Život končí tragicky, ak človek dospeje k záveru, že jeho život nemá zmysel. Ľudia sa často divia, prečo v časoch Galileiho cirkev tak tvrdo bránila geocentrizmus. Bolo to z prezieravosti. Spolu so Zemou bol z centra Vesmíru odstrčený aj človek. Zrelativizovanie teologických právd vychádzajúcich zo Svätého písma zrelativizovalo ľudskú osobu, ktorá bola dovtedy vrcholom Božieho stvoriteľského zámeru. Človek sa spolu so Zemou rozplynul v nekonečnom Vesmíre. Prišiel o svoje pevné miesto. Stal sa len časťou hmoty, ktorá podlieha vzniku a zániku.
Katolícka škola učí mladých ľudí vysvetľovať hlas vesmíru, ktorý odhaľuje svojho Stvoriteľa, a vo výdobytkoch vedy vidieť prostriedok na lepšie spoznávanie Boha a človeka. V škole sa žiak každý deň učí, že je povolaný svojím pôsobením vo svete podávať živé svedectvo Božej lásky medzi ľuďmi, pretože má účasť na dejinách spásy, ktoré nachádzajú svoj pravý zmysel v Kristovi, Spasiteľovi všetkých ľudí.
Systematická a kritická výchova má mladých ľudí naučiť sebaovládaniu, aby boli schopní z ponuky moderných masmédií slobodne a rozumne vyberať. Treba ich nabádať, aby takéto informácie podrobovali osobnému kritickému úsudku, správne ich začlenili do ľudskej a kresťanskej kultúry.[18]
Vyučovanie, ktoré sa zakladá na osvojovaní si objektívnych hodnôt, sa vo svojej apoštolskej úlohe neobmedzuje iba na syntézu viery a kultúry, ale usiluje sa o osobnú syntézu viery a života každého žiaka. Katolícka škola považuje za svoju osobitnú úlohu formovať žiaka na všestrannú kresťanskú osobnosť, keďže tu rodina a spoločnosť často zlyhávajú. V úsilí o syntézu viery a života človek musí prechádzať nepretržitým procesom obrátenia. Škola učí mladých ľudí osobne sa rozprávať s Bohom v každej životnej situácii. Vedie žiakov, aby prekonávali individualizmus a vo svetle viery objavili, že sú povolaní zodpovedne prežívať osobitné povolanie k spolupatričnosti s ostatnými ľuďmi. Už spletitý priebeh ľudskej existencie ich ako kresťanov pozýva, aby sa v službe Bohu zasadzovali za dobro svojich bratov a premieňali svet na miesto hodné človeka. [18]

Zabezpečiť rodinu ja náročná úloha. Každý by chcel dobre platené miesto. Pre hmotný prospech by človek mal urobiť len toľko, aby neprehral bitku so svojim svedomím. Nesnažiť sa získavať na úkor iného. Škola má naučiť žiaka všetko, aby prežil a aby prežili aj iní.
Okresávanie osobnosti by malo viesť k tomu, aby sa vychovávaný stal človekom. Ani dobré vzdelanie, množstvo titulov, veľký majetok nerobia z ľudského jedinca človeka. Podstata ľudskosti je v niečom inom. Ťažko definovať v čom konkrétne. Možno v tom, že žijeme uprostred ľudí, s ktorými vychádzame, ktorých si vážime a ktorí si vážia nás. V tom, že prijímame svoju odlišnosť. Ľudskosť je v tom, že si inžinier váži murárov. Lebo oni svojou prácou vytvoria to, čo im nakreslil. A v tom, že murár si váži inžiniera. Lebo on nakreslil to, čo by sa mu nechcelo kresliť. Jeden bez druhého sa nemôže stať človekom.
„Človek je v prvom rade ten, kto tvorí.“ Túto myšlienku rozvíja francúzsky spisovateľ Antoine de Saint-Exupéry vo svojom vrcholnom diele Citadela. Inžinierov výkres bez murárov nemá zmysel, ani nekonečný múr bez presne vymedzených tvarov. Tvorba jedného bez druhého je prázdna, ale spoločne postavia katedrálu, ktorá bude trvácnejšia, než ich životy. Dá životu význam, lebo tu po nich niečo zostane pre iných.
„Človek je zjavne stvorený pre to, aby myslel …“ pripomínam ešte raz myšlienku B. Pascala. Študent sa v procese učenia nenaučí všetko, nemôže si zapamätať všetky informácie. Ak sa naučil myslieť, to celkom stačí. Viete, ako podrezať opicu? Vezmete si britvu a aj opici podáte britvu. Potom si potiahnete po krku tupou hranou. Opica to urobí ostrou. Tlač, televízia, internet, hudba, politika nám denne s vtieravým úsmevom podávajú ostrý nástroj. Dúfam, že z cirkevnej školy vyjde človek, ktorý britvu najprv pozorne preskúma. Overí si, či si priložil na kožu ostrú alebo tupú hranu.
„Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby!“ Tieto slová vkladá autor knihy Genezis do úst Bohu. Potom snaha stať sa človekom je cesta k dokonalosti.

Záver
Obsah vyučovania v cirkevných stredných školách sa zásadne nelíši od vyučovania v štátnych školách. Získané vzdelanie je rovnocenné.
Cirkevné školy sa hlásia k určitému svetonázoru. Základom výchovy je hierarchia hodnôt, škola ako výchovná inštitúcia zdôrazňuje mravný a náboženský rozmer kultúry. Všetci členovia školského spoločenstva majú v rozličnej miere účasť na kresťanskom svetonázore, zásady evanjelia sú pre nich pravidlami výchovy, vnútornou motiváciou a konečným cieľom
Okrem odborného vzdelávania majú študenti možnosť rásť duchovne. Účasť na duchovných ponukách je dobrovoľná. Škola rešpektuje náboženskú slobodu a slobodu vierovyznania žiakov. Od všetkých sa vyžaduje zachovávanie kresťanskej morálky a rešpektovanie svetonázoru školy.