť učiteľa pozitívne deti motivovať, podporovať ich kvality, originalitu a rešpektovať vývojové zvláštnosti,
- spolupráca s rodinou dieťaťa,
- celkový rozvoj detských schopností,
- prepojovanie premetov (k pochopeniu súvislostí),
- prostredie prispôsobené deťom (ľahko prístupné pomôcky).

K najznámejším alternatívnym školám u nás patria:
- Waldorfská,
- Daltonská,
- Montessori,
- Zdravá škola.
Z daných alternatívnych škôl ma zaujala Waldorfská škola, ktorú by som rád v nasledujúcom texte podrobnejšie rozobral.

Waldorfská škola
Názov školy je odvodený od mena nemeckej obce Waldorf, kde bola po prvý krát v roku 1919 zriadená slobodná škola. Pedagogickým poradcom pri jej vzniku a vlastne jej zakladateľom bol Rudolf Steiner, ktorý tak uplatnil svoje pedagogické zámery v škole pre deti robotníkov tabakovej spoločnosti Waldorf-Astoria. V súčastnej dobe je waldofská škola zaraďovaná medzi alternatívne modely školy neštátneho charakteru. Tejto škole sa pripisujú mnohé prívlastky:
slobodná, koedukovaná, jednotná pre deti od 6 do 14 rokov, verejná (stojaca medzi súkromnou), nezávislá, kooperatívna, nekonfesijná (prijíma detí rôznych náboženstiev). Pôvodne bola Stejnerom koncipovaná ako voľná škola špecifického typu z deviatimi behmi v 11 triedach. V súčastnosti dospel vývoj k tejto obvyklej zostave:
- predškolský stupeň, reprezentovaný materskou školou,
- základná (1. až 4. , 5. až 8.),
- stredná (9. až 12.) v dvanástich ročníkoch, rozdelených na nižší, stredný a vyšší stupeň,
- 13. ročník z možnosťou maturity.

Zakladateľ
Rudolf Steiner, myšlienkový tvorca waldorfskej pedagogiky, prežil celý svoj život v Nemecku a Rakúsku. Narodil sa v roku 1861 v Kraljevci na chorvátskom pomedzí Rakúska-Uhorska. Steiner od detstva citlivo vnímal rozdiely medzi technickým svetom strojov a vynálezov a svetom viery a cirkevných tradícií a neskôr sa pokúsil o preklenutie týchto hraníc. Od roku 1902 prednášal ako člen Teosofickej spoločnosti a stretával sa so vstúpencami východných náuk kresťanstva a mystiky. Začal prednášať na Berlínskej univerzite, robil aj prednáškové turné po Európe (v roku 1907 prednášal aj v Prahe). Pracoval na systéme antroposofie a v roku 1913 založil antroposofickú spoločnosť. Po založení waldorfskej školy sa pustil do organizácie prednáškových cyklov aj pre učiteľov a zdokonaľoval pedagogiku vychádzajúcu z antroposofie pre školskú prax.

Waldorfská pedagogika
Metódy waldorfskej výchovy sú založené na hlbšej znalosti psychiky dieťaťa, jeho možností a schopností, rozvíjaných diferencovane podľa vekových stupňov. Je zameraná predovšetkým na vývoj celého človeka a rozvoj jeho samostatného myslenia, estetického cítenia a vedomého morálneho postoja. Waldorfská pedagogika odmieta sledovanie televízie, kazety s rozprávkami alebo komixové seriály. Snaží sa vytvoriť akýsi kompromis medzi modernými produktmi techniky a automatizáciami, kultúrnymi zvyklosťami a výchovnými metódami, ktoré dieťaťu prospievajú. Preto sa tu pedagogika nechápe len ako veda, ale predovšetkým ako tvorivá výchovná činnosť. Cieľom tejto pedagogiky je slobodná osobnosť, snaha o rozvoj jej nadania a ľudskej jedinečnosti. Pedagogika waldorfských škôl vychádza z poznatkov vývinovej psychológie.
Keďže Rudolf Steiner od detstva vnímal rozdiely medzi technickým svetom a svetom viery (teda rozumel duchovnému svetu) vyvinul metódy priameho skúmania duševnej a duchovnej skutočnosti. Rozšírenie antropológie o rozmery duševna a duchovna vytvárajú základy waldorfskej pedagogiky a pedagogického pôsobenia učiteľov waldorfských škôl. Táto metóda pedagogiky umožňuje lepšie pochopenie vývoja človeka v detstve a v mladosti. Waldorfská pedagogika nie je toho názoru, že sa človek vyvíja len podľa geneticky determinovaného plánu.

Ciele a úlohy waldorfskej školy
Škola si stavia za cieľ byť školou prítomnosti pre budúcnosť. Pretože v strede všetkého snaženia je podľa antroposofie človek, pramenia jej úlohy z požiadavkou moderného života v oblasti výchovy a vzdelávania a kultivácie života školy. Vychováva k slobode a rovnosti s využitím možnosti rovnakých šancí pre všetkých. Pestuje schopnosť vcítiť sa, byť tolerantní, mať vedomie spoločenskej zodpovednosti, byť otvorený svetu a jeho vývoju. Prebúdza vecný záujem, zvedavosť a slobodnú vôľu učiť sa. Podporuje tvorivú činnosť človeka, samostatnú snahu vzdelávať sa a schopnosť spoluvytvárať spoločnosť. Osobnosť utvára pomocou rozvoja volných , intelektuálnych a emocionálnych síl. Vo vyučovaní škola rozvíja rovnakou mierou rozum, cit a vôľu. Preto sú súčasťou vyučovania rovnocenné praktické, intelektuálne a umelecké úlohy.
Učebný plán, osnovy
Učebnice, učebné plány, tak ako ich poznáme z tradičnej skoly, neexistujú. Waldorfská škola má rámcové plány, vychádzajúce z antroposofického centrálneho postavenia človeka a jeho vývojových stupňov. Dôležité nie je kvantum vedomostí, ale vzťahy medzi predmetmi a ich obsahmi vo vertikálnom a horizontálnom smere. Napríklad zemepis sa nevyučuje v úzkom pojatí ako samostatný predmet oddelený od ostatných, ale má súvislosť s prírodnými vedami alebo s cudzími jazykmi. Učitelia pracujú najskôr s doporučenými okruhmi, témami a základnými líniami, určujúcimi smer pedagogickej práce.

Organizácia a priebeh výučby
Didaktickou zvláštnosťou vyučovania vo waldorfských školách a významným elementom vnútornej organizácie výučby je sústredenie látky do epoch. Epochu Steiner charakterizuje ako pevne vymedzenú vyučovaciu jednotku s určitým obsahom, ktorá umožňuje sústredenie na jednu vec tak dlho, ako je to potrebné s ohľadom na vývojové štádium, v ktorom sa práve deti nachádzajú. Epochu tvoria spojené dve až tri vyučovacie hodiny, v ktorých sa preberá jeden predmet počas troch až šiestich týždňov. Vo Waldorfských školách funguje organizácia od samého rána. Ráno učiteľ privíta každé dieťa podaním ruky. Tiež sa prikladá dôraz na denný rytmus, ako je spánok, obed ale tiež psychický rytmus, ako prijímanie a zabúdanie informácií. Teda vyučovanie prebieha v takých etapách aby to bolo pre dieťa čo najpríjemnejšie a najefektívnejšie. Vďaka tomuto potom dospievame k niekoľkým zvláštnostiam umenia výchovy:
1) - berie sa do úvahy rytmus dňa,
2) - vyučovanie v epochách posilňuje sústredenie,
3) - hovorené slovo pôsobí na citový život,
4) - umelecké cvičenia slúžia ako školenia vôle.