Autor pre deti v didaktickej komunikácii

Predmet: Slovenský jazyk
Zložka: literárna, jazyková, slohová
Ročník: štvrtí
Téma: Autor pre deti v didaktickej komunikácii
Cieľ:
Kognitívny – Oboznámiť sa so životom Pavla Dobšinského a spoznať jeho najvýznamnejšie dielo. Pracovať s obsahovou a formálnou stránkou textu. Rozvíjať fantáziu a tvorivosť žiakov.
Komunikačný – Vedieť porozprávať obsah Dobšinského rozprávky Radúz a Ľudmila.
Typ vyučovacej hodiny: integrovaný
Metódy:
Motivačné metódy – motivačný rozhovor
Metódy čítania – hlasné čítanie, informačné čítanie, rolové čítanie
Metódy počúvania – interpretácia
Metódy písania
Metódy rozhovoru – sokratovský rozhovor
Organizačné formy: individuálna, hromadná, skupinová
Pomôcky: mapa Slovenska, kniha Slovenské rozprávky od Pavla Dobšinského, tabuľa, zošity

Metodický postup
EVOKÁCIA je navodená motiváciou
Žiaci, na dnešnej hodine si prečítame rozprávku, ktorej názov vám neprezradím, vy naňho musíte prísť samy. Písmenká boli také nezbedné, že sa nám pomiešali, ak ich správne usporiadate, prídete na to, o kom si budeme dnes čítať. Prezradím vám iba toľko, že názov našej rozprávky tvoria dve mená.
AÚDRZ A UDILĽMA
(Radúz a Ľudmila)
(Učiteľ má tieto písmenká prichystané na kartičkách, žiakov rozdelí do troch skupín po šiestich a každej skupine dá príslušný počet kartičiek. Tak má každá jedna skupina za úlohu vytvoriť z kartičiek na ktorých sú písmená jedno zmysluplné slovo. Slová si spojíme a vytvoríme tak názov rozprávky s ktorou budeme na hodine pracovať.)
Po usporiadaní kartičiek učiteľ pracuje s pojmom „Radúz a Ľudmila“
„Žiaci, povedzte mi, či mená Radúz a Ľudmila sú bežné mená.“
(učiteľ pracuje s odpoveďami žiakov)
„Túto rozprávku napísal Pavol Dobšinský, ktorý bol zberateľom slovenských ľudových rozprávok.“
„My už vieme, čo je to ľudová rozprávka, zopakujme si, čo to je?“

Ľudová rozprávka – je vytvorená ľuďmi, ľudia ju vymysleli a rozprávali svojim deťom kedysi, keď ešte nebola televízia, rádio a možno ani knihy. Tieto rozprávky rozprávali deťom ich rodičia alebo starí rodičia pred spaním.
Ľudová rozprávka bola podávaná ľuďmi tým, že si tieto rozprávky rozprávali z generácie na generáciu. Mamky tieto rozprávky rozprávali svojim deťom, tieto deti keď vyrástli svojim deťom, a tak to pokračovalo až sa tieto rozprávky dostali až k nám.

MOTIVAČNÉ ČÍTANIE TEXTU UČITEĽOM
„Už sme zistili, akú rozprávku si dnes prečítame.“
„Pozorne počúvajte, aby sme sa dozvedeli, kto boli Radúz a Ľudmila, či boli kamarátmi alebo nepriateľmi, či sa spolu hrávali, ako sa hrávate vy, či chodili do školy...“
(Učiteľ využíva prerušované čítanie, aby upútal pozornosť žiakov a využil gradáciu čítanej rozprávky. Učiteľ využíva otázky typu: „Čo si myslíte, čo nasledovalo ďalej? „Čo sa ďalej stalo?“)

Po prečítaní textu učiteľ pracuje s obsahovou stránkou textu.
„O čom bol náš príbeh?“
„Kto bola Ľudmila?“
„Kto bol Radúz?“
„Ako sa spolu zoznámili?“
Teraz si túto rozprávku prečítame spoločne.
PRVOTNÉ ČÍTANIE TEXTU žiakmi, pričom učiteľ strieda čítanie žiakov tak, aby sa každý vystriedal.
„Rozumeli ste v texte všetkým slovám?“
„Ktorým ste nerozumeli?“ (učiteľ vysvetlí)

INTERPRETAČNÁ ČASŤ
„Teraz, žiaci, si spoločne vypíšeme hlavné postavy, ktoré vystupovali v príbehu.“
(žiaci si postavy vypisujú do zošitov a na tabuľu vyvolaných žiakov učiteľom)

Hlavné postavy:
Radúz
Ľudmila
ježibaba
ježibábeľ

(analogickým spôsobom vypisujú aj vedľajšie postavy)
Vedľajšie postavy:
kráľ
kráľovná
dvaja synovia kráľa a kráľovnej
dcéra kráľa a kráľovnej
ostatní ľudia
nová manželka Radúza ako kráľa
Učiteľ kladie žiakom otázky zamerané na obsahovú stránku – pričom vstupuje hlbšie do textu (slovná práca)
„Prečo išiel Radúz do sveta?“
„Čo mu rozkázala ježibaba aby robil?“
„Čo posielala ježibaba Radúzovi na obed?“
„Kto nosil Radúzovi obed?“
„Na čo všetko sa pri úteku premenili Radúz s Ľudmilou?“
„Kto a na akých tátošoch letel za nimi?“
„Ako oklamali ježibabu?“
„Čo sa nemalo stať, keď sa Radúz vrátil k svojej mame?“

(žiakov učiteľ vyzýva, aby sami vymýšľali pre svojich spolužiakov otázky týkajúce sa prečítanej rozprávky)

Oboznámenie sa so životom spisovateľa:
„Spomenie si ešte niekto z vás, kto napísal túto rozprávku?“
Pavol Dobšinský je najvýznamnejším zberateľom a vydavateľom slovenských ľudových rozprávok. Ako evanjelický kňaz pôsobil na viacerých miestach Gemera, Mohohontu a Pohronia
„Pokúsme sa nájsť tieto miesta na mape Slovenka.“
Pavol Dobšinský sa narodil 16. 3. 1828 v Slavošovciach (neďaleko Revúcej).
„Žiaci, povedzte mi, čo sa vyrába v Slavošovciach?“
Krstné meno dostal po otcovi. Ako bolo (a čiastočne ešte aj je) zvykom u prvorodených. Bol prvým dieťaťom z deviatich detí Pavla Dobšinského a Zuzany Paverovej. Svoje detstvo prežil malý Paľko pod Železníkom. Tento malebný kraj pod vrchom Železník mal veľký vplyv na tvorbu budúceho spisovateľa. Pavol bol bystrý chlapec. Už doma sa naučil po maďarsky, nemecky a latinsky. Dali ho teda na štúdiá. Nižšie triedy gymnázia navštevoval v Rožňave a Miškolci, vyššie v Levoči.
„Pokúsme sa nájsť tieto mestá na mape. Nájdeme ich všetky na Slovensku?“

Na levočskom nemeckom lýceu, kam prišiel Pavol ako dvanásťročný, študovali viacerí Slováci. Schádzali sa v krúžku, ktorému dali názov Československá spoločnosť. Stretávali sa dva razy týždenne, cvičili sa v slovenčine, počúvali prednášky o literatúre, čítali ukážky z vlastnej tvorby. Pavol Dobšinský patril medzi najusilovnejších členov. Študoval jazyky, predovšetkým ruštinu, poľštinu, srbochorvátčinu, ale i francúzštinu a angličtinu, všeobecné a slovanské dejiny, dejiny slovanských literatúr a jazykov. Často vystupoval na schôdzkach spolku.
Pavol Dobšinský začína písať aj básne. Na jar roku 1845 číta na zasadnutí Jednoty básne Na lipu a K Tatrám. Na jar 1846 prednáša Báseň na študentskej slávnosti levočského Spolku miernosti. Ďalšie uverejňuje v školskom rukopisnom časopise. Spievanky mu uznali za najlepšie literárne dielo slovenských študentov. Potom vyvíjal svoju činnosť v Jednote. Tento spolok Jednota mládeže slovenskej založili študenti v Levoči.
Roku 1842 vydal Janko Francisci, vtedajší študent bratislavského lýcea, zbierku slovenského folklóru pod názvom Prostonárodný zábavník. Mal 410 rukopisných strán a zahŕňal ľudové piesne, rozprávky, hádanky, príslovia a opis ľudových hier a obyčajov. O rok vyšiel ďalší zväzok zábavníka. Tretí a štvrtý pripravili už v Levoči. Do štvrtého prispel aj Dobšinský. Uverejnil v ňom v „podzelezníckom“ nárečí zápis 38 ľudových piesní a ľudové rozprávky Janko Hraško a Ukradenuo zrkadlo. Zozbieral ich zo Sirku a blízkeho okolia.
„Toto miesto si nájdeme na mape.“
Ešte väčšmi prispel Dobšinský do Levočského zábavníka na rok 1846. Medziiným, pod preudonymom Zeleznický, i ľudovou rozprávkou O troch zlatých hruškách. Písal do rukopisného časopisu Život, ktorý bol určený levočským Slovákom. Za pomoci Jána Bottu založil časopis Holubica a stal sa jeho hlavným prispievateľom. V Holubici uverejňoval vlastné básne i články – napríklad v Zelezníku a okolí opísal niekoľko dedín v rodnom kraji – zápisy folklóru a rozprávky. Pavol sa stával zanieteným zberateľom a upravovateľom. Neskôr začína prispievať do časopisov, pričom najväčšiu časť jeho príspevkov tvoria rozprávky.
V lete roku 1846 sa Dobšinský vybral pešo po Slovensku. Zamieril na Liptov, Oravu, Turiec, zastavil sa v Žiline a Trenčíne, ba dostal sa i na Moravu. Odtiaľ prešiel na Dobrú Vodu, kde dožíval svoj trpký osud Ján Hollý, velikán slovenskej literatúry. Navštívil Bratislavu a cez Nitru sa vrátil naspäť.
„Nájdeme spomenuté mestá a kraje na mape.“
Za tohto putovania spoznal krásy rodnej krajiny, jej zemepisné a historické zvláštnosti, zoznámil sa s význačnými spisovateľmi. Zamiloval si túto krajinu. Z tejto lásky sa vyznáva v cestopise Púť po otčine, ktorý uverejňoval na pokračovanie najprv v Holubici a potom v časopise Považja.
„Lenže nebola to Zlatá krajina, kde je cesta vydláždená zlato, kde bystrému tátošovi zlatý prach pod nohami víri a kde je zázračná studňa, všetka zlatým kameňom vykladaná.“

Naopak, bola to chudobná krajina akoby zakliata. Trpela pod sociálnym i národnostným útlakom. Pavol si zaumienil, že vynaloží všetky sily, aby pomohol pri jej odkliatí.
Keď Dobšinský zavŕšil filozoficko – teologické štúdiá, vrátil sa domov, kde ho lámka a zimnica pripútali na lôžko. Zo Sirka ho povolali k vojsku a držali ho tam – najprv maďarskí a potom cisárski velitelia – napriek chorobe. Domov ho prepustili v apríli 1850.
Samuel Reuss, farár v Revúcej a funkcionár v evanjelickej cirkvi, sa roky zaoberal slovenskými povesťami a rozprávkami. Dobšinský sa u neho zamestnal ako tajomník. Takmer dva roky prežil v prostredí, kde sa po revolúcii stretávali nadšenci pre slovenský folklór. Rozhodol sa venovať zbieraniu, štúdiu a vydávaniu ľudovej slovesnosti, aby tak pomohol odklínať krajinu. Na levočskom lýceu patril Dobšinský medzi popredných členov Jednoty, bol najnádejnejším básnikom, stal sa aj zanieteným zberateľom folklóru. Postupne vlastne najzanietenejším a najvytrvalejším. U revúckeho farára Samuela Reussa sa zamestnal po ukončení štúdia. Počas študentských rokov hrával Pavol Dobšinský divadlo.

Množstvo zozbieraných povestí volalo po knižnom vydaní. Prvé vytlačili roku 1845 v Levoči pod názvom Slovenskie povesti, zväzok I,. usporiadau a vydau Janko Rimavský. Pseudonym Rimavský používal Janko Francisci.
Dobšinský bol veľkým obdivovateľom rozprávok nášho ľudu. Patril do družiny štúrovcov, ktorí už ako študenti chodili po dedinách a zapisovali rozprávky. Pavol Dobšinský počuté rozprávky upravoval a uverejňoval ich v časopisoch. Až na konci svojho života mohol vydať všetky rozprávky, ktoré v mladosti s priateľmi zozbieral. Prostonárodná slovenské povesti – tak nazval Dobšinský svoju zbierku rozprávok – vychádzali v zošitoch na lacnom papieri a bez obrázkov.
Dobšinského rozprávky vyšli už v mnohých ďalších vydaniach s krásnymi ilustráciami (napríklad ilustrácie národného umelca Ľudovíta Fullu).
Nové vydania Dobšinského rozprávok sú dôkazom ich obľúbenosti a veľkej mravnej i umeleckej hodnoty.
Zomrel v roku 1885.
ZÁVEREČNÁ ČASŤ
Zadanie domácej úlohy: „nakreslite nejakú postavu z rozprávky Radúz a Ľudmila.“